Najprv by som mal predznamenať, z akých úvah sa odvíja moja špekulácia. Putinovské Rusko totiž nie je možné stotožniť so Sovietskym zväzom a ten zase našrubovať na cárizmus. Napriek tomu, keď potrebujeme porozumieť politike a ideológii súčasného Ruska, musíme sa orientovať v cárskych a boľševických dejinách. A to nevyhnutne.
„Okej, znalosť histórie je užitočná“, poviete si.
Ale rozdiel oproti iným štátom je zreteľný. Napríklad, ak vás zaujíma zahraničná politika Francúzska, zaobídete sa bez štúdia Napoleonských čias (hoci by to bola škoda). Alebo, ak chcete niečo vedieť o ideologickom nastavení súčasného Nemecka, poznanie dejín NSDAP je pre vás užitočné, ale iba v tom zmysle, ako ju Nemecká Ústava reflektuje a ako sa voči nej vymedzuje.
Problém Potkanchanátu spočíva v tom, že sa k svojej tradícii hlási a otvorene na ňu nadväzuje. A NIKDY neuznáva žiadne zlyhania, NIKDY sa za nič z minulosti neospravedlňuje. Medzi Moskovským chanátom, cárskym Ruskom, ZSSR a dnešným tým čímkoľvek, na čo sa hrá Kremeľ, jestvuje zreteľná kontinuita, ktorá neprešla revíziou.
Preto sa cítim oprávnený klásť otázku, či Rusko nie je jedným z posledných impérií, ktoré si zatiaľ nevšimlo jasné znaky svojho zániku.
Kontinuita impéria
Civilizácia upadá, morálka hnije, zlaté časy sú preč, mládež je skazená, ríše padnú… To lamentovanie sa šíri už od čias Ipuwerových papyrusov, štyri tisícročia blahej pamäti. Tým nechcem povedať, že popieram faktické pády impérií. Konkrétne taký rok 1918 sa nedá ignorovať, veď v strednej Európe sa ešte stále prehrabávame v stopách po C. a K. vrakovisku. Úder na pečeň, ktorý vtedy dostali Habsburgovci, Hohenzollernovci, alebo synovia Osmana, ten sa v dejinách len tak nevidí.
Romanovcov som vynechal zámerne. Osobne totiž pochybujem, že medzi Leninsko-Stalinskou tyraniou a autokraciou slaboduchého Mikuláša II. je omnoho viac rozdielov, než iba kozmetických. (Fíha! Odvážne tvrdenie od niekoho, kto v perexe arogantne písal o leporelách dejín. Viem.) Odvolávam sa na Sorokinove úvahy o vertikále moci, alebo staré reflexy impéria, o ktorých hovorieva Kotkin. Mne sa nezdá, že ruského nevoľníka oslobodil Emancipačný edikt 1861 (neoslobodil), a to, čo na ňom spáchal Džugašvili, nebolo „zbavením jarma“ už vôbec. (Otázkou ostáva aj to, či neskorší obyvateľ Sovietskeho Zväzu prestal byť nevoľníkom len preto, že si za Brežneva mohol zohnať tranzistor, alebo sa zapísať do poradovníka na hypotetické auto.)
Tyrania, neustále zahraničné expanzie, neúcta k životu jednotlivca, rigidný a ťažkopádny systém, neschopný reforiem - tak sa dá opísať cársky a aj stalinský režim bez vynechania jedinej slabiky. Chruščov síce nasvietil kult osobnosti, ale reformoval niečo zásadné? Nič sa nezmenilo, prehnane povedané, od Ivana Hrozného. Kremeľ vždy stál na silných poriadkových silách, v socializme navyše vypotil „spoločenskú dohodu“, ktorá hovorila: „Vy, plebs, buďte radi, že máte čo do bachora, a nestarajte sa o to, čo robíme my, vládnuca elita.“ Nuž a kde by bolo cisárstvo bez úslužných úradníčkov a oportunistických pútnikov (tal. pellegrini), bez paranoidnej psychózy voči neustálemu vonkajšiemu nepriateľovi? Stojí za úvahu, či Stolypinove alebo Witteove pokusy o zmenu mohli zabrániť tomu, aby sa prasatá zmocnili zvieracej farmy.
