Povestnou kvapkou, kedy vedeniu Českých dráh pretiekol pohár trpezlivosti so stavom našej železničnej infraštruktúry, bolo vykoľajenie ich súpravy Pendolino na výhybke, ktorá je 15 rokov po životnosti.
Nepríjemné, až ponižujúce čítanie
Český osobný dopravca v liste zo svojho pohľadu opisuje stav železničnej infraštruktúry, ktorý vlastne nie je ničím iným, než súčasťou prehlbujúceho sa kolapsu železničnej dopravy na Slovensku. Najskôr konkretizuje hlavné problémy: zlá geometria koľajníc, podmáčané podložie a ďalšie obmedzenia, ktoré majú za následok nárast počtu pomalých jázd. Hrozný stav infraštruktúry nielenže spôsobuje meškania vlakov, ale aj skracuje ich životnosť a zvyšuje náklady na ich údržbu. Informuje, že po incidente v žilinskej stanici urobili na nimi užívaných úsekoch kontrolu stavu infraštruktúry. Napokon žiada čo najrýchlejšie odstránenie závad na infraštruktúre ŽSR, po ktorej jazdia vozidlá ČD. V inom prípade si bude nárokovať preplatenie zvýšených nákladov.
Na poplach sa bije už dlho
Snáď bude tento list budíčkom pre všetkých zodpovedných za naše železnice, vrátane politikov rozhodujúcich o štátnom rozpočte. Zúfalý stav slovenských tratí je pritom predmetom kritiky dlhé roky.
Napríklad Útvar hodnoty za peniaze upozorňoval, že na mnohých úsekoch sa robia len najnutnejšie opravy a nevymieňajú sa prvky (koľajnice, podvaly, výhybky či stĺpy elektrického vedenia), ktoré sú po životnosti. Asociácia železničných dopravcov Slovenska okrem iného hovorila aj o následkoch tohto stavu: obchádzajú nás tranzitné nákladné vlaky, prednosť na rozvoz tovaru častejšie dostávajú kamióny a náklady na údržbu našich vozidiel sa zvyšujú. Na vážne problémy slovenských tratí dlhodobo upozorňujem aj ja, napríklad v tomto blogu: https://blog.sme.sk/martinpekar/politika/zeleznice-slovenska-2021-takto-vyzera-postupny-kolaps. A bol som za to kritizovaný a napádaný. Akoby som situáciu vykresloval príliš čierno s cieľom získať nejaké politické body. Ako to bolo naozaj, ukázal čas.
Nový ostrý kritik na scéne
Počas posledných týždňov sa situácia stala natoľko vážnou, že doteraz zaobalenú rétoriku zmenil aj samotný minister dopravy Andrej Doležal. Pozrite sa ako veľmi:
“Slovensko pravdepodobne nestihne dokončiť časť európskych TEN-T koridorov do roku 2030. Aj keby sme do železníc okamžite naliali miliardu eur, odstránenie problémov potrvá aspoň 15 rokov.”
"Ani našej vláde sa nepodarilo odkrojiť značnú časť veľkého údržbového dlhu na infraštruktúre. Problém sme zanedbávali 30 rokov. Bude to chcieť aspoň 15 rokov intenzívneho investovania, aby sme to dobehli. Akokoľvek zle sa to počúva, je to tak.”
“Vôbec nereflektujeme potrebu zvýšiť investície do železníc. Napriek rôznym deklaráciam, (to) nie je prioritou Slovenskej republiky. Ako býva na Slovensku zvykom, začneme pracovať, až keď to bude nevyhnutné.”
To sú neobyčajne úprimné slová namierené do vlastných radov! Avšak ten moment, kedy je nevyhnutné začať pracovať, sa deje už teraz v tejto chvíli. Naliehavejšou výstrahou by snáď bolo len železničné nešťastie tragických rozmerov. Že sa také niečo už roky na Slovensku nestalo, je naše obrovské šťastie. Nepokúšajme ho.
Čo s tým môžeme a musíme urobiť?
Predovšetkým, oprava a údržba železničnej infraštruktúry sa musí stať prioritou. Nikto nevraví, že to bude ľahké, ale dá sa to. Je potrebné zlepšiť úroveň pripravovaných projektov, zrýchliť prcesy implementácie, centralizovať riadenie...Nevyhnutnosťou bude zavedenie systémového financovania ŽSR, obmedzenie lobingu rôznych záujmových skupín a zastavenie nekoncepčného míňania finančných prostriedkov. Ten zoznam je za posledných dvadsať rokov nesystémového riadenia veľmi dlhý.