Nemám rád takéto fotografie, neobľubujem lacnú kritiku psychicky zničených (čítaj vojnou ošľahaných) Američanov. Ale tieto fotografie sú prvou zastávkou zamyslenia, kto je nositeľom a akým nositeľom európskej kultúry a civilizácie.
Verím, že cenzori v SME umožnia tieto dve fotografie publikovať aj tu, ostatne možno ich nájsť na mnohých ďalších www stránkach, dokonca v tých, ktoré si do názvu dávajú slovo humorné. Sú dobre známe, avšak ja ich dávam do spojitosti s rozprávaním o európskej civilizácii.
Isté je, že súčasná americká administratíva, ktorú stotožňujeme s menom horlivého a hlboko cítiaceho kresťana z Juhu G.W. Busha, prestrelila viackrát na plnej čiare, pokiaľ ide o obhajobu a obranu našich kultúrnych hodnôt. A to nielen v Iraku. Pôvodne zaujímavá myšlienka, dostať sa do vnútra skorumpovaného a zhnitého režimu, ktorý vytváral nestabilitu v regióne a podporoval čierny obchod so všetkým možným, bola obhájiteľná. Nejde ani tak o potrestanie Iraku za Kuvajt, alebo zničenie centra prepierania a vytvárania špinavých peňazí, ale skôr zdvihnutý prst všetkým ostatným diktátorom sveta, pre ktorých sú ľudia tiene a svetový právny poriadok zdrap toaletného papiera. Avšak logistická príprava, vyhodnotenie spravodajských vstupov a precenenie vlastných síl a podcenenie vlastných spojencov - to si krajina, ktorá sa považuje za veľmoc a podľa toho sa správa - nemôže dovoliť, inak padne na hubu.
Nezaujíma ma teraz ani myšlienka, že Amerika sa Irakom pokúsila, a úspešne, destabilizovať už aj tak dosť bohatý a hrdý región arabských krajín. Nechcem sa zamýšľať ani nad filozofiou, že odbojný duch Iračanov, alebo aj Iránčanov spočíva v tom, že v ich žilách je krv bývalých veľmocí sveta - Babylonu a Perzie (kto by si pomyslel, že proti sebe vlastne bojújú dve silné veľmoci - s časovým posunom 3000 rokov).
Zaujíma ma však, ako nezničiť a ako obrániť aj dnes civilizačné a kultúrne hodnoty, ktoré sú nám, Európanom vlastné a ktoré musíme presadzovať aspoň v hraniciach takzvaného kresťanského sveta, inak nebudeme môcť odovzdať učenie Grékov, Rimanov a kresťanstva našim budúcim generáciam. Tie hodnoty, to je prechádzka dvoch polonahých milencov po parku, to sú otvorené brány do tajomstiev vedy bez obmedzení, to je Beethovenova symfónia, ktorú hrajú deti na námestí obklopenom stredovekými budovami, to je tvrdá kritika politiky štátu, ktorý je v našich srdciach bez strachu o stratu zamestnania alebo osobnej slobody.
Máme alternatívu?
Európa sa s nevôľou pozerá na svojvoľné vyčíňanie súčasného prezidenta USA. Je možné povedať, že v jeho druhom volebnom období robí menej prešľapov - uvážlivejšie analyzuje výstupy ohľadom Blízkeho a Stredného Východu, nekritizuje bezcielne Čínu, pokúša sa pracovať na komunikácii aj s takými komplikovanými režimami, ako je Severná Kórea. A čo je podstatné, naučil sa čo - to z geografie. Už približne vie, aký je rozdiel medzi Slovenia a Slovakia (našťastie, mená ich hlavných miest nie sú také mätúce). Vďaka bohu, dva roky do konca volebného obdobia mu asi nedovolia uskutočniť ťaženie na Irán.
Čo je však smutné, Amerika je dnes jediným reálnym obhajcom európskych civilizačných hodnôt. Napriek svojej dravosti, tvrdosti a nízkemu inteligenčnému kvocientu (nemyslím teraz jedinečnú vedu, techniku produkovanú USA) má v sebe Amerika genetickú výbavu Európy a je jej dieťaťom. Je nielen potomkom, ale aj pokračovateľom a nositeľom našich hodnôt. Pozor - nemyslím hodnoty americkej a francúzskej revolúcie, ale hodnoty, ktoré v sebe udržava celý priestor, na ktorom sa udržalo jedinečné spojenie kresťanstva a rímsko - gréckej kultúry.
