Slovenský volič dnes nie je rebel ani revolucionár. Je unavený.
z politiky, ktorá veľa hovorí o demokracii, ale málo ju doručuje v praxi.
zo štátu, ktorý si pýta lojalitu, no neponúka spravodlivosť.
z inštitúcií, ktoré majú slúžiť, ale často pôsobia ako cudzie, vzdialené a selektívne.
Nie je pravda, že Slováci odmietajú demokraciu. Odmietajú jej nefunkčnú verziu.
Formálne máme všetko: voľby, parlament, súdy, kontrolné orgány. Prakticky však veľká časť spoločnosti nadobudla pocit, že výsledok volieb nemení kvalitu správy štátu. Ľudia volia, vlády sa striedajú, ale úrad je stále pomalý, spravodlivosť nepredvídateľná, zodpovednosť rozmazaná.
A tak vzniká nebezpečný pocit „Demokracia existuje, ale nepracuje pre mňa.“
Keď zákon neplatí rovnako, prestáva platiť vôbec
Najsilnejší dôvod erózie dôvery je jednoduchý a bolestivý - ľudia neveria, že pravidlá platia pre všetkých rovnako. Nie je to abstraktná korupcia, čo ničí dôveru. Je to pocit, že
niekto má výnimku,
niekto má skratku,
niekto má „správne kontakty“.
Ak občan vidí, že zákon je prísny na slabých a ohybný pri mocných, prestáva veriť nielen inštitúciám, ale aj samotnej demokracii. Pretože demokracia bez rovnosti pred zákonom je len procedúra, nič viac.
Spravodlivosť ako zbraň je rovnako nebezpečná ako beztrestnosť. Slovenský volič sa ocitol v pasci dvoch extrémov a to buď má pocit politickej pomsty, alebo pocit zametania káuz pod koberec. V oboch prípadoch dôvera klesá. Keď sa spravodlivosť používa ako politický nástroj, prestáva byť spravodlivosťou. A keď sa nepoužíva vôbec, občan nemôže veriť v štát. Výsledok?
Dve skupiny nahnevaných ľudí – a medzi nimi prázdne miesto, kde mala byť dôvera.
Ďalší silný moment frustrácie je ekonomický, ale v jadre politický. Keď štát, ktorý zlyhá, účet pošle občanovi a pritom:
roky plytvá,
nerobí reformy,
zle riadi verejné financie,
a riešením je, že občan má viac platiť a menej sa pýtať, vzniká pocit trestu, nie zodpovednosti. Volič nemá problém so solidaritou. Má problém s tým, že štát nezačína od seba. A demokracia, ktorá funguje len jednosmerne – smerom k občanovi – sa mení na autoritu, nie na dohodu. „Všetci sú rovnakí“ nie je názor. Je to diagnóza.
Keď nové vlády preberajú staré praktiky, keď sa menia mená, ale nie správanie, keď sa sľuby vytratia rýchlejšie než volebný program, volič prestáva rozlišovať. Nie preto, že by nechcel. Ale preto, že nevidí systémový rozdiel. A práve v tejto chvíli demokracia stráca svoj najväčší kapitál – vieru, že zmena je možná.
Demokracia sa neláme v parlamente, ale v čakárni. Pre väčšinu ľudí nie je demokracia diskusia o ústave. Je to skúsenosť:
na úrade,
v nemocnici,
na súde,
na polícii.
Ak je táto skúsenosť:
arogantná,
pomalá,
neprehľadná,
demokracia sa neprežíva ako hodnota, ale ako prekážka. A to je tichý, no smrteľný problém. Slovenský volič nechce menej demokracie. Chce demokraciu, ktorá funguje normálne. S rovnakými pravidlami. So spravodlivosťou bez pomsty. So štátom, ktorý slúži, nie vychováva. Ak sa demokracia znovu nestane každodennou skúsenosťou férovosti a služby, nebude ju treba rušiť.
Ľudia od nej jednoducho odídu vnútorne.
A to je najväčšie riziko dneška.