Čím sa Rusko podobá na starý Rím? Je to kontinentálne impérium, teda z definície také, pre ktoré je každý sused potencionálnou hrozbou. Aby prežilo, musí požierať všetko naokolo a samo nevie, kde sa zastaviť. Hraničné štáty chce mať ako nárazníkové zóny. Koľko štátnych celkov, chanátov a národov Rusi vymazali z dejín a mapy sveta? Novgorodská republika, Tversk, Kazan, Astrachan, Sibír. Kde sú Kamasinci, Koibali, Matorovia, Čerkesi, Inguši, ako prežívajú Sámovia? Som si vedomý, že také USA, ale aj koloniálna Európa musia tiež prísne hodnotiť vlastné dejiny, ale aspoň sa to deje. Kto v Rusku po Kľučevskom vôbec priznal, že Rusko je koloniálny projekt bez ohľadu na to, akú si dalo momentálne nálepku?
Ak sa niečo v dejinách „rozpadlo“, alebo zaniklo, boli to útvary, ktorých identita sa začala odvodzovať výlučne z dobývania a ničenia. Osobne nemám pocit, že Rusko je posledné desaťročia známe tvorbou a vynálezmi. Naopak, svojich najschopnejších a najslobodnejších ľudí pravidelne vyháňa alebo uväzňuje.
Teror a nádej
A tu sa dostávam možno k tomu najdôležitejšiemu. Rusko trpí vnútornou kolonizáciou (Etkind). Svojich obyvateľov krotí represiami, vyhrážkami, postupnou izoláciou, násilím. Myslím si, že v Rusku jestvuje silný odpor voči hnoju, ktorý zaplavil Kremeľský chliev, ale nikto z nás neprežil naozajstný diktátorský režim, takže nesmieme Rusov posudzovať en bloc. Tí, ktorí majú charakter, sa ešte zjavia, verte mi.
Prečo sa neobúvam do USA a Západu? Oranžový klaun v Bielom dome možno prevrátil USA naruby a nič už nebude ako predtým. Ale občan v tej záhadnej krajine má stále právo okupovať parky a avenues, písať o režime, burcovať prostredníctvom sietí. Naproti tomu, Rusi ešte iba zvažujú, že by sa prešli po ulici, lebo ich hryzká peňaženka namiesto svedomia. A aj to si rozmyslia, pretože si pamätajú, ako dopadli ľudia na námestí Bolotnaja, Chabarovské pokusy pindať na Moskvu, či protivojnové protesty, ktorých sa zúčastnila aj generácia, ktorá – podľa Potkanchánových mokrých snov – mala byť novou HitlerJugend.
A kde je disent? Ruské matky síce stále niekde existujú, ale neviem, či sa viac zaujímajú o zinkové rakvy, ako to bolo po Afganistanskom dobrodružstve, alebo sú nasiaknuté režimovým „dohľadom“. Muratov je opatrný, ako aj iní intelektuáli, lebo pochopili odkaz, ktorý KGB vyslalo prostredníctvom vraždy Litvinenka, Skripaľa, Changošviliho, či Politkovskej. Pre mňa osobne by bol absolútne ideálnym a reálnym vodcom nového Ruska Garry Kasparov, či Andrei Illarionov. Stále existuje nádej na prizmyslové Rusko. Pády impérií často priniesli aj veľa pozitívneho.
Čo bude ďalej?
Potkanchánov režim sa rúca a cársky režim sa už nedá udržať (iba osobný názor). A je mi jedno, či Bunkrového deda zosadia, posadia na rozpálený trón, doprajú mu otvorené okno, daču alebo spánkovú depriváciu a politický proces. Tradíciu a skúsenosti majú. Proste zanedlho to peklo skončí. Ale som presvedčený, že nepotrebujeme uzavreté Rusko za plotom, ktoré sa neskôr vráti s ďaľšou formou vendety. Potrebujeme Rusko európske, prizmyslové, demokratické. Nech sa pokojne stane aj reálnou federáciou, nech sa pokojne aj rozpadne, len nech sa naučí, že nie je večne ohrozenou obeťou.
Čína nikdy nezabudla na územné straty v prospech cárskeho a potom aj Stalinského impéria (Podľa Sarah Paine). A ak má pravdu, osobne sa veľmi teším, keď pohrobkovia Potkanchána budú nútení rokovať s Čínou o úprave hraníc. Ale teším sa aj na to, že sa niečo zásadné stane, podobne, ako v roku 1918. A posledný cársky kolos bude minulosťou.
