Je absurdné povedať synovi: "Chlapče, choď do vojny, aj chlapom budeš, aj vlasť rozšíriš... A nezabudni na rodinu a padni, lebo pekné peniažky nám cár báťuška pošle."
Myslím si, že ak existuje niečo, čo nie je v súlade ani s prirodzenosťou, ani s prírodou, tak je to práve taká veta. Nemôžem tvrdiť, že ju vysloví akýkoľvek rodič, ale mám aj pramálo dôvodov myslieť si, že to v Rusku nie je možné. Vedie ma k tomu, okrem iného aj tento článok o ekonomike smrti.
Nevyhnutná odbočka ku zmätku v pojmoch „prírodný“ a „prirodzený“. Ak správne rozumiem napríklad katolíckej náuke, tieto pojmy rozlišuje – príklad: polygamia sa v prírode vyskytuje, ale podľa náuky je v rozpore s prirodzenosťou. Prečo? Slovami teológa Pinckaersa: „Prírodné (natural) označuje oblasť fyzických javov. Prirodzené (according to nature, natural law) sa vzťahuje na morálny poriadok: na sklon ľudskej bytosti smerovať k dobru, ako to zodpovedá jej prirodzenosti ako rozumnej osoby.“ (Les sources de la morale chrétienne, 1985).
Mimochodom, to ale znamená, že aj ja, ako neveriaci, verím v akúsi prirodzenú morálku. Ako inak by som mohol o úvodnom (imaginárnom) citáte tvrdiť, že je proti prirodzenosti? Toto je na iný blog a diskusiu. Iba zjednodušene: To, že som ateista, neznamená, že odmietam prirodzené morálne chovanie. Akurát si nemyslím, že pochádza od vyššej autority a nemyslím si ani to, že ak by aj bola čisto arbitrárna, vyplýval by z toho morálny relativizmus. Ak nič iné, napríklad môžem dôverovať výskumom Triversa, alebo Nowaka (teórie hier), ktoré preukazujú, že vzájomný altruizmus a spolupráca sú evolučne výhodné. Koniec odbočky.
Domnievam sa, že posielať deti do vojny je v rozpore s prírodou (zachovanie génu). Surikaty sú ochotné radšej položiť život, ako obetovať mláďatá, bez ohľadu na to, či sú ich vlastné. Modráčiky sú známe spoločným bránením hniezd (samice a súrodenci)...
Ruská oficiálna propaganda a legislatíva však nehovorí o prírodnej logike, ale o tom, že sa stavia voči politikám Západu, ktoré sú „priamym útokom na tradičné hodnoty“. Pod tými hodnotami myslí okrem iného aj „ochranu detí a tradičnej rodiny“.
V dejinách poznáme formy konzervatívneho myslenia, ktoré považovali povinnosť potomkov bojovať (a zomierať v boji) za prirodzenú. Riman sa mohol hrdo odvolávať na pietas pri obrane pred Galmi, ako aj pri dobyvačnej vojne v Hispánii. Ako vravia matky v Ab urbe condita, „radšej stratia synov, než by mali vidieť republiku porazenú“. A nemyslia tým obranu vlasti, ale obranu a expanziu impéria vo všeobecnosti. Moslimský vojak raného kalifátu považoval rozširovanie Dar al-Islam za samozrejmé a legitímne, dokonca povinné a v súlade s vôľou rozprávkovej bytosti. Francúzske levée en masse neprezentovalo iba obranu mladej republiky, ale aj šírenie revolučných ideálov – a teda znova: nerozlišovalo medzi obrannou a útočnou kampaňou. Občan je vojak. Bodka.
