Keď sa u nás zrazia vlaky alebo sa nejaký vykoľají, prvá reakcia od zodpovedných zvyčajne znie: „Išlo o ľudský faktor.“ Ale čím to je, že ľudský faktor zlyháva čoraz častejšie?
Krátka odpoveď: Pretože v zanedbanom a kolabujúcom systéme čoraz viac zlyhávajú jednotlivci. Preto je potrebné nahlas hovoriť o príčinách tohto problému. A ten znie: „Na železničnú infraštruktúru sa dlhodobo nedáva dosť peňazí.“ Nedostatok financií na železniciach pocítime všetci. Neinvestovalo sa tam, kde sa investovať malo – čo nás nakoniec môže bolieť.
Technický dlh je realita a má šialenú cenovku
Železničná infraštruktúra na Slovensku má technický dlh okolo 2 miliárd eur. Predstavte si pod tým súčet tisícok malých odkladov: nevymenených výhybiek, dočasných obmedzení rýchlosti, zastaraných zabezpečovacích zariadení, tratí, kde sa jazdí 60 km/h, lebo viac sa jednoducho nedá.
Zaujímam sa o to, čo s tým chce robiť súčasná vláda. Prečítal som si Čiastkovú zmluvu na prevádzkovanie železničnej infraštruktúry a servisných zariadení na rok 2025. Pre rok 2025 sa štát aspoň tváril, že si spomínaný problém uvedomuje. Na odloženú údržbu šlo takmer 50 miliónov eur. Nebolo to riešenie problému, ale bol to krok správnym smerom: dobiehať to, čo sa roky zanedbávalo.
A potom som si prečítal zmluvu na rok 2026.
Rok 2026: menej opráv, zato viac rečí o stabilite
Zo zmluvy medzi štátom a Železnicami SR na rok 2026 vyplýva jednoduchá, ale nepríjemná pravda: odložená údržba klesá z 49,5 milióna na 19,5 milióna eur.
Takmer o 30 miliónov menej.
Tieto peniaze sa nestratili, presunuli sa do riadenia dopravy, prevádzky, personálnych nákladov a bežnej údržby.
To znamená, že štát prestáva investovať do toho, aby železnica bola lepšia. Už ide len o to, aby sa nezrútila.
To je rozdiel, ktorý si ako bežný cestujúci nevšimnete hneď. Uvidíte ho až vtedy, keď sa objaví ďalšie prechodné obmedzenie rýchlosti. Keď výluka potrvá dlhšie, než je normálne. Alebo keď váš vlak skončí mimo koľají.
Vykoľajenia ako symptóm, nie náhoda
Áno, nie každé vykoľajenie je katastrofa. Posun v stanici, nízka rýchlosť, žiadni zranení – to sa na železnici stávalo vždy a riešilo sa to operatívne.
Lenže zrážky vlakov v Pezinku, Turni nad Bodvou či vykoľajenia na hlavných tratiach nie sú bežná nehoda. To sú udalosti, ktoré by v systéme s dostatočnou technickou rezervou jednoducho nemali nastať.
A keď sa po každej z nich povie „ľudský faktor“, treba dodať celú vetu, lebo taká je pravda:
Áno, ľudský faktor – ale v systéme, ktorý roky šetrí na technike, ktorá má ľudské chyby vylučovať.
Celoeurópsky vlakový zabezpečovací systém ETCS, moderné zabezpečovacie zariadenia, diagnostika – to všetko v štátoch EÚ existuje. Lenže bez peňazí sa to na Slovensku zavádza pomaly. Alebo vôbec.
Ukazovatele výkonnosti, manažment a ilúzia kontroly
Zmluva na rok 2026 kladie väčší dôraz na plynulosť dopravy, produktivitu a výkon manažmentu. Papierovo to vyzerá dobre. Problém je, že manažment je tlačený k lepším výsledkom bez toho, aby dostal adekvátne silnejšiu infraštruktúru.
Je to ako hodnotiť vodiča podľa spotreby, ale šetriť na brzdách. (Keď takýto vodič narafá, isto pôjde o ľudský faktor, však?)
A jedna perlička mimochodom: v samotnej zmluve je rozpor v číslach – súčet jednotlivých položiek je o 2 milióny eur vyšší než uvedený celok. Ak štát nevie zosúladiť ani vlastný rozpočet na papieri, prečo by sme mu mali veriť, že má veci pod kontrolou v teréne?
Všetky vlády majú maslo na hlave
Aby som bol fér – toto nie je problém jednej vlády, jedného ministra ani jedného generálneho riaditeľa. Je to dlhodobá politická pohodlnosť: železnica nepadá okamžite, tak sa na nej dá šetriť.
Až kým nedôjde k vážnym nehodám. Nechcem byť zlým prorokom, ale na ako veľmi vážne nehody sa tu čaká?
Ironické je, že práve zamestnanci železníc dnes hovoria najotvorenejšie o problémoch – o chýbajúcich peniazoch, o technickom dlhu, o ilúzii, že sa to nejako udrží. A práve to je správne.
Lebo horšie než panika je falošný pocit bezpečia.
