Potichu sa prebúdzam
do mŕtvej vody v kameni, čo na môj svet sa premenil, keď požehnal mi zlo. ... a zapálil mi krv, čo teraz steká z kameňa na moju slepú nevinnosť. A mŕtva voda ako plaz, hadí sa z môjho tela von. Korytom smrti tohto sna a jeho bielym životom. Koľko tej krvi pláva vo vode? Rozhojdá mŕtvy, srdca zvon? Nerozhojdá! Len flauta smútku klesne o poltón, život sa poddá náhode. ... a voda? Ďalej sa chlípne živí podvodom. Neverí v boha múdra príroda a preto stále žije zlosť. Vo vnútri, v srdci, v kameni, hľadajúc dobrý toku sklon ticho sa mení z mŕtvej na živú, na dlhej ceste životom. Skala, tá časom zmäkne na blato. Rozsekol lásku ostrý nôž. A Mŕtve more opäť mení na zákon prašivé zlato v nás a našu minulosť.
Viac mojej poézie si môžete prečítať na mojom blogu:
