Ako byť vnútorne spokojný (aj) v dnešnej dobe

Písmo: A- | A+

Pocit vnútornej spokojnosti paradoxne zažívame najčastejšie vtedy, keď sa nič veľké zrovna nedeje. Väčšinou ho však rýchlo strácame. Prečo je to tak? Ale hlavne, ako ho zažívať čo najčastejšie a zotrvať v ňom čo najdlhšie?

Prečo sa neustále naháňame, cítime zbytočný hnev či strach a tak často riešime seba či druhých, aj napriek všetkým vymoženostiam dnešnej doby a vysokej životnej úrovni?

Čo sa to vlastne deje v tých momentoch vnútornej spokojnosti a prečo ich väčšinou tak rýchlo strácame? Vieme v tom stave dlhodobo zotrvať aj bez toho, aby sme sa museli odsťahovať mimo civilizácie?

Myseľ

Myseľ sa pôvodne u ľudí vyvinula ako nástroj. Keďže však posledných pár storočí hrá v našej civilizácii prvé husle, stihli sme už zabudnúť, že pôvodne bola ona naším nástrojom a nie opačne. Obzvlášť v západnej kultúre je stotožňovanie sa s mysľou veľmi zreteľné – napr. slávny výrok „myslím, teda som“. Je preto ľahké tejto ilúzii (ja = moja myseľ) podľahnúť.

Keďže je myseľ nástrojom, má viaceré spoločné vlastnosti s ostatnými nástrojmi. Napríklad s autom. Auto naštartujem až vtedy, keď ho potrebujem. Keď už je naštartované, ja si poviem, kam chcem ísť a nie opačne (nenechám auto, aby ma namiesto do kina odviezlo do práce, príp. naopak). Podobne je to s mysľou. Aj myseľ môžem naštartovať až v momente, keď ju potrebujem a po zvyšok času ju nechať "zaparkovanú".

Podobne ako o auto, aj o myseľ sa treba starať. Na to, aby mi slúžila, vyžaduje trochu starostlivosti, servisu a vlastnú garáž, kde ju odparkujem, keď ju zrovna nepotrebujem. Tou pomyselnou garážou pre myseľ – teda jej prirodzeným stavom – je vnútorné ticho. Zameranie sa na prítomnosť. Stav, na ktorý naše mysle akoby už zabudli.

Prvým krokom je zamerať pozornosť na prítomnosť a to kedykoľvek, keď zrovna nepotrebujeme rozmýšľať – napr. pri zažínaní svetla, umývaní zubov, či napúšťaní si vody do pohára. Zo začiatku sa nám môže zdať, že myseľ snáď ani nejde vypnúť. V tom prípade sa môžeme aspoň snažiť identifikovať situácie, kedy nad niečím premýšľame (napr. vetou "teraz rozmýšľam"). V zápätí sa objaví krátky moment, kedy sa myseľ zastaví – zaparkuje. (To je ten moment, ktorý môžeme zažívať napríklad vtedy, keď sa s úžasom zahľadíme na západ slnka.) Tento moment sa následne snažíme udržať – na začiatku stačí, že to bude zlomok sekundy; postupne sa bude predlžovať. A celý tento proces stačí opakovať – čím častejšie tým lepšie – kým sa ten moment ticha nepredĺži natoľko, že ho myseľ príjme ako nový základný stav – svoju novú garáž.

Okrem toho, že začne znovu myseľ fungovať tak ako má, sa nám tiež odmení spomalením, pocitom vnútornej radosti z prítomnosti, bez nutkavých myšlienok na minulosť, obáv z budúcnosti či myslením na čokoľvek iné než to, čo práve robíme. Kým tento stav nastane, stačí byť trpezlivý, a hlavne sa na myseľ nehnevať – ona si postupne spomenie :)

Emócie

Podobne ako myseľ, aj emócie v našej kultúre ostatných pár desaťročí akosi dominujú. Koniec koncov, naša závislosť od sociálnych sietí, médií alebo od cestovania či inej formy zážitkov (zážitky = emócie) je toho jasným príkladom.

Namiesto ďalšej analógie s autom, poďme rovno k veci :)

Na získanie kontroly nad svojím emočným telom, teda na to, aby nás prestal ovládať hnev či strach a aby sme sa zbavili vyššie uvedených závislostí, potrebujeme ďalšiu garáž. Tou garážou a teda základným stavom, do ktorého sa naše emočné telo potrebuje vrátiť, keď ho nepoužívame, je láska. Pritom nie je podstatné, či ju dávame partnerovi, deťom, psovi, úplne neznámym ľuďom alebo ju prejavujeme sami sebe (minimálne to posledné je však nevyhnutné). Dôležité je vracať sa tam vždy, keď práve nepotrebujeme prežívať iné emócie. (To znamená nebyť v hneve/strachu dlhšie ako je nutné a hlavne tieto emócie neživiť.) Stav vnútornej lásky je veľmi blízky vnútornému pocitu radosti; nakoniec, sami cítime, že keď dávame lásku a máme (sa) radi, sme akosi vyrovnanejší. Napríklad keď sme čerstvo zamilovaní – spokojnosť a vyrovnanosť z nás priam srší a len tak nás nerozhádže ani "nepríjemná" teta v obchode, ani informácie o konflikte na druhom konci sveta.

Telo

Hoci príliš nestretávame ľudí, ktorí by boli príliš prítomní (myseľ), či príliš nad vecou (emócie), pri našich fyzických telách sa môže zdať, že tu máme dva extrémy.

Prvým extrémom je, že sa o telo vôbec nestaráme (celý deň sedíme za počítačom a následne večer pred televízorom) a druhým, že to s tou starostlivosťou trochu preháňame (ideme si zabehnúť či zacvičiť, aj keď sa na to vôbec necítime). V skutočnosti sú však oba tieto extrémy jedným stavom – stavom odpojenia sa od nášho tela. Hoci v tom druhom sme to pôvodne asi mysleli úprimne (postarať sa o telo), po nejakom čase kontrolu nad naším pôvodným zámerom prevzala myseľ, ktorá práve "jazdila" okolo. Tá nás presvedčila, že sa treba prekonať a nie vyhovárať  a dobrý úmysel spolu s spokojnosťou tela boli fuč.

Čo je teda tou treťou garážou, ktorú potrebujeme pre naše fyzické telo? To, čo naše telo naozaj potrebuje, je prejaviť sa. Aké to je, keď sa ráno v posteli dobre natiahnete – ruky, nohy, krk – a zhlboka sa nadýchnete? Aké je to, spontánne sa rozbehnúť za psom (svojím, alebo susedovým, hlavne nech ste kamoši)? Aké je to, dobre si uľaviť? (Áno, prejavenie sa môže mať rôzne formy :)) Naše fyzické telo je dostatočne múdre a na prejavenie sa nepotrebuje myseľ s jej predstavami o "ideálnom" tele a "tých správnych" aktivitách. Potrebuje byť vnímané. Potrebuje trochu voľnosti. Samé najlepšie vie, čo zrovna potrebuje – ponaťahovať sa, spontánne si zatancovať/zaspievať/z plného hrdla zakričať, prejsť sa po lese alebo zabehnúť si okolo bloku alebo len tak chvíľu ležať. To je jeho garážou, prirodzeným stavom, ktorý potrebuje na to, aby nám mohlo spoľahlivo slúžiť.

Súlad

Možno vám pri čítaní tohto textu napadajú situácie či aktivity, pri ktorých spomínaný pocit spokojnosti zažívate. Varenie? Turistika? Teplý kúpeľ? Tanec? Spev? Vyšívanie? Každý z nás to niekedy zažil či pravidelne zažíva. Problém je, že dosahovať ten stav celodenným varením či tancovaním nie je úplne praktické. Ako ho teda zažívať čo najčastejšie?

Vždy, keď preťažíme či zanedbáme jedno zo svojich "áut", dostávame sa do nerovnováhy. A naopak, keď sa nám na chvíľu podarí nájsť jednu z "garáží", zažijeme dočasne stav, ktorý máme tak radi. Ten však väčšinou po chvíli zmizne, pretože garáže potrebujeme tri. Je to ako puzzle pre deti, zložené z troch dielikov – je príjemné mať jeden či dva dieliky, ale skutočnú radosť cítime až keď uvidíme celý obrázok (no, analógie mi nikdy moc nešli :)).

Povzbudivou správou je, že všetko, čo potrebujeme, máme. Tu a teraz. Nie je čo odkladať. Máme však pred sebou výzvu.

Tou výzvou je prispôsobivosť našich "áut". Podobne ako naše inteligentné telefóny, aj naše "autá" sa prispôsobujú tomu, ako ich používame. Naša myseľ si zvykla na to, že je neustále zavalená prúdom informácií; emočné telo si zvyklo na príval negativít z médií (príp. na svoju novú garáž – hnev/strach); a naše fyzické telo si zvyklo na to, že je utláčané. Za to všetko si berú svoju daň v podobe obmedzenej funkčnosti – myseľ máme zahmlenú, svoje emócie nevieme ovládať a fyzické telo trpí (napr. bolesťou).

Teraz preto potrebujú znovu si privyknúť na svoje pôvodné garáže – vnútorné ticho, lásku a prejavenie sa. Vďaka tomu po nejakom čase opäť získame stav čistej mysle, nadhľadu a k tomu budeme mať telo, ktoré nám bude verne slúžiť. A tou veľkou "trojgarážou" ktorú takto získame, je stav hlbokej vnútornej spokojnosti, ktorý sa stane "naším" novým domovom. Kým to však nastane, majme prosím so svojimi "autami" trpezlivosť a buďme na ne láskaví, kým svoje pôvodné garáže nájdu. 

Prajem vám šťastnú cestu :)

P.S.: Ak vás tento blog zaujal a chcete byť e-mailom informovaní o ďalších podobných (ak nejaké budú), dajte mi prosím vedieť

Skryť Zatvoriť reklamu