Tajomné mesto vysekané v skale

Písmo: A- | A+

Naše spoznávanie Gruzínska pokračuje ďalej a na vlastnej koži okúsime nielen kúsok histórie, ale aj zvykov tejto zaujímavej krajiny.

Rabati, moja obľúbená osmanská pevnosť, kde sa mi skoro podarilo oženiť. Problém nastáva v momente, keď si z toľkej krásy neviem ani len vybrať a päť žien je na bežného Európana predsa len trochu priveľa. Pamätám si na rozhovor s jedným arabom v Ománe, ktorý mi ako moslim vysvetľoval, že nepárny počet žien je vždy zlý, lebo sa zvyknú rozdeliť do skupín a potom má jedna skupina počtom navrch. „Martin, vždy maj párny počet žien!ʺ povedal mi. Ja som sa len pousmial a v duchu pošomral, že aj jedna vie byť niekedy priveľa. Tohto pravidla sa držím, sobáš zdvorilostne odmietam a v správny moment sa vytrácam smerom na hradby.

Ja a moje nevesty
Ja a moje nevesty (zdroj: Martin Majzlan)

Rabati je masívna pevnosť, ktorá toho zažila naozaj veľa. Pokiaľ ale čakáte príbeh o nedobytnom opevnení, ktoré dokázalo po stáročia chrániť svojich obyvateľov, tak vás sklamem. Odjakživa bolo toto miesto, ležiace pri rieke Potskhovi strategicky zaujímavé a tak sa prvé zmienky o opevnení datujú do približne 9. storočia nášho letopočtu. Pravda je taká, že ani historici nedokážu s úplnou presnosťou určiť, kedy tu vznikla prvá pevnosť. Isté však je, že keď tu v 12. storočí rodina Djakeli obnovila opevnenie, tak ju nazvali Akhaltsikhe, čo v preklade znamená nová pevnosť. To samozrejme evokuje, že v minulosti tu už nejaká pevnosť bola. Rabati bola niekoľko-krát zrovnaná so zemou a znovu postavená, vybúrili sa tu Turci ale ja Mongoli, pričom jej dnešnú podobu dostala až po rozsiahlej rekonštrukcií z roku 2012. Čo je však na tomto mieste naozaj unikátne, že za hradbami nájdete takmer na jednom mieste mešitu, synagógu a kostol. Práve to svedčí o rozmanitej histórií a kultúrnom význame tejto stavby.

Pevnosť Rabati
Pevnosť Rabati (zdroj: www.flickr.com)

Po prehliadke pevnosti sa presúvame do kláštoru Sapara, ktorý bol postavený v 9. storočí, ale vďaka dobrým vzťahom majiteľov, a to najmä s mongolskými dobyvateľmi, zostal nepoškodený. To čo ma najviac upútalo bol pokoj a ticho v okolí. Kláštor sa nachádza schovaný v lese a krytý okolitými kopcami, čo umožňovalo mníchom pokojné modlitby. Deň ukončujeme v údolí Aspindza, kde máme nocľah. Zajtra nás čakajú skalné mestá Vanis Kvabebi a Vardzia, ktoré patria k ťahákom nášho výjazdu. Mestá akoby vytiahnuté z trilógie od J.R.R. Tolkiena - Pán prsteňov.

Kláštor Sapara
Kláštor Sapara (zdroj: Martin Majzlan)

Vardzia

Ráno nás víta zatiahnutou oblohou, ale našťastie neprší. Prvú rýchlu zastávku absolvujeme na hrade Khertvisi, ktorý patrí k najstarším gruzínskym opevneniam. Stará legenda hovorí, že pôvodný hrad bol dobytý a zničený Alexandrom Veľkým a neskôr znovu postavený. Stihol ho podobný osud ako pevnosť Rabati, keďže leží na sútoku riek  Mtkwari a Paravani, tak mal značný strategický význam. Tak ako som písal v predošlých článkoch Svaneti – poklad v srdci Kaukazu a  V krajine zlatého rúna , gruzínsky národ si toho po stáročia vytrpel skutočne veľa, čo sa aj dnes prejavuje na ich náture. Sú to tvrdí, ale dobrosrdeční ľudia.

Pevnosť Khertvisi
Pevnosť Khertvisi (zdroj: Martin Majzlan)

Konečne sa presúvame k hlavnému bodu dnešného dňa. „Ako asi bude v skutočnosti vyzerať Vanis Kvabebi?ʺ, beží mi mysľou. Bohužiaľ, pre nás nakoniec nijako. Máme smolu, lebo pamiatka je uzavretá a prebiehajú na nej sanačné práce, ktoré bolo treba vykonať po zosune jednej steny. Sklamaní aspoň vypúšťame dron a robíme zábery zo vzduchu. Nevadí, ešte je tu Vardzia. Kláštorné mesto, ktoré je rovnako vysekané v skale, rovnako zaujímavé, len je o trochu mladšie ako Vanis Kvabebi. Mnohí ho radia medzi najvýznamnejšie pamiatky Gruzínska a je zaradené aj v čakacom liste národného kultúrneho dedičstva UNESCO. Aký bol ale dôvod takúto stavbu vybudovať a prečo by niekto vynaložil tak obrovské úsilie, aby ju zhotovil? Odpoveď opäť spočíva v udalostiach, ktoré ovplyvňovali toto územie. V 12. storočí ho prikázal vytesať kráľ Giorgi III a neskôr ho dokončila jeho dcéra Tamara na obranu proti tureckým a perzským vojskám. Napokon poslúžil aj ako úkryt pred mongolskými hordami.