Všeobecná branná povinnosť nestratila zmysel, je však známy presný dátum obratu, keď sa definitívne mala rozpadnúť na prach legitimita útočnej vojny. Pokiaľ viem, tak v lete 1975 ZSSR podpísalo v Helsinkách nasledovné: „Účastnícke štáty považujú všetky hranice v Európe za nedotknuteľné, rovnako ako hranice každého štátu v Európe, a preto sa zdržia akýchkoľvek požiadaviek alebo činov smerujúcich k zabráneniu alebo čiastočnému alebo úplnému porušeniu týchto hraníc.“
Ak Putinovo Rusko (legitímny dedič záväzkov ZSSR v KBSE) dnes interpretuje súčasné hranice ako nelegitímne, je to čistá ideológia, ktorá sa vracia ďaleko pred rok 1914. Veď samo opakovane podpísalo stohy zmlúv, ktorými uznalo hranice nasledovníckych štátov Sovietskeho zväzu, teda nám vlastne hovorí, že všetko sú to toaletné papiere (pardon my french).
Ale vráťme sa k „prirodzenosti“, v prípade dnešného Kremeľského diskurzu takzvane kresťanskej. Ak Rusi hovoria, že existuje povinnosť vraždiť v mene vyššieho dobra (takýto preklad ich drístov je primeraný a presný), potom sa odvolávajú na akú autoritu? Nemôžu citovať niektorého z metropolitov z čias Napoleonských vojen, alebo Sergijovo „požehnanie všetkých, ktorí povstanú na svätú obranu hraníc vlasti.“ (1941) Jedine, že by vyhlásili, že útok je v skutočnosti obrana, že čierna je biela, a že kocka je vlastne valec. Presne to s kamenným ksichtom tvrdia.
Ruská propaganda mení obsah slov, ale si podľa potreby definuje aj to, čo je tradičné. Zatiaľčo katolíci sa dávno prihlásili k neprijateľnosti útočnej vojny (najneskôr v šesťdesiatych rokoch v bule Pacem in terris (Ján XXIII.) a vo vyhlásení koncilu Gaudium et spes), ortodoxia sa zjavne hlási k obdobiu samoderžavia, ba dokonca k stredovekým bludom. Veď vojnový štváč, zločinec a vrah, metropolita Kirill, dokonca ponúkol odpustky (!) pre kohokoľvek, kto „poháňaný pocitom povinnosti a vernosti prisahať, zomrie pri plnení vojenskej povinnosti“. Metafyzický význam vraždenia? To má byť čo? Vlastní súdruh metropolita kalendár?
Nuž a k „ruskej duši“. Vždy budem tvrdiť, že romantizmus je mimoriadne nebezpečný a nacionalistický. Veď čo iného bol nemecký Volksgeist, talianske Risorgimento, či nemzeti lélek? Nacionalizmus je niečo absolútne iné ako vlastenectvo. Veď ale dobre. Povedzme, že existuje ruská duša, a zároveň to neznamená, že by Rus nebol ľudskou bytosťou. Je však Dostojevského „…bratrom všetkých ľudí, univerzálnym človekom, ktorý má v duši schopnosť súcitu s celým ľudstvom.“? Alebo je Tolstého mužikom, ktorý sa vyznačuje „tichou pokorou a schopnosťou znášať utrpenie, a pritom nezahorieť hnevom, ale zachovať pokoj v srdci.“? Alebo mal pravdu Berďajev, keď napísal:
„Ruská duša je apokalyptická: v nej je túžba po absolútnom, po nekonečne, po univerzálnosti. V nej je rozpor – je schopná veľkej svätosti i strašného zločinu. Je v nej chaos a sloboda, ktorá desí i priťahuje.“ (Ruská idea)
Podľa mňa sú to všetko kecy. Buď si človek, alebo nie. Buď posielaš vlastné deti do expanzívnej vojny, ktorú nazveš obrannou, alebo si normálny. Buď máš aspoň schopnosť empatie, alebo vôbec.
A že sa domnievaš, že tvoj spôsob života je tradičný a tým si ospravedlníš vraždenie? To je čistý hnus.
Aká je teda moja odpoveď na otázku v nadpise? Áno, všetky ideologické blúznenia dokážu bežného človeka presvedčiť, aby konal v nesúlade s prirodzenosťou, aby sa dopúšťal atrocít. A dúfam, že aj reči o vymletosti celého ruského národa ako celku sú iluzórne. Iniciatívy matiek a žien ako Cesta domov, a iné, dávajú ako takú nádej v človečenstvo.
