Už niekoľko dní sa Slováci presúvajú na sviatky domov. ZSSK posilnila v tieto dni spoje a zdá sa, že ľudia nestoja v uličkách, ale cestujú dôstojne. Všetka česť železničiarom, že sa snažia, aby cestujúci nepociťovali to, ako zle na tom naše železnice sú. Teda do okamihu, kým sa nepozrieme na meškania.
V priemere na Slovensku ide 50% vlakov načas. U nás sa ako meškania nerátajú tie do 5 min (pre zaujímavosť - nie porovnanie, lebo porovnávať neporovnateľné nemá zmysel - vo Švajčiarsku sú to 2 minúty). Denný priemer meškaní je najčastejšie okolo 8 minút. Čo pri ceste, ktorá by mala trvať do 30 minút, začína byť pre cestujúcich naozaj otravné.
Grafikon je stochastický, ak je miera meškaní nad 30%. Stochastický znamená náhodný. To znamená, že nemožno hovoriť o niečom čo je riadené a pod kontrolou, ale o ničom, čo sa skrátka iba deje. Takto si to zopakujme, na Slovensku denne mešká 50% vlakov. To že naše železnice stále fungujú a že sa ešte nestali žiadne vážnejšie nehody, je vlastne zázrak.
Slovensko sa od minulého týždňa sa riadi novým grafikonom, ktorý sa stal terčom kritiky. Ako každá zmena aj táto si vyžaduje čas, aby sme si zvykli, ale i tak som sa rozhodol zamyslieť sa nad príčinami zmätku, ktorý ale nevznikol včera ani minulý týždeň, ten tu je už dlho.
Je na ministrovi a vedení, aby posúvali železnice vpred. Preto je čas, aby hovorili o skutočnom stave na našich železniciach a prichádzali s riešeniami teraz a tu. Aby verejnosti vysvetlili, prečo nový grafikon spôsobil taký rozruch a čo železnice robia preto, aby zmiernili dôsledky zavádzania zmien, ktoré majú odštartovať nevyhnutnú a veľmi potrebnú železničnú reformu.
Čo sa to teda deje na našich železniciach?
Začnem trochu viac obšírne. Áno, aj nový grafikon ako taký má tiež svoje chyby, ale na to, aby sa ich darilo odstrániť rýchlejšie sa musíme pozrieť na stav našich železníc. A teraz nehovorím iba o infraštruktúre, ktorá, dovolím si tvrdiť, je v katastrofálnom stave, ale hovorím aj o celkovej atmosfére v akej sa na železniciach pracuje.
Ak cestujúca verejnosť cíti, že železnice roky upadajú, tak si skúsme prestaviť ako to vidia a prežívajú všetci zamestnanci na železniciach. Ak si my cestujúci myslíme, že stará špinavá toaleta na našej jednej ceste za rok vo vlaku do Košíc je niečo hrozné, tak si skúsme predstaviť, že v takom niečom robíte takmer denne 12 hodín. Skúsme si predstaviť, že denne pracujeme v otrasných podmienkach, s vybavením z roku pána v atmosfére, ak sa ti nepáči, tak choď. A teraz si s týmto obrazom vybavte zamestnancov, ktorí musia vynaložiť veľké úsilie, lebo niečo nové sa zavádza. Pracovať budú, a urobia všetko, čo treba, ale už dávno stratili motiváciu robiť niečo viac a navyše. Nie, nehádžem vinu na železničiarov, poznám ich a viem, že robia, čo je v ich silách...ale zároveň som šéf a viem, ako pracujú motivovaní a docenení zamestnanci a ako tí, ktorí stratili motiváciu, neveria svojim nadriadeným a firme, pre ktorú pracujú. A to nie je otázka jednorazovej odmeny.
Ak viac ako desaťročie vidíte, ako sa železnice decimujú pred vašimi očami, tak nejakých pár eur k výplate nie je to, čo naozaj potrebujete, aby ste znovu uverili vedeniu a firme, kde robíte. K tomu, aby sa cítili zamestnanci železníc motivovaní by mali veriť svojim nadriadeným až po najvyššiu úroveň. Mali by vidieť na svojich každodenných podmienkach v práci, že sa veci môžu meniť k lepšiemu a mali by vidieť, že železnice napredujú. Do kedy ešte budeme chcieť aby u nás ľudia pracovali pretože ich práca má byť ich poslaním? Na železniciach pracuje mnoho ľudí preto, že sú srdcom železničiari...ale to nestačí. Všetci si zaslúžia pracovať v dôstojných podmienkach (veď zdravotníci vedia o čom hovorím).
Železnice sa roky zmietajú v problémoch a prvou hlavnou príčinou je vždy manažment a hneď potom samotní ministri. A inak tomu nebude ani teraz. Prijatie a implementácia nového grafikonu, ako už aj jeho samotná tvorba, si vyžadujú nasadenie, ktoré musí byť vo vnútri železníc podporené. Treba jasne a zreteľne komunikovať ako smerom von (teda k verejnosti), tak smerom do vnútra (teda k zamestnancom).
Odhliadnuc od grafikonu, železnice (všetky tri spoločnosti ZSSK, ŽSR aj Cargo) sa stále zmietajú v problémoch a ako sami zamestnanci hovoria, dobre už bolo. Roky devastácie a neefektívne riadenie sa nezmenili ani za súčasnej vládnej garnitúry. Aj keď už máme aspoň plán dopravnej obslužnosti či harmonogram prípravy a výstavby projektov železničnej infraštruktúry. Už nám iba zostáva zohnať peniaze a ľudí, ktorí to dokážu zrealizovať, lebo inak zostávame iba v rovine nenaplnených túžob a plánov na papieri.
Do budúceho roka želám sebe, železniciam, aj cestujúcej verejnosti viacej konceptu pri zavádzaní zmien, lepšie pracovné podmienky pre všetkých zamestnancov železníc, kvalitnejšiu modernizáciu a bezpečnejšie cestovanie pre nás všetkých.
