Trochu kontextu na začiatok
Slovenský Dopravný úrad. To je tá inštancia, ktorá dohliada na bezpečnosť a reguláciu železničnej dopravy na Slovensku. Tej železnice, na ktorej pre hrozbu vykoľajenia a poškodenia vozňov nechcú jazdiť české vlaky. Železnice s úsekmi, kde vlaky musia jazdiť rýchlosťou menšou ako 10 km/h, aby nedošlo k nehode. A so súpravami, ktoré sa často nezrazia len vďaka šťastnej náhode, a ktorých lokomotívy horia tak často, že sa to u nás stáva folklórom. Ale úrad úradoval.
Kým rakúske železnice, tie sú úplne inde. Takže, prirodzene, dôvodom nie sú technické nedostatky ani bezpečnostné riziká. Kameňom úrazu (alebo skôr kladivom na čarodejnice?) je byrokracia. Chýbajúce alebo neúplné dokumenty na rakúskej strane týkajúce sa registrácie a povolení vozidiel. Niečo, čo sa dalo riešiť za pochodu, vyriešila slovenská strana zákazom. Výsledkom je, že cestujúci – predovšetkým tí, ktorí denne dochádzajú za prácou do Viedne – musia na časti trasy využívať náhradnú autobusovú dopravu. Povedať, že opatrenie je neprimerané, by nevyjadrilo dostatočne mieru tej absurdity. Náš úrad buzeruje rakúskeho dopravcu, ale odnášajú si to cestujúci Slováci.
Rakúske železnice prevádzkujú viac ako 250 týchto jednotiek po celej krajine a na Slovensku zachádzajú len približne kilometer za hranicu do Petržalky. Naozaj tam niekto vidí otázku bezpečnosti? Pochybujem. Lebo o to naozaj vôbec nejde.
Vyzerá to ako zlý vtip
Nemôžem si pomôcť, tento prípad mi pripomína kauzu daňového úradu, keď prasklo, že pokutovali malých prevádzkarov za chýbajúce mäkčene na bločkoch. Aj by som sa smial, keby to nebola hanba.
Ako sa také niečo vôbec mohlo stať?
V roku 1989 mohli rušne a rušňovodiči z Československa aj Rakúska bez väčších problémov zachádzať do pohraničných staníc na druhej strane hranice. Paradoxne, po takmer štyroch desaťročiach európskej integrácie je takýto cezhraničný pohyb administratívne komplikovanejší. Dôvodom je systém autorizácií a homologizácií vozidiel, ktorý vznikol pri implementácii európskej smernice o interoperabilite. Samotná smernica pritom takýto prísny postup neprikazuje, no členským štátom umožňuje nastaviť si pravidlá spôsobom, ktorý vytvára dodatočné administratívne bariéry.
Tento prístup pritom neplatí od včera. Funguje už roky a železniční dopravcovia sa mu prispôsobili. Súčasný problém sa dostal do pozornosti až teraz, keď príslušné orgány začali tieto požiadavky dôsledne uplatňovať aj voči štátnemu dopravcovi. Rakúske osobné vlaky totiž zachádzajú do Bratislavy-Petržalky na základe licencie slovenského partnera, ktorým je v tomto prípade štátny dopravca. To, čo bolo dlhodobo tolerované alebo posudzované menej prísne, sa tak zrazu stalo predmetom formálneho výkladu pravidiel. Budem sa zaujímať, kto konkrétne nariadil uplatnenie tejto administratívy a hlavne aký mal skutočný dôvod.
Výsledkom je situácia, v ktorej moderné rakúske vlaky narážajú na administratívne prekážky tam, kde kedysi dokázali bez problémov jazdiť aj vlaky z čias železnej opony. Lebo niekto evidentne nechce vidieť, ako sa v Európe hovorí o odstraňovaní hraníc a podpore cezhraničnej železničnej dopravy. Ten niekto u nás dosiahol, že cestujúci doplácajú na spor o papiere, nie na problém s vlakmi.
EDIT: Aktualita, ktorá je vlastne vtipom bez pointy
Dňa 8.6. uviedla ZSSK, že od tohto dňa všetky dotknuté vlaky opäť jazdia v štandardnom režime bez náhradnej autobusovej dopravy. Vraj všetko nasvedčuje tomu, že prevádzka by takto mala pokračovať bez potreby využitia autobusov.
A teraz dôvod:
ZSSK nedokázala zabezpečiť dostatok autobusov.
Ba-dum-tss!
