Na začiatku som si myslel, že idem do Santiaga de Compostela. Dnes si nie som istý, či to bolo naozaj tak. Človek totiž môže kráčať stovky kilometrov za nejakým miestom a až niekde uprostred cesty pochopí, že cieľ je možno iba zámienka.
A preto som sa rozhodol svoju púť do Santiaga opísať trochu inak. Nie ako cestopis, ale ako päť dní, ktoré som prešiel vlastnými nohami. Deň po dni, kilometer po kilometri, od Sarrie až do Santiaga de Compostela. Chcem sa vrátiť ku každej etape tejto cesty – k miestam, cez ktoré som prechádzal, k ľuďom, ktorých som stretol, k chvíľam, keď sa išlo ľahko, ale aj k tým, keď už nohy nechceli poslúchať. Pretože každá z tých piatich etáp mala inú tvár, inú atmosféru a priniesla niečo, čo som si z nej odniesol. A možno práve v týchto piatich dňoch najlepšie pochopíte, čo pre mňa Camino de Santiago vlastne znamenalo. Od Sarrie až po katedrálu v Santiagu. Päť dní. Jedna cesta. A stovky malých príbehov, ktoré zostali niekde medzi prvým a posledným krokom.
Camino de Santiago. Svätojakubská cesta. Pre niekoho náboženská púť, pre iného turistika, športová výzva, dobrodružstvo alebo jednoducho spôsob, ako na niekoľko týždňov zmiznúť z bežného života. Pre mňa sa postupne stala niečím medzi tým všetkým. A možno ešte niečím viac.
Prvé kilometre človek kráča trochu inak. V hlave má predstavu, koľko toho ešte musí prejsť. Pozerá na mapu, sleduje značky, počíta kilometre a rozmýšľa, či tempo, ktoré si nastavil, vydrží aj zajtra. Čoskoro však pochopí jednu z prvých lekcií Camina: kilometre sa nemajú počítať. Treba ich jednoducho prejsť.
Ráno sa vstáva skoro. Niekedy ešte za tmy. Zbalíte si veci, obujete topánky a vyrazíte. Pred vami cesta, za vami miesto, kde ste spali. A niekde ďaleko pred vami Santiago. Každý deň je podobný a pritom úplne iný. Raz kráčate cez malé dedinky, inokedy lesom, medzi vinicami alebo po nekonečnej ceste, na ktorej sa zdá, že sa nič nemení. A potom zrazu prídete na miesto, kde sa zastavíte a iba sa pozeráte.
Camino má jednu zvláštnu vlastnosť. Človek na ňom veľmi rýchlo zistí, že nepotrebuje veľa. Batoh, pár vecí, voda, jedlo, dobré topánky a miesto, kde večer zloží hlavu. To, čo doma považujeme za samozrejmosť, dostáva úplne inú hodnotu. Teplá sprcha. Čisté oblečenie. Posteľ. Jednoduché jedlo. Niekedy dokonca iba lavička, na ktorú si môžete na chvíľu sadnúť.
A potom sú tu nohy.
Tie vám veľmi rýchlo vysvetlia, že Camino nie je fotografia z Instagramu. Prvé pľuzgiere, bolesť svalov, únava, horúčava, dážď, mokré oblečenie. Sú dni, keď sa vám nechce. Dni, keď si poviete, že ďalších tridsať kilometrov už jednoducho nedáte. A potom urobíte ďalší krok. A ďalší. A zrazu zistíte, že ste tam.
Práve vtedy sa púť začne meniť. Už nejde o to, koľko kilometrov ešte zostáva. Začnete viac vnímať cestu samotnú.
Ľudí.
Na Camine stretnete ľudí z celého sveta. Každý má svoj príbeh a takmer každý má dôvod, prečo sa vybral práve sem. Niekto ide po prvýkrát, iný sa vracia znova. Niekto ide sám, niekto s partnerom, niekto s priateľmi. Niekto hľadá odpovede, iný chce zabudnúť, ďalší si potrebuje niečo dokázať.
A pritom sa všetci ráno vydajú na tú istú cestu.
