reklama

Žiť treba v krajine, kde je všetko najdrahšie na svete

Aj tento článok je najmä o zdravotníctve, ako viac-menej všetky moje. Na iné témy vám ležérne čítanie nebudem kaziť.

Žiť treba v krajine, kde je všetko najdrahšie na svete
Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Nedávno sa na internete zjavil dokument, v ktorom sa tím Útvaru Hodnoty za Peniaze (UHP) Ministerstva Financií Slovenskej Republiky (MFSR) pokúsil zhrnúť svoj prehlaď literatúry a pohlaď na porovnanie slovenského zdravotníctva s inými. Hneď v úvode treba poznamenať, že namiesto matematickej analýzy dôvodov fungovania alebo nefungovania jednotlivých systémov sme sa do určitej miery dozvedeli len hrubé obrysy dopadu jednotlivých prístupov najmä na ekonomiku. Potiaľto by bolo všetko v poriadku.

Problém však nastáva, keď dokument začne jemne podsúvať ideologické hodnoty vo forme ničím nepodložených axióm, ktoré čitateľom nevysvetlí vôbec. Tým mám na mysli hlavne zjednodušené vágne popisy ohľadom všeobecnej zhody autorít na potrebe univerzálneho zdravotného systému bez ohľadu na príjem alebo majetok, ako aj príliš zjednodušené predstavy, že „zdravotná starostlivosť nie je bežný tovar alebo služba v trhovom prostredí.“

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Pre jednoduchšie pochopenie témy, jeden z vedúcich daného tímu v UHP popísal svoje dojmy v, pre bežného čitateľa, zrozumiteľnejšom článku v Aktualitách. Tento prebralo na svoje stránky aj MFSR, a autor v ňom osvetlil aj niektoré svoje myšlienkové pochody (za čo mu patrí vďaka lebo tak umožnil transparentnejšiu diskusiu).

Poďme teda v niekoľkých bodoch:

1.       Solidarita zdravotníctva, teda vzájomná podpora širšieho obyvateľstva ohľadom neočakávaných a občas naozaj neúnosne vysokých platieb nie je sama osebe sporným bodom. Nedá sa však (a ani sa nemá) obísť dobre známy problém s ľudskou psychológiou, konkrétne v tom zmysle, že ľudia doslova nedokážu nič, ani zdravotnú starostlivosť alebo vzdelanie, dostávať v bezmyšlienkovitej voľne konzumnej podobe bez toho aby kompletne stratili motiváciu dostatočne sa vlastnému zdraviu (alebo vzdelaniu) teoreticky, ale aj prakticky venovať. Toto je zjavné už len zo spôsobu akým socialisticky orientovaný „Východ“ prehral studenú vojnu s kapitalistickým „Západom“. A toto platí nielen v zdravotníctve, kde okrem väčšiny zdravotníckych postupov, ktoré aj na Slovensku preberáme najmä z Nemecka, Anglicka, Francúzska, či USA, a drvivej väčšiny nových liečiv ktoré sa tiež vyvíjajú disproporčne najmä v západných krajinách, ale aj vo vzdelaní, za ktoré sa na „Západe“ tiež poriadne platí, a za ktorým napriek tomu cestujú do USA, Veľkej Británie ci iných západných krajín aj ľudia z Ázie, bývalej východnej Európy, blízkeho východu alebo Afriky omnoho viac ako do Ruska, Bieloruska alebo Číny.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

Z USA, či západných krajín tiež pochádzajú všetky prehľadné štatistiky, ktoré používame, a ktoré sú nakoniec voľne dostupné napriek tomu, že sa pri ich tvorbe a zavádzaní nikto nehral na spasiteľa s tým, že všetko musí byt zadarmo. Fakt, že mnohé západné krajiny sa momentálne pokúšajú prezdieľať kapitalizmom nadobudnuté zdroje s vlastnými obyvateľmi prosociálnou politikou aj v zdravotníctve neznamená, že si na Slovensku môžeme dovoliť ignorovať výrazné rozdiely v prosperite medzi Slovenskom a týmito krajinami (viď tabuľku 1 vo vyššie spomínanom dokumente). Inými slovami, najprv sami ako krajina zbohatnime, a potom sa mnohé investície prezdieľajú automaticky medzi celé obyvateľstvo samé - či už vo forme fyzickej infraštruktúry, moderného vybavenia nemocníc alebo vo vyspelosti informačných sietí a technológií.