Mongolské hordy
Mongolské hordy (zdroj: https://historyofyesterday.com/)

Mongolské hordy sú historicky považované za jedny z najničivejších vojsk aké ľudstvo poznalo. Čo to sme si s nimi užili aj na území dnešného Slovenska, ktoré plienili potom, ako na hlavu porazili oveľa mocnejšiu a početnejšiu armádu Bela IV. Nebyť smrti veľkého chána Ogotaja a následných sporov o jeho nástupníctvo, ktoré prinútili vodcov mongolských vojsk k návratu do vlasti, tak je podľa historikov možné, že by Mongoli dobili celú Európu.

Vardzia, pozostatok jaskynných miestností
Vardzia, pozostatok jaskynných miestností (zdroj: www.flickr.com)

Podobné problémy s mongolskými hordami mali aj na území dnešného Gruzínska a preto museli nájsť rozumné riešenie ako ochrániť svoj ľud. Výstavba kláštorného mesta trvala približne 50 rokov a po jeho dokončení malo 19 poschodí a viac ako 6000 miestností. Aj na dnešnú dobu by to bol absolútne ambiciózny projekt. Našli by ste tam takmer všetko, čo sa vtedy v mestách nachádzalo a to vrátane dômyselne vybudovaného keramického vodovodného potrubia, stajní, katedrály, pokladnice či pekárne. Tento komplex vytesaný v skalách dokázal poňať až 50 000 ľudí a poskytnúť im útočisko v čase nebezpečia. Legenda hovorí, že 366 izieb patrilo kráľovnej Tamare a to aj kvôli tomu, aby sa v nich dokázala schovávať a presúvať v prípade vpádu nepriateľa do mesta. Pre ľudí, ktorí ho nepoznali muselo byť dozaista ako bludisko. Sto rokov po dokončení komplexu postihlo túto oblasť zemetrasenie, oslabená skala, ktorá bola do značnej miery prevŕtaná výstavbou, sa ulomila a zasypala približne 2/3 kláštorného mesta. Dnes je dostupná iba menšia časť o rozlohe približne 900 m2 ktorá zahrňuje okolo 600 izieb, vrátane krásnych starých kostolných priestorov.

Vardzia, pohľad od cesty
Vardzia, pohľad od cesty (zdroj: Martin Majzlan)

Už od priľahlej cesty je celý komplex veľmi dobre vidieť a pri pohľade na skalu sú zjavné desiatky skalných jaskýň a tunelov. Prvé čo mi napadá je, že celé mesto z diaľky vôbec nevyzerá dobre chránené a je až priam nápadne umiestnené nad riekou. Doslova je neprehliadnuteľné. To čo však vidíme dnes, je úplne iný pohľad oproti tomu ako mesto vyzeralo pred zemetrasením a následným zosunom. Celé mesto bolo umiestnené v skale a prístup dnu bol iba cez jeden hlavný a dobre skrytý tunel, ktorý sa nachádzal pri rieke. Nič pre klaustrofobikov. Aj dnes, keď sa prechádzame už „prevzdušnenouʺ verziou kláštorného mesta, nachádzame pasáže, kde sa človek musí presúvať cez úzke a nízke tunely, ktoré spájajú jednotlivé miestnosti a nevedú iba horizontálnym, ale aj vertikálnym smerom. Je to doslova ako mesto trpaslíkov z Pána prsteňov. Jediný rozdiel je v tom, že tu z pochopiteľných dôvodov nenájdete obrovské haly a siene ako to bolo vo filme, ale predsa len sú tu miestnosti, ktoré sú o poznanie väčšie ako tie ostatné.

Nástenne fresky
Nástenne fresky (zdroj: Martin Majzlan)

Ide o kostolné priestory, ktorých je tu až 13, pričom im dominuje nádherný Church of Dormition (vo voľnom preklade kostol Nanebovzatia), ktorý je zdobený veľkým množstvom starých fresiek. Okrem rôznych náboženských vyobrazení tu nachádzame aj portréty kráľa Giorgiho III a jeho dcéry Tamary. Pri prieskume jednotlivých izieb a siení sa nám občas podarí zahliadnuť mníchov, ktorých je tu už iba zopár. Skutočne zázračný pocit je, keď sa prechádzate a začujete modlitbu, ktorá sa nesie tunelmi. Na záver zapaľujem sviečku a pomaly sa poberám s priateľmi späť k mikrobusu.

