„Neprisaháme vernosť kráľovi, ani tyranovi... Prisaháme Ústave.“
Predstavme si nasledovnú situáciu:
Svet by sa akousi náhodou stal príčetným a pred medzinárodným trestným tribunálom by sa ocitol veliteľ jednotky XYZ, ktorá vykonala rozkaz odrezať civilistov od zdroja pitnej vody. A prosím, netvárme sa, že by sa nejednalo o vojnový zločin. Možno jestvovala stovka tajných operatívnych informácií, ktoré veliteľ nemal právo posudzovať. Alebo si jeho nadriadený myslel, že má Poslanie potrestať zlý, zlý režim a že v takom prípade musel dosiahnuť Spravodlivosť, za ktorú bol ochotný obetovať kohokoľvek (okrem seba). Mohol by obžalovaný dôstojník niečo uviesť na svoju obhajobu?
Ak áno, tak potom tvrdím, že sme v súčasnosti v peknej ri… skantnej situácii.
Nejeden Caesar dnes totiž trpí chorobou z výšky, do ktorej sa vyštveral po mŕtvolách a rebríkoch z peňazí. Konkrétne akútnym opuchom mozgu. A zvracia vyhrážky a vydáva rozkazy, ktoré už nikdy nikto nemal vydať. Ono vlastne… hlavne sa už nikdy nemalo stať, že by štátom, spojeným alebo akýmkoľvek, vládli Veličenstvá kati, Mašinefíreri a Potkanchánovia. A nemalo sa ani stať, aby niekto kreatívne intepretoval článok 8 Rímskeho štatútu, lebo veď však Oni sú všetci zlí a My sme ochrancovia Tradície a kolektívne potrestať treba, lebo máme Pravdu.
To, čo je a čo nie je vojnový zločin, alebo či sa má alebo nemá uplatniť kolektívna vina, to nie je definované mojim pocitom, rannou stolicou Caesara, alebo dojmom ktoréhokoľvek komentátora. Nestanovil to dokonca ani Haag, či Ženeva. Definícia sa zrodila z krvavých zážitkov generácie, ktorá si – napriek veľkohubosti – uvedomovala, aké ľahké je stvoriť konflikt gargantuovských rozmerov. Myslím si, že v 60tych a 70tych rokoch sa často podarilo deeskalovať iba preto, že vtedajšie pokolenie politikov aspoň ako-tak rozpoznávalo tenkú hranicu, za ktorou je už iba všeobecná skaza. (Čím nevravím, že napríklad Leonid „Húsenky“ Brežnev nebol odporný kretén, alebo že v Afrike a Blízkom Východe nepriniesla studená vojna státisíce obetí). Je dôležité, aby sa rešpektovalo to, na čom nastala medzinárodná zhoda. Nie sú to filozofické úvahy liberálov s mäkkým srdcom, sú to konkrétne storky konkrétnych ľudí, sformulované do zdanlivo suchých princípov.
Môžete povedať: „Hej, ty mudrc od klávesnice, a čo z tých kecov, keď nepriateľ nedodržiava prakticky nič? Porazil by si ho kvetmi?“
Nie. Ak v Západnej civilizácii veríme, že záleží na každom ľudskom živote a na individuálnych právach, vojna už z definície nikdy nemôže byť „slušná“. Napriek tomu sme si vedomí, že v reálnom svete, kde baranček síce môže ležať vedľa leva, ale jeden z nich bude vždy pomerne nepokojný, existuje potreba vojny minimálne ako obranného reflexu. Pripomenul nám to cár báťuška, ktorému sme ponúkli možnosť obchodovať a zarábať, dokonca kŕmiť svoje oligarchické prasiatka, ale on si obul caligae a rozhodol sa, že aj on bude Veľký, keď vyrastie. Proti týmto tyranom treba viesť vojnu, bez váhania. Otázkou zostáva, či akokoľvek.
Ale ako to teda je v dnešnom svete? Máme sa báť armád štátov, ktoré boli donedávna považované za demokratické, pretože sú len nástrojmi Toho Kohokoľvek, kto sa ocitne na jej čele?