SkryťVypnúť reklamu
reklama

2.       Súťaž zdravotných poisťovní naozaj nemusí prinášať výsledky, to však najmä preto, že zdravotné poisťovne nemôžu v rámci zákona v skutočnosti dostatočne a zdravo diskriminovať ani voči slabým poskytovateľom zdravotníckych služieb a ešte menej voči nezodpovedným pacientom. Neefektivita trhu teda nie je problém zdravotníctva ako takého, ale prílišného zasahovania zo strany „ochranného“ zákona a tým tiež relatívne ťažko obhájiteľnou potrebou vyhadzovať peniaze na málo funkčného prostredníka. Za takýchto okolností je teda naozaj možno namieste zmeniť poisťovne na neziskové organizácie. Takéto funkčné obmedzenia naopak nikdy nesmieme mať za cieľ pre zdravotných poskytovateľov, ktorí naopak súťažiť majú a musia. Aj kvôli kvalite, aj kvôli regulácii cien. A práve preto nebude nikdy možné nástojiť na úplne rovnakej úrovni starostlivosti pre všetkých, bez možnosti vybrať si „škodovku“ oproti „mercedesu“ s prihliadnutím na to, čo kto presne potrebuje a prečo. Voziť sa dá aj na tom aj na tom, ale rozdiely v údržbe, dostupnosti kontrol a mnohé iné výhody však už existujú a ďalšie vznikajú bez ohľadu na to, či ich bude príliš centralizované zdravotníctvo akceptovať alebo nie. Prehnane centralizované zdravotníctvo bude naopak pacientom (svojim občanom) vždy skôr škodiť ako pomáhať, hlavne preto, že nebude stíhať povoľovať a zákonmi/vyhláškami upravovať skorú dostupnosť nových technických a iných výdobytkov v reálnom čase. Príkladmi sú už teraz telemedicína alebo infúzie antibiotík a iných vnútrožilových liekov v domácom prostredí (okrem mnohých iných).

SkryťVypnúť reklamu
reklama

3.       Celá polemika o tom, prečo je zdravotníctvo vraj ohľadom trhovej ekonomiky „iné“ stojí na vode. Je až urážajúce čítať, ako sú ľudia údajne príliš hlúpi na to aby sa vedeli (časom) zorientovať v komplikovanom zdravotníctve, a ako ich preto budú súkromníci buď finančne vykorisťovať alebo zle lacno liečiť. Toto môže ako argument naozaj vzniknúť len vtedy, keď sa už niekomu nechce rozmýšľať a keď má v rámci politického postavenia „patent na pravdu“. Tak ako ľudom ovplyvňuje kvalitu aj dĺžku života to, do akej pôjdu školy, kde nastúpia do zamestnania alebo to, kto bude ich právnym zástupcom – tak ovplyvní ich život aj ich vlastné porozumenie zdraviu a s tým spojený výber lekára, typu starostlivosti a zdravotníckeho zariadenia. Je dosť nehorázne, že sa nám niekto pokúsi narozprávať (nech je to aj laureát Nobelovej ceny za ekonomiku - Angus Deaton), že z nejakého dôvodu práve ohľadom zdravotníctva ostaneme navždy negramotní, zatiaľ čo v iných komplikovaných oblastiach života sú individuálne rozhodnutia akosi vporiadku. A nemýľme sa, dozor nad zdravotníctvom má byť vo fungujúcej krajine a spoločnosti efektívny rovnako ako pri kriminalite alebo iných (napríklad obchodných) záležitostiach aj pri zachovanom nároku na sebaurčenie ohľadom poskytnutých služieb. Keby vládne garnitúry radšej podbali aby bolo toľko dozoru okolo vymožiteľnosti práva, teda situácií keď ľudom život „zruinuje“ neschopný právnik, skorumpovaný sudca, alebo keď im má za krádež alebo vandalizmus vinník odpracovať alebo zaplatiť náhradu.

