Slovensko je krásna krajina. Až tak krásna, že si človek niekedy želá, aby ju videl prvýkrát ako turista, bez skúseností, bez toho všetkého, čo sa na ňu postupne nalepí počas rokov života. Stačilo by vyjsť na kopec, pozrieť sa na hory, na rieky, na dediny roztrúsené v dolinách, na mestá, ktoré sa večer rozsvietia a chvíľu vyzerajú ako malé veľké svety, a veriť, že tu musí byť dobre.
Slovensko má všetko. Lesy, ktoré sa síce pľundrujú skoro každý deň a napriek tomu ešte stále dýchajú, vodu, ktorá tečie, hory, ktoré stoja, aj ľudí, ktorí sa vedia usmiať, aj keď často nemajú dôvod. Ľudí, ktorí si pomôžu, keď ide o skutočné veci, ktorí podržia, keď treba, ktorí vedia fungovať aj tam, kde systém dávno zlyhal. V tom je tá zvláštna sila tejto krajiny – nie v štáte, nie v inštitúciách, ale v ľuďoch, ktorí ju nesú na vlastných pleciach.
Dlhé roky sme rástli. Produktivita išla hore, ekonomika dobiehala silnejších, fabriky sa rozbiehali, mestá sa menili, krajina sa posúvala dopredu.
Nebolo to dokonalé, no bolo cítiť pohyb. Bol tu pocit, že sa veci dejú, že niekam smerujeme, že sa približujeme svetu, ktorý sme si kedysi len pozerali zvonku.
Dnes ten pocit mizne.
Ekonomika spomaľuje a namiesto otázky, kam chceme ísť, sa čoraz častejšie rieši, ako udržať to, čo máme. Mladí ľudia odchádzajú, často potichu, bez veľkých gest, jednoducho si zbalia život a presunú ho inde, tam, kde majú pocit, že má väčšiu hodnotu. Krajina tak prichádza o energiu, ktorú nedokáže nahradiť, a tí, čo zostávajú, si zvykajú, že veci fungujú napoly – ani dobre, ani úplne zle.
Spoločnosť sa medzičasom rozdelila na svety, ktoré spolu takmer nekomunikujú. Jedna časť verí jednému, druhá niečomu úplne inému, fakty prestávajú byť spoločným základom a hoaxy sa šíria s istotou, ktorá pôsobí až fascinujúco.
Diskusia sa mení na súboj, kde nejde o porozumenie, ale o víťazstvo. Pravda sa stráca niekde medzi tým.
Do toho prichádza demografia. Tichá, nenápadná, no o to neúprosnejšia. Menej detí, viac starších ľudí, tlak na systém, ktorý už dnes nestíha. Nie je to téma, ktorá by dominovala titulkom, a práve preto je ešte nebezpečnejšia. Veci, ktoré sa neriešia včas, sa neskôr riešia ťažko.
A...aby som nezabudol..., sú tu aj naše legendy, ktoré sa opakujú tak často, až zľudoveli - dialnica, ktorá sa stavia tak dlho, že sa stala symbolom krajiny, kde sa veci robia pomaly, komplikovane a bez jasného konca. Nemocnice, kde sa zachraňujú životy v podmienkach, ktoré by mali patriť minulosti, no stále sú prítomné. Úrady, kde čas plynie inak, akoby sa tu nikdy neponáhľalo, napriek tomu, že máme rekordný počet štátnych úradníkov a miliardu minutú na digitalizáciu verejnej správy. Školstvo, ktoré pripravuje budúcnosť v systéme, ktorý sám potrebuje opravu. Učitelia, ktorí robia maximum, aj keď systém im to neuľahčuje. Regióny, ktoré sa vyprázdňujú, dediny, ktoré starnú, mestá, ktoré rastú, no často bez konceptu.
Nad tým všetkým sa odohráva naša politika.