Svedomie, pretoriáni a vrahovia
Hungtinton mal pravdu, keď varoval pred armádou, ktorá by mohla nakladať s civilnými rozkazmi podľa lubovôle. Mohla by sa stať pretoriánskou gardou s právomocou rozhodovania. Politici by mali rozhodovať o cieľoch, vojaci o prostriedkoch, hovorí. Janowitz sa však oprávnene pýta, či je, alebo nie je dôležité, za čo vojak bojuje. Ak sú to demokratické princípy, potom by mal premýšľať o konkrétnych rozkazoch takpovediac v širšom kontexte. Ak sused zaútočí na moje deti, nepodrežem tie jeho. A áno, udalosti v Mỹ Lai v marci 1968 boli vojnovým zločinom. V akomsi dokumente som videl starnúcich chlapov plakať a ľutovať svoj čin – v konečnom dôsledku boli tiež obeťami toho istého mechanizmu, ktorý ich vypľul doprostred džungle. Vojna je všeličo, len nie nežná. Veď samotný výcvik vojakov už v starovekom svete menil individuálne bytosti na roj (ako inak by fungovala falanga?) dávno predtým, než Stanley Milgram preukázal, aké relatívne ľahké je preprogramovať človeka na slepého vykonávateľa vôle autority.
Samozrejme, existujú jedinci (a Slovensko ich je tiež plné), ktoré by sa do nezákonných a beštiálnych jatiek vrhali dobrovoľne. Museli by mať, prirodzene prevahu zbraní a kolektívu, až takými hrdinami nie sú. Taký smrad, ako Heinz Barth, veselo strieľal neozbrojených civilistov v Ležákoch a s rovnakým potešením aj neskôr v Oradour-sur-Glane. (A nepochybne na mnohých iných miestach. Zdochol až v auguste 2007 v malebnom Gransee, dúfam, že aspoň pred smrťou ho navštívili jeho obete.). Aj medzi dnešnými ruskými zombíkmi sa nájdu mená, ktoré jedného dňa – pevne verím – uvidíme krčiť sa na lavici pre obžalovaných (súdružsky zdravíme hovädá z 76. gardovej výsadkovej divízie, však, páni miestni kolaboranti?).
Problém menom Grejt Amerika
Nemyslím si, že by sa ktokoľvek vo vedení súčasného Bundeswehru zahrával s myšlienkou vydať rozkaz, ktorý by porušoval pravidlá vojny. Pokiaľ viem, tak nemecký vojak je dnes Staatsbürger in Uniform (občan v uniforme). Inak povedané, žiadne „iba som vykonával rozkaz“, ale veci ako svedomie, česť a zodpovednosť (a je teraz jedno, či v mene viery alebo sekulárnej morálky). Pokiaľ som niečo našiel k tomuto, tak prípad majora Floriana Pfaffa potvrdil túto doktrínu. Nemci si kapitoly svojej histórie prečítali ozaj pozorne.
O Rusku sa nebudem zbytočne rozpisovať. Tam zjavne neplatí nič. škoda riadkov.
Nechce sa mi ani zaoberať na tomto mieste Izraelom. Proste teraz nechcem.
Ale čo USA? Osobne ma zaráža, keď sa dnes zvykne debatovať o tom, či povedzme Trump dá rozkaz bombardovať to, či ono, alebo obsadiť Madagaskar, vymazať civilizáciu, alebo či poskok Hegseth nasadí Národnú gardu kamkoľvek, kde Oranžutan zabodne do mapy svoj opuchnutý prst. Pozrel som si v tej súvislosti niečo málo o precedensoch US v. Huet-Vaughn (povinnosť neposlúchnuť nezákonný rozkaz sa vzťahuje na konkrétne činy porušujúce vojnové právo (ius in bello), nie na všeobecnú legalitu vojny (ius ad bellum), prípade Ehrena Watadu a aktuálny Kelly v. Hegseth. Ak to chápem správne, tak v USA jednotka alebo jedinec, ktorý odmietne rozkaz v súlade so svojim svedomím, sa dostane pomerne do veľkého priešvihu, ale domnievam sa, že tendencia rozhodovania vo veciach Dementný Caesar vs Army prináša nádej, že jednoducho nie je možné, aby americká armáda slepo napochodovala wherever.
Ak povedzme jestvuje konkrétny operačný plán na obsadenie Grónska, nútim sám seba veriť, že iba pod Hegsethovou postieľkou, namaľovaný pastelkami. A jednoducho verím, že ak súčasná administratíva bude tlačiť na armádu, aby sa zúčastňovala na vojnových zločinoch, niekde narazí. Eschatologické mokré sny v 21. storočí? Po tom všetkom, čo sa stalo pred sto rokmi? Snáď nie.
Čo si myslíte vy? Môže vojak odmietnuť rozkaz?