Samotná Európa nie je schopná odolávať tlakom arabského sveta, tlakom afrického správania sa. Paradoxne, ázijské myslenie je dnes tak ovplyvnené Európou, že je ťažko hovoriť o hrozbe z Východu. Veľa ľudí si všíma existenciu mnohopočetných a prakticky neasimilovateľných skupín v srdci Európy - Nemecku, ale aj vo Francúzsku a Škandinávii. Hovorí sa o možných demografických zmenách v Európe v spojení s týmito skupinami. Menej sa však hovorí o piatej kolóne v prípade násilných tlakov zvonku. Kto pomôže Európe, ak dôjde k destabilizácii geopolitického priestoru (v dôsledku zmeny spoločenských systémov, krízy ekonomických systémov, demografickým tlakom - všetky a mnohé iné alternatívy sú reálne). Zamýšľa a pripravuje sa Európa na obranu svojich hodnôt? Kto je najbližší spojenec, ktorý vyznáva podobné hodnoty ako Európa? Kto je ten, kto nielen uznáva podobné, respektíve tie isté hodnoty, ale kto je aj schopný udržať nad Európou ochranný dáždnik? Pripravuje, alebo má Európa akýsi strategický plán na obranu svojich hodnôt? Plán, ktorý by okrem vojenskej časti obrany zahrnul aj dočasnú ekonomickú nezávislosť?
Máme alternatívu? Pýtam sa, keď sa pozerám na stáročia budovania a udržiavania našej kultúry a nášho európskeho myslenia. Európa je príliš slabá, Amerika v skutočnosti vykonáva funkciu ochrancu, Rímskej ríše súčasnosti. Všetky cesty vedú do Washingtonu - aj tak sa dá so smútkom povedať. Ak sme realisti, alternatívu nemáme. Ak sme idealisti, o polstoročie možno naše vnučky budú nosiť šatky omotané okolo vláskov. Je druhá otázka, ako budovať Európu tak, aby bola samostatnejšia, sebavedomejšia, ale aby vedela spolunažívať a čerpať z arabského sveta, nie sa ho báť.
Šírenie učenia s mečom v ruke
Opäť sa vrátim k obrázkom zo začiatku tohto zamyslenia sa. Je to hnus, nad ktorým krútime nosom. Psychopati, slúžiaci v mene takzvaných západných civilizačných hodnôt, primitívi, ktorí si prišli zarobiť na živobytie špinavou prácou. Nie, nehovorím teraz o amerických vojakoch, ktorí nedodržali zásady správania sa k vojnovým zajatcom (tí irackí vojaci neboli väčšinou teroristi, oni tiež len bránili svoju vlasť voči okupantom a votrelcom). Hovorím o súčasnej americkej administratíve, ktorá vyhodnocuje výstupy a uskutočňuje ich podľa vlastných sebeckých záujmov očami ropných magnátov, finančných skupín a nadnárodných spoločností, ktoré v skutočnosti sú americké. Hovorím o človeku, ktorý ako americký prezident sa zúčastňuje pravidelných bohoslužieb a pritom prináša svetu viac nešťastia a destabilizácie, nie udržania poriadku vo svete. Tento človek si nezaslúži byť nositeľom a ochrancom našej kultúry. Ak som obhajcom ľudských práv, musím dbať o to, aby aj v tej najťažšej situácii boli ľudské práva priznané nepriateľovi tak isto, ako mne samému. Učenie je základom šírenia našej civilizácie. Priznám, musím dodať - učenie s mečom v ruke (to bola a je metóda našej kultúry). Pokiaľ však v ruke je len meč bez učenia, zo sebeckých pohnútok, prehrávame na plnej čiare - bez ospravedlnenia. A to je prípad Iraku.
A čo Slovensko?
S Amerikou prehráva aj množstvo krajín Severoatlantickej aliancie, vrátane Slovenska. Ale slovenská voľba je obhájiteľná a obdivuhodná. Napriek verejnému nesúhlasu a napriek ľudsky cítiacemu slovenskému človeku sa SR zúčastnila ako spojenec na zvrhnutí irackého režimu. Slovensko tým dokázalo, že vie dodržať sľub spojenca, že dokáže aj v diskutabilnej a ťažkej situácii držať svoje slovo a je naozaj dôveryhodnou krajinou. A tak sa správa dodnes. Čestný človek nemá veľkú odozvu spoločnosti v čase skutku. Jeho česť vychádza najavo až s odstupom času. Na krajinu, aj keď malú, ktorá sa ťažkej situácii vzpriame postaví zoči - voči, by mali byť jej ľudia hrdí. Ale to je o už o inom, nie o neschopnom prezidentovi štátu - ochrancovi našej kultúry, ktorý nezvláda svoju úlohu šíriť vo svete aj také hodnoty európskej civilizácie, akými sú ľudské práva.
A na záver tejto časti? Azda len titulka z časopisu TIME, ozajstná alebo fiktívna, k nej niet čo dodať. Len toľko, že názov sa netýka len Ameriky, ale celej našej civilizácie a jej hodnôt, ktoré podvedome vyznávame.