4.       Ľudia sa lepšie učia, keď za chyby platia (aspoň toľko aby si to naozaj pamätali). Nikdy by sme nemali zabudnúť ani na to, že ľudia sa k výške príjmu a majetku vo väčšine prípadov dopracovali najmä predošlými rozhodnutiami, ktoré v živote urobili. Nie je preto dôvod aby tieto prostriedky nemohli použiť na zlepšenie vlastnej zdravotnej situácie alebo zdravotnej situácie svojich blízkych. Rovnostárske myšlienky typu „keď nie všetci, tak nikto“ sú v skutočnosti spiatočnícke a doslova vyháňajú schopných ľudí z krajín, ktoré takto zmýšľajú do takých, kde sa talentu medze nekladú – ani v rámci možnosti zárobku, ani ohľadom využitia prácou či podnikaním nadobudnutých peňazí. V konečnom dôsledku, ani len tá solidarita zo spoločnej pokladnice nám nebude fungovať, keď sa centralizované rozhodnutia nielen v zdravotníctve, ale v celej spoločnosti, dopracujú gigantickou a preto spomalenou byrokraciou k obmedzenej dostupnosti, až nedostupnosti, takmer všetkého (v porovnaní s vyspelým svetom) a robotický úradník s počiatkou nás všetkých bezmyšlienkovite (alebo dokonca s potešením) pošle do hája napriek tomu, že sám situácii ani za mak nerozumie, lenže tak hovoria predpisy. Každý samozrejme máme obavu: „A čo tí najchudobnejší?“ - netreba sa toho však báť! Každá rozumná krajina má zákonom dané záchranné siete pre sociálne slabých.

A tu sa dostávame k dôvodu pre ten zvláštny názov môjho článku, že „žiť treba v krajine kde je všetko najdrahšie na svete“ - vrátane pracovnej sily obyvateľstva. Treba sa sústrediť na všeobecnú prosperitu a na rozbeh vedeckých a priemyselných odvetví, ktoré majú najväčšiu šancu nám takúto prosperitu v krajine zabezpečiť. Ide totiž o to, že v krajine kde si ľudia môžu dovoliť zaplatiť za všetko, čo kedy kto vymyslel alebo vyvinul, bude vždy úplne najmenšia šanca, že bude niečo nedostupné (vrátane produktov vyvinutých v iných, avšak vždy lacnejších krajinách). Za takýchto okolností, a pri kúpnej sile takejto populácie bude potom omnoho menej náročné vyzbierať napríklad aj dostatok prostriedkov na liečbu ťažko chorých pacientov so vzácnymi ochoreniami bez toho aby musel do prípadu vôbec zasahovať súd.

Martin Krsak

Martin Krsak

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  21x

Narodil som sa v Bratislave, avšak detstvo a mladosť som prežil v Dolnom Kubíne na Orave. Vyštudoval som medicínu na JLF UK v Martine a po štúdiu som odišiel kvôli vtedajšej priateľke v roku 2005 do USA, kde som najprv žil v Massachusetts a neskôr v Colorade. Pracujem na univerzite ako docent a výskumne aj klinicky sa venujem hlavne infektológii a adiktológii. Zaujíma ma dianie doma na Slovensku, kde mi stále žije celá rodina a počas COVID-19 som sa začal viac aktívne venovať aj možnostiam zlepšenia slovenského zdravotníctva. Rád píšem odborné vedecké články, ale aj do novín, v ktorých mám niekoľko vstupov aj v USA, aj na Slovensku (na Slovensku menovite pre Aktuality, ale počas COVIDu-19 hlavne pre Postoj). Zoznam autorových rubrík:  Nezaradená

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Post Bellum SK

Post Bellum SK

73 článkov
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Karolína Farská

Karolína Farská

4 články
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu