Kirgizsko - krajina koní a hôr

Písmo: A- | A+

Táto nenápadná krajina ležiaca v strednej Ázii ponúka nádhernú prírodu, dobrosrdečných ľudí a množstvo nezabudnuteľných zážitkov. Blog, v ktorom sa budem venovať Kirgizsku rozdelím na viacero častí a toto je prvá z nich.

Na fakulte je dnes rušno, práve skončila ďalšia pútavá večerná prednáška profesora Tolmáčiho a ako obyčajne sme sa presunuli s priateľmi podiskutovať a spriadať cestovateľské plány. V miestnosti panuje dobrá nálada a spomíname na zážitky z rôznych kútov sveta. Na rad prichádza Kirgizsko, načo okamžite spozorniem, lebo je to krajina, o ktorej už dlhšiu dobu snívam. Počúvam každé slovo, každú príhodu a tajne v dobrom závidím tým, ktorí tam už boli, radujem sa z ich zážitkov. Sám sebe sľubujem, že pokiaľ nastane príležitosť túto nádhernú časť strednej Ázie navštíviť, určite ju využijem. Predstava takmer nedotknutej prírody bez turistov, spánku v jurtách, jazde na koni v horách a spoznávania miestnej kultúry je pre mňa veľmi silným lákadlom. Kirgizsko sa rýchlo stáva jednou z hlavných priorít môjho cestovateľského ʺbucket listuʺ.

Pohorie Alatau
Pohorie Alatau (zdroj: Ladislav Tolmáči (https://instagram.com/geografickeexkurzieaexpedicie))

„Budeme pristávať, pripútajte sa!ʺ, upozorňuje letuška prechádzajúc uličkou medzi sedadlami. Počas nočného presunu sa mi podarilo na chvíľku zdriemnuť a tak mi let z Istanbulu celkom rýchlo ubehol. Vyťahujem clonu na okne a s prižmúrenými očami sledujem krajinu na okolo. Slnko je už nad obzorom a nás čaká 35 stupňové privítanie v hlavnom meste Biškek. Prvé čo ma pri klesaní upúta sú pomerne rozsiahle farmárske polia, ktoré sa ale líšia od tých, čo máme doma. Sú členitejšie, divoké a menej striktne tvarované ako tie naše. Hrajú menším počtom farieb, pričom do veľkej mieri prevažuje hnedá a zelená. Čo ma ale najviac zaujme sú cesty, z lietadla nevidím ani jednu, ktorá by bola asfaltová, všetky sú iba poľné. Tým čo sedia pri oknách na druhej strane sa naskytuje nádherný pohľad na štíty pohoria Alatau a tak nás Kirgizsko už zo vzduchu víta malou ochutnávkou svojej prírody.

Ulan Umetov (https://instagram.com/um.ulan)
Ulan Umetov (https://instagram.com/um.ulan) 

Pomaličky sa prebíjame cez letiskovú kontrolu a pri preberaní batožiny zisťujeme, že Andrejov atypický kufor nepriletel s nami. Nevadí, ako správny cestovateľ má nabalené nejaké záložné oblečenie v príručnej batožine, a zbytok mu požičiame. Rýchlo si vybaví administratívne formality na letisku a dostáva prísľub, že sa jeho batožina nájde a dopraví za ním, ktorý deň to ale bude, zostáva otázne. Pred letiskom nás už nedočkavo čaká náš priateľ Ulan s typicky zdobeným kirgizským klobúkom z ťavej vlny na hlave, a všetci sa radostne zvítame. Ulan nám bude robiť najbližšie dni sprievodcu a zoznámi nás s miestnou kultúrou a zvykmi. Navyše vie veľmi dobre po anglicky, čo sa však nedá povedať o našom šoférovi Kubovi. Za širokým úsmevom vyšperkovaným niekoľkými zlatými zubami sa nachádza veľký srandista a šoumen, čo nám mnohokrát počas našej cesty dokáže. Pri človeku akým je Kuba, vám vôbec nevadí, že nehovoríte spoločným jazykom, aj tak sa vždy dorozumiete.

Kôň pasúci sa neďaleko jazera Son Kul
Kôň pasúci sa neďaleko jazera Son Kul (zdroj: Martin Majzlan)

Kirgizsko môžeme považovať za jednu z najdemokratickejších post-sovietskych krajín strednej Ázie, pričom drvivá väčšina jej obyvateľov vyznáva islam. Obyvateľstvo je tu zmiešané a okrem Kirgizov tu žije aj početná menšina Rusov a Uzbekov. Pokiaľ neviete kirgizsky, tak sa tu človek hravo dorozumie rusky a vo veľmi ojedinelých prípadoch aj anglicky. Kirgizsko má približne 6,5 milióna obyvateľov a jeho rozloha je takmer 4-násobne väčšia ako rozloha Slovenska. Z toho vyplýva aj podstatne nižšia hustota obyvateľstva, ktorú sme pocítili najmä na vidieku. Je to krajina nádherných hôr a koní, na ktorých sa deti učia jazdiť už od útleho veku. Odkaz na pôvodný nomádsky život je tu stále cítiť a to najmä v horských oblastiach. V mestách má zase človek pocit, akoby sa vrátil do minulosti, ktorá mi veľmi pripomína život zo 60. rokov na Slovensku, ako mi ho opisovali moji starí rodičia. Pôvodné kmene obývajúce toto územie boli Skýti, preslávení svojou húževnatosťou a odolnosťou. Legenda hovorí, že sa s nimi mal problém vysporiadať aj Alexander Veľký Macedónsky a kládli mu významný odpor pri jeho dobývaní Ázie. Miestni obyvatelia majú jednoducho divokosť v krvi. Cez oblasť Kirgizska viedla aj hodvábna cesta, ktorá sa taktiež významne podpísala pod kultúrny a historický rozvoj regiónu.

Kirgizské deti hrajúce sa na hojdačke
Kirgizské deti hrajúce sa na hojdačke (zdroj: Martin Majzlan)

V Biškeku trávime iba minimálny čas potrebný na vybavenie formalít. Na prehliadku mesta budeme mať ešte priestor posledný deň. Vyrazíme a namierime si to smerom do národného parku Chon Kemin. Asfaltové cesty sú tu výrazne horšie ako tie u nás. Poväčšine ani nemajú namaľované čiary a jazdí sa tu tak povediac na divoko. Hlavný ťah je pomerne široký a tak sme občas svedkami situácie, keď sa vedľa seba ocitajú aj štyri autá. Okraje cesty lemujú tisíce vysokých topoľov, za ktorými sa nachádzajú hospodárske polia poprepletané sieťou vodných kanálov.  Pomyselne pretíname hodvábnu cestu a odbáčame k veži Burana, jednej z najvýznamnejších archeologických lokalít Kirgizska.

Veža Burana
Veža Burana (zdroj: Martin Majzlan)

Stratené mesto Balasagun

Balasagun, kedysi významné mesto a neodmysliteľná súčasť hodvábnej cesty. Zástupy karavanov s rôznym tovarom prechádzali týmto obchodným uzlom, ktorý postupne naberal na význame. V čase najväčšej slávy bolo dokonca považované za hlavné mesto kráľovstva Karakhanid, rozprestierajúceho sa od Číny až po Aralské jazero a malo množstvo mešít, verejných budov a pevnosť. To sa však v roku 1218 navždy zmenilo, keď ho zrovnali so zemou mongolské hordy. To čo z mesta zostalo, pochovalo o dve storočia neskôr zemetrasenie. Jediné, čo tu dnes nachádzame, sú pozostatky opevnenia a minaret pripomínajúci zašlú slávu - vežu Burana, ktorá bola pôvodne súčasťou mešity.

Veža Burana a náhrobné kamene bal-bal
Veža Burana a náhrobné kamene bal-bal (zdroj: viator.com)

Legenda o vzniku veže Burana

Jednou z mnohých vecí, ktorá sa mi na Kirgizsku veľmi páči je ich folklór a najmä staré legendy, ktorých majú požehnane. Jedna z nich sa spája aj s vežou Burana. Legenda hovorí, že raz žil mocný a vplyvný Khan, ktorému sa narodila krásna dcéra. Keďže chcel poznať jej budúcnosť, dal zvolať všetkých jasnovidcov z ríše. Všetci z nich jej predpovedali dlhý a šťastný život až na jedného starca. Ten vo svojich víziách videl ako dcéra umrie na svoje 16. narodeniny potom, čo ju uštipne jedovatý pavúk. Khan sa tak bál o jej život, že dal postaviť vysokú vežu, ktorú dokonale utesnili, aby sa do nej žiadny pavúk nedostal. Potom tam svoju dcéru zavrel. Služobníctvo jej nosilo jedlo a pitie v košíku po dlhom rebríku, ktoré vždy dôkladne prezreli. Roky plynuli a na oslave 16. narodenín všetko prebiehalo tak ako malo. Jej otec sa tak veľmi potešil, že sa proroctvo nenaplnilo, až jej od radosti vyniesol ovocie sám. V tom nadšení ale zabudol skontrolovať košík, v ktorom sa nachádzal jedovatý pavúk. Ten ju uštipol a dcéra umrela, tak ako predpovedal starý muž. Khan bol tak veľmi zarmútený žiaľom, že sa pri jeho vzlykoch a plači veža rozochvela a zostali po nej iba ruiny.

Úzke schodisko vedúce na vrchol veže
Úzke schodisko vedúce na vrchol veže (zdroj: Tomáš Hollý)

Či veža padla pod náporom Mongolov, zemetrasenia alebo žiaľu Khana, dnes je zrekonštruovaná, ale už nedosahuje svoju pôvodnú výšku 40 metrov. Po úzkom a tmavom schodisku stúpame po jednom až na vrchol. Schody sú strmé a sem tam dnu prenikne svetlo cez pár malých okien. Vždy sa dá ísť iba jedným smerom, lebo dvaja ľudia by sa na schodoch len veľmi ťažko vedľa seba zmestili. Konečne stojíme na vrchole 25-metrovej veže a kocháme sa pohľadom na pohorie Tian Shan a okolie. Po zbytkoch starého mesta však niet takmer ani stopy. Keby tu dnes veža Burana nestála, nikdy by som si nebol ani pomyslel, že na tomto mieste ležalo tak významné mesto. Pri pohľade na jej zdobené steny ma prepadne zvedavosť a myšlienka, ako asi tak vyzerala mešita, ktorej bola súčasťou. Historických záznamov je veľmi málo a tak sa jej skutočnú podobu nikdy nedozvieme.

Jedno z miestnych áut
Jedno z miestnych áut (zdroj: Martin Majzlan)

Prechádzam sa po okolí a v diaľke vidím blížiace sa auto, ktoré vyplaší pasúci sa dobytok. V Kirgizsku sme síce iba chvíľu ale starých, takmer historických áut som tu už videl neúrekom. Niekedy si hovorím že je zázrak, že ešte vôbec dokážu jazdiť. Asi tristo metrov od veže sa nachádza ďalšia veľmi významná pamiatka.

Náhrobné kamene bal-bal
Náhrobné kamene bal-bal (zdroj: Martin Majzlan)

Ide o staroveké náhrobné kamene nazývané bal-bal, ktoré tu postavili kmene nomádov križujúce územia strednej Ázie približne v  6. storočí. Vyobrazujú tváre zabitých nepriateľov a v neskoršom období aj ich vlastných predkov. Keďže sa kočovné kmene neustále presúvali a obydlia si brali zo sebou (jurty), tak po sebe nezanechali veľa historických pamiatok. Preto sú tieto náhrobné kamene veľmi vzácne. Presne medzi vežou Burana a náhrobnými kameňmi sa ešte nachádza menší kopec, na vrchole ktorého je vykopaná sústava jám. Archeológovia veria, že ide o zvyšky stredovekého paláca. Žeby to bol palác, ktorý obýval Khan z legendy o veži Burana? Navštívime ešte múzeum a pozorne počúvame výklad miestnej sprievodkyne, ktorý nám ochotne prekladá a obohacuje o ďalšie fakty Ulan.

Útok na kukurice (Miloš Kliment, Andrej Meszároš, Tomáš Hollý, Radka Mosná, Martin Majzlan)
Útok na kukurice (Miloš Kliment, Andrej Meszároš, Tomáš Hollý, Radka Mosná, Martin Majzlan) (zdroj: Martin Majzlan)

Nastáva čas na presun a v autobuse vypijem takmer litrovú fľašu vody na ex. Dostavuje sa únava z letu, teplota cez 35 stupňov tiež vyčerpáva a tak dúfam, že si v údolí Chon Kemin trochu oddýchneme. Postupne stúpame vyššie a s klesajúcou teplotou pookrievame. Vychutnávam si pohľad na okolitú krajinu, ktorá začína byť zelenšia, živšia a hornatejšia. Náhle zastavujeme pri ceste a najviac sa poteší kamarát Miloš, lebo pri výške 195cm víta každú príležitosť na pretiahnutie kostí. Od miestnych predajcov kupujeme melóny a hlavne varené kukurice. Po chvíli niet ani jedného z nás, ktorý by si ju nevychutnával a na rozdiel od tých pečených, čo sme kupovali v Tanzánii, boli tieto úplne lahodné a šťavnaté. Po ceste sa ešte zastavujeme pri rieke Kemin a robíme fotky v kaňone pri zapadajúcom slnku. Podvečer prichádzame do malej dedinky, kde sa zvítavame s domácimi a ubytovávame. Pred vstupom do domu sa všetci povinne vyzúvame a sadáme za stôl. Okamžite sa prejavuje pohostinnosť Kirgizov a pri pohľade na kráľovsky prestretý stôl začínam ľutovať, že som sa objedol kukurice. V Kirgizsku sa stretávame s dvomi druhmi stolovania. Buď sedíme na stoličke za stolom ako u nás doma v Európe alebo si sadáme na zem a jeme pri malých stolíkoch. Domáce ženy okolo nás neustále krúžia a pýtajú sa, či si neprosíme ďalší čaj alebo polievku a tak sa celou miestnosťou neúnavne ozývajú dve otázky. „More tea?, more soup?ʺ, a ja len zdvorilo odmietam, lebo idem prasknúť.

Ukážka bohatého stolovania
Ukážka bohatého stolovania (zdroj: Martin Majzlan)

Po večeri si s priateľmi sadáme na malé nádvorie, kde je po západe slnka veľmi príjemne. Robíme menšiu ochutnávku lokálnych pív, ktoré sa nám podarilo po ceste nakúpiť a neskôr sa presúvame do jurty. Je to prvá jurta, ktorú som v živote navštívil a prekvapuje ma veľkým množstvom vnútorného priestoru. Po stenách a na zemi sú pestro zdobené koberce a povešané rôzne kožušiny. Rýchlo využívame moment, keď sa v jurte ocitáme sami a skúšame si oblečenie, ktoré sme tu našli, pričom sa náramne bavíme. Aspoň na chvíľu sa z nás stávajú členovia nomádskych kmeňov a na vlastnej koži skúšame aké to je byť pravým Kirgizom.

Na chvíľu sme sa stali pravými Kirgizmi (Tomáš Hollý, Martin Majzlan)
Na chvíľu sme sa stali pravými Kirgizmi (Tomáš Hollý, Martin Majzlan) (zdroj: Zuzana Bieliková)

Spať odchádzame plní očakávaní, zajtra nás čaká 4 hodinový presun na koňoch nádherným údolím Chon Kemin. Miestom s panensky nedotknutou prírodou.

Koniec prvej časti...

PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj nový instagramový profil:

Instagram Martin Majzlan

 

Skryť Zatvoriť reklamu