Často úplne cudzí človek, ktorého ste ešte pred hodinou nepoznali, sa vás opýta: „How are you?“ A nie je to zdvorilostná otázka, akú poznáme z bežného života. Na Camine sa naozaj zaujíma. Možno preto, že vidí, že aj on má za sebou desať, dvadsať alebo tridsať kilometrov. Vie, čo vás bolí. Vie, čo znamená, keď sa večer vyzujete. A potom zaznie to jednoduché: Buen Camino.
Dve slová, ktoré človek počuje stokrát. Najskôr ich berie ako pozdrav. Neskôr zistíte, že v nich je oveľa viac. Je v nich povzbudenie, rešpekt aj určitá spolupatričnosť. Ako keby vám niekto povedal: Viem, čo prežívaš. Pokračuj. Zvládneš to.
Čím bližšie ste k Santiagu, tým viac sa začína meniť aj atmosféra. Človek už vie, že cieľ sa blíži. A paradoxne prichádza zvláštny pocit. Tešíte sa, ale zároveň nechcete, aby sa to skončilo.
A potom príde Santiago de Compostela.
Po všetkých kilometroch, ranných odchodoch, únave, daždi, slnku, rozhovoroch a chvíľach úplného ticha sa pred vami objaví katedrála. Nie je to obyčajný príchod do mesta. V tej chvíli sa vám v hlave premietne celá cesta. Spomeniete si na rána, keď sa vám nechcelo vstávať. Na ľudí, ktorých ste stretli a možno už nikdy neuvidíte. Na chvíle, keď ste boli unavení a napriek tomu pokračovali. A možno si vtedy uvedomíte ešte jednu vec. Do Santiaga síce prídete, ale z Camina si niečo odnesiete späť.
Možno väčší pokoj. Možno pokoru. Možno schopnosť tešiť sa z vecí, ktoré ste predtým vôbec nevnímali. A možno iba jednoduché poznanie, že veľa vecí v živote vyzerá na začiatku oveľa ťažšie, než v skutočnosti sú. Stačí ich rozdeliť na malé kroky.
Jeden deň. Jeden kilometer. Jeden krok. To je možno najväčšie posolstvo Svätojakubskej cesty. Nie vždy musíte vedieť, čo bude o týždeň. Niekedy stačí vedieť, kam smeruje váš ďalší krok.
Keď som sa potom obzrel späť, pochopil som, že Santiago nebolo tým najdôležitejším miestom celej púte. Najdôležitejšia bola cesta k nemu. Ľudia, ktorých som stretol. Ticho, ktoré som si odniesol do hlavy. Únava, ktorá mi pripomenula, že telo má svoje hranice, ale človek ich často posúva ďalej, než si myslí.
A odvtedy, keď niekde počujem Buen Camino, nevnímam to už iba ako pozdrav pútnikov.
Vnímam to ako pripomenutie, že cesta pokračuje.
Aj keď už dávno nie ste v Španielsku.
Súvisiaci článok
Deň prvý....Myslel som si, že som sa na Camino pripravil. Potom som vystúpil v Sarrie a zistil, že som nevedel vôbec nič
10 kíl na chrbte, nové topánky a 115 kilometrov pred sebou. Takto sa začala moja púť do Santiaga
Súvisiaci článok
Druhý deň na Caminu: dve poľské babičky, ružové tričká, španielske influencerky a otázka, či nám ešte zostala Praha
Druhý deň na Caminu mal byť pohodovejší. Nebol. Kopce, únava, dve poľské babičky so spevom žalmov, influencerky s otázkou na Slovensko a 25 kilometrov, ktoré boleli viac, než som čakal.
Súvisiaci článok
Camino - deň tretí: 30 kilometrov, ploštice, rakovina a jedna veľká otázka – kam vlastne v živote smerujeme?
Cez 30 kilometrov z Palas de Rei do Arzúy. Po ceste malé kaplnky, "call the taxi", Angličanka s kotvami, modlitba za pútnika zo zlomenou nohou… a večer ploštice. Tretí deň Camina priniesol viac, než som čakal.