Vardzia - kostolné priestory
Vardzia - kostolné priestory (zdroj: Martin Majzlan)

Spoločne sa presúvame k jazeru Paravani, ktoré sa nachádza neďaleko arménskych hraníc. Jazero je vulkanicko-tektonického pôvodu a na jeho brehoch nachádzame množstvo obsidiánu, ktorý sa dostal do povedomia ľudí v populárnom americkom seriály Game of Thrones ako dračie sklo, ktorým bolo možné zabiť nemŕtvych. Takže pokiaľ raz v Dúbravke, odkiaľ pochádzam, nastane apokalypsa nemŕtvych, tak budem pripravený. Ale späť k jazeru Paravani. Verili by ste, že práve tu bola nameraná najnižšia teplota v Gruzínsku a to berúc do úvahy aj fakt, že na severe sa nachádza Kaukazské pohorie? Bolo to – 41 °C a je úplne bežné, že celé jazero s rozlohou 37 km2 každú zimu zamŕza, pričom hrúbka ľadu môže dosahovať až 80 cm. Prechádzame sa po okolí a je citeľné, že táto oblasť patrí medzi tie chudobnejšie časti Gruzínska. Miestni sa živia najmä chovom dobytka a všade naokolo sa nachádzajú kravské lajná, ktoré sú buď použité ako tepelná izolácia na chatrčiach alebo sa sušia a v zime pália ako palivo. Prechádzka končí pri autobusovej zástavke, kde je na šnúre zavesená odrezaná kozia noha. Čas vrátiť sa späť do autobusu a pokračovať späť do Akhalstikhe.

Jazero Paravani
Jazero Paravani (zdroj: www.flickr.com)

Večer zažívame pravú gruzínsku pohostinnosť na vlastnej koži. Na večeri sa výborne bavíme, ochutnávame tradičné jedlá, ktorých je požehnane a majiteľ reštaurácie nás pozýva na domácu vodku, ktorú nalieva do pohárikov položených na táckach tak, že až prelieva. V dobrej nálade hľadáme taxík a vyberáme si starý mercedes, jeden z tých, ktoré jazdili v Európe v 80. rokoch. Starých áut je tu neúrekom a vozový park pripomína dobu minulú. Šofér je postarší zavalitý chlap, dobre stavaný a budiaci rešpekt. S kamošmi sa rýchlo zhodneme natom, že veľa Gruzíncov pripomína mafiánske typy, sú to tvrdí chlapi. Po tom čo dorazíme na hotel, si od nás za nie krátku cestu vypýta 1,50 EUR. Lúčime sa a keď odchádzam od auta, tak na mňa tento chlap zakričí, aby som k nemu prišiel. Presúva sa ku kufru, ktorý otvorí a začne sa v ňom hrabať. Pozriem na kamarátov a tí len pokrčia plecami, však sme štyria, keby niečo tak ho zvládneme. Prichádzam bližšie k autu, prejdem dozadu k otvorenému kufru a vodič mi podáva fľašu domáceho vína. Neveriacky na neho pozerám a hovorím mu, že to nemôžem prijať, veď tá fľaša má väčšiu cenu ako sme mu zaplatili za jazdu. On sa len usmial a povedal, že to je pre nás, že sme mladí a nech si dáme. Aj toto bol jeden z momentov, ktorý ma presvedčil, že Gruzínci sú dobrosrdeční ľudia. Sami majú málo, ale aj tak sa podelia.

Domáca vodka
Domáca vodka (zdroj: Martin Majzlan)

Ráno vyrážame späť smerom do Kutaisi a našou prvou zastávkou je krasový kaňon Martvili, kde si prenajímame člny a splavujeme rieku, ktorá týmto pekným prírodným objektom preteká. Celá táto oblasť bola iba nedávno prispôsobená na turistické účely a po pohodovej jazde ešte prechádzame k miestnym vodopádom. Pokiaľ budete mať cestu okolo, tak odporúčam, aby ste sa tu zastavili a previezli na člnoch, Martvili je vskutku pekný i keď neveľký kaňon. Pokračujeme ďalej a navštevujeme tri chrámové komplexy v Kutaisi. Sú to Gelati, ktoré je aj na zozname UNESCO, Motsameta a Bagrati. Pokiaľ by ste si mohli vybrať iba jeden z nich na návštevu, ja osobne odporúčam kláštor Motsameta, ktorý sa nachádza nad roklinou obklopený peknou prírodou a aj architektonicky sa mi páčil viac ako Gelati a najmä Bagrati, ktorý má pre mňa z nepochopiteľných dôvodov dostavanú modernú časť, ktorá pôsobí ako päsť na oko. Večer ešte zažívame gruzínsku hostinu a skoro ráno odlietame späť domov.

Kláštor Motsameta
Kláštor Motsameta (zdroj: Martin Majzlan)

Gruzínsko je krajina s veľkým turistickým potenciálom a jednoznačne ju odporúčam navštíviť. Má nádhernú prírodu, úžasné hory ako stvorené na turistiku, zaujímavú históriu a ľudí s dobrým srdcom. Bezpochyby tu môžete zažiť veľa krásnych zážitkov.

PS: Pre viac fotiek z rôznych kútov sveta dávam do pozornosti svoj nový instagramový profil:

Instagram Martin Majzlan

Skryť Zatvoriť reklamu