Priestor, ktorý by mal prinášať riešenia, stabilitu a aspoň základný pocit, že niekto drží kormidlo pevne v rukách, sa mení na zvláštnu zmes improvizácie, experimentu a čoraz nižších nárokov na to, kto vlastne rozhoduje o krajine. Mená ako Šimkovičová či Kotlár sa stali symbolom tejto zmeny – nie preto, že by boli sami o sebe najväčším problémom, ale preto, čo reprezentujú. Pocit, že hranice medzi odbornosťou a náhodou sa začínajú nebezpečne rozmazávať, že verejný priestor sa mení na arénu, kde už nejde o kvalitu rozhodnutí, ale o to, kto kričí hlasnejšie a kto dokáže viac zaujať.
V prípade kultúry to nadobúda ešte citlivejší rozmer, keďže namiesto podpory a rozvoja sa objavuje nedôvera, podozrievanie a snaha zasahovať do priestoru, ktorý by mal byť prirodzene slobodný. Diskusia sa neposúva smerom k tomu, ako kultúru posilniť, ale k tomu, čo všetko by sa malo kontrolovať, upravovať alebo „naprávať“, čím vzniká atmosféra, ktorá skôr pripomína návrat do minulosti než snahu o modernú krajinu. Nápady rôznych „prisluhovačov“ systému, ktorým po skončení tohto volebného obdobia mnohí nebudú ochotní podať ani ruku, sa postupne dostávajú do verejného priestoru s prekvapujúcou samozrejmosťou – od absurdných prekrútení reality typu „SŠA namiesto USA“, cez výroky balansujúce na hrane plochozemskej rétoriky až po zásahy do médií v podobe rušenia relácií v STVR či selektívneho prepúšťania redaktorov.
Títo ľudia dnes disponujú legitimitou, vystupujú v médiách a formujú verejnú diskusiu, pričom namiesto toho, aby čelili systematickej a odbornej kritike zo strany relevantných inštitúcií, pohybujú sa v priestore, ktorý im umožňuje fungovať bez skutočnej zodpovednosti.
Súvisiaci článok
Prečo klesá Progresívne Slovensko v prieskumoch: medzi pohodlím a stratou reality
Progresívne Slovensko má ľudí, program aj imidž, no stráca podporu. Namiesto tlaku len reaguje, míňa voličov a pôsobí, akoby nechcelo vyhrať. Problém nie je v kvalite, ale v energii a realite.
Sľuby o 30 000 bytoch sa vracajú v každom volebnom cykle s pravidelnosťou, ktorá by si zaslúžila obdiv, keby nešlo o realitu, ktorá sa opakovane nenapĺňa, a napriek tomu si vždy nájdu nové publikum ochotné veriť, že tentoraz to už vyjde. Rovnako sa donekonečna opakujú frázy o národnoštátnom záujme, ktoré znejú silno, no pri bližšom pohľade zostávajú prázdne, a predsa dokážu osloviť časť voličov, ktorí v nich hľadajú jednoduché odpovede na zložité problémy. Do toho sa pridávajú predstavy o potravinovej sebestačnosti, ktoré ignorujú realitu prepojeného sveta a globálnych dodávateľských reťazcov, v ktorých je Slovensko pevne ukotvené, ako aj neustála kritika Európskej únie, bez ktorej by sa mnohé investície nikdy neuskutočnili a infraštruktúra by sa zastavila na polceste, pričom stačí krátky pohľad na mapu, aby bolo jasné, kde by dnes končila diaľnica smerom do Košíc...snáď by sme boli už niekde pri Žiline.
A napriek tomu všetkému krajina funguje.
Funguje vďaka ľuďom, ktorí ráno vstávajú a robia svoju prácu bez ohľadu na to, kto je pri moci. Vďaka tým, ktorí podnikajú, učia, liečia, stavajú, starajú sa. Vďaka tým, ktorí ešte nestratili vieru, že veci sa dajú robiť lepšie.
Slovensko je krajina kontrastov. Krásna na pohľad, zložitá na život. Má potenciál, ktorý je viditeľný, a zároveň problémy, ktoré sú rovnako zrejmé. Má energiu, ktorá sa však často rozptýli skôr, než sa stihne pretaviť do výsledku.
Nie je to krajina bez šance. Je to krajina, ktorá si ešte stále vyberá, či tú šancu využije.
A zatiaľ to vyzerá, že sa nevie rozhodnúť.
A tak si tu žijeme.
