Pokúsim sa vysvetliť, že ide o problém väčší, než sa zdá na prvý pohľad. A nie ojedinelý, je súčasťou veľkých procesov, ktoré vytvárajú charakter našej krajiny. Ich príznakom je, že tu prestávajú mať váhu odborníci a namiesto nich rozhodujú… tí lojálni. Výsledkom je likvidácia inštitúcií, preto môžeme smelo hovoriť o nájazde barbarov.
Načo nám vlastne sú známky?
Poštová známka je vec, ktorá je na ústupe aj prirodzene. Lenže ona nikdy nebola len o tom, aby list dorazil z bodu A do bodu B. Je to symbol. Malý odkaz na to, kto sme ako spoločnosť, koho si ako krajina vážime a čo považujeme za dôležité. Vydávaním známok náš štát komunikuje vlastnú identitu – cez osobnosti, výročia či kultúrne témy, ktoré na známkach zobrazuje. Známky nielen reflektujú, ale aj spoluvytvárajú to, kto sme – a kým chceme byť.
Je to delikátna záležitosť, a nič na tom nemení ani to, že napríklad pán Jozef z Tekovského Podzámku komunikuje výhradne emailom a preto má pocit, že jeho osobne sa známky nijako netýkajú. Lenže spoločnosť, to nie som len ja, dokonca ani so spomínaným Jozefom. Sme to MY – všetci.
Akoby čoraz menej záležalo na tom, kto sme a kam ideme
Námetová komisia známkovej tvorby, čo je výsostne odborná inštancia, pôvodne (ešte v roku 2024) schválila do Emisného plánu poštových známok a poštových celín na rok 2026 až 25 poštových známok. Po ďalších zásahoch koncom minulého a začiatkom tohto roka sme sa dostali na 11 až 12 známok. To už je skutočne málo.
Pred tromi rokmi vydalo Slovensko 26 motívov známok, o rok neskôr po úpravách 26. Minulý rok 18 – to už bol výrazný pokles. Ale aktuálny pokles o ďalšiu tretinu, to je už extrém.
Nižší počet emisií totiž znamená menej tém. Menej príležitostí rozvíjať série, ktoré sú základom filatelie, ktorá stojí na systematickosti a dlhodobom budovaní tém. Zberatelia dnes fungujú globálne a sledujú emisné plány rôznych krajín. Ak sa niektorá stane menej aktívnou, jednoducho ju vyradia zo svojho záujmu. Krajiny tomu väčšinou rozumejú a preto konajú na základe vedomej stratégie. Napríklad Česká pošta si drží stabilný emisný plán a dlhodobo pracuje s tematickými radmi. Magyar Posta ide ešte ďalej – známky využíva ako marketingový nástroj prezentácie Maďarska v zahraničí.
Kam sa podela naša národná hrdosť?
Slovenská známková tvorba pritom patrila medzi rešpektované v Európe. Nebol to okrajový produkt. Naši výtvarníci získavali ocenenia, kvalita spracovania bola dlhodobo vysoká. Od vlády, ktorá sa tvári ako patriotická a dbajúca na tradície by som očakával väčší rešpekt k tomuto odkazu. Áno, za tento stav nesie zodpovednosť vláda, pretože Slovenská pošta, ktorá známky vydáva, patrí pod Ministerstvo dopravy SR. (A to je, prirodzene, aj dôvod, prečo sa okrem výsostne dopravných tém osobne venujem aj problematike pošty.)
Radikálne znižovanie počtu poštových známok jednoducho nemôžeme odbiť ako technický detail. Okrem spomínaných dôvodov aj preto, že zapadá do širšieho obrazu. Ten obraz dnes vidíme naprieč štátom: kolabujúca doprava, rozleptaná kultúra, oslabené múzeá, životné prostredie pod útokom, podkopané médiá, veda na okraji, spravodlivosť aj polícia pod tlakom. Sledujeme postupný rozpad – a zo strany štátu je snaha o to, aby prebiehal potichu, nenápadne, bez diskusie. Kúsok po kúsku miznú veci, ktoré držia krajinu pokope.
Miznúce známky sú príznakom miznutia nášho štátu, pretože ODBORNOSŤ USTUPUJE BARBARSTVU.
Oni útočia, a my zabúdame, kto sme. A kým by sme mohli byť.
