Denník som si písal približne 10 rokov.
Nie každý deň. Skôr vtedy, keď sa toho vo mne viac nazbieralo. Keď som potreboval niečo spracovať, utriediť si myšlienky, zastaviť sa, alebo sa spätne pozrieť na nejaké obdobie.
Dlhé roky mi to dávalo zmysel.
Písanie denníka pre mňa bolo miesto, kde som si mohol pomenovať veci, ktoré sa diali. Spájať si súvislosti. Vrátiť sa k situáciám, ktoré vo mne niečo zanechali. A často až spätne pochopiť, čo bolo v určitom období vlastne dôležité.
Lenže po čase som si začal všímať aj niečo iné.
Čoraz častejšie som mal pocit, že sa do písania musím nútiť. Že mi to zaberá veľa času. A hlavne, že aj keď píšem veľa, veľa vecí aj tak nezachytím.
Mal som pocit, že pri písaní denníka sa o sebe zväčša nedozvedám nič zásadne nové. Skôr sa zastavím, pospájam si myšlienky, zapíšem to, čo už vo mne nejakým spôsobom je.
Najväčšiu hodnotu som v písanom denníku nachádzal často až spätne – keď som si niečo hľadal v starých záznamoch. Keď som sa vrátil k tomu, čo som riešil pred rokom, dvoma alebo piatimi.
No samotný proces písania ma už neposúval ani nebavil tak, ako kedysi.
A potom jedného dňa sa toho nazbieralo toľko, že som si to musel zaznamenať, ale zapísať by to trvalo hodiny.
Tak som namiesto písania zapol diktafón
Nebolo to žiadne veľké rozhodnutie.
Nemal som premyslený nový systém. Jednoducho som mal v hlave silný pretlak myšlienok ktorý som si chcel uchovať. Ale bol som príliš lenivý, aby som to všetko spísal.
Na začiatku to bolo zvláštne.
Hovoriť len tak sám pre seba, bez toho, aby na druhej strane niekto počúval, pôsobilo čudne. Mal som pocit, že neviem, ako začať. Či mám rozprávať súvislo. Či to má mať nejakú štruktúru. Či sa mám opravovať, keď sa zaseknem.
Ale po chvíli sa stalo niečo zaujímavé.
Myšlienky začali voľne plynúť.
Najprv opatrne. Potom viac. A potom som zistil, že vlastne viem hovoriť oveľa dlhšie, než som si myslel.
Niekedy päť minút.
Niekedy dvadsať.
A niekedy aj hodinu.
Nielen o tom, čo sa stalo. Tiež o tom, ako to na mňa pôsobilo. Čo to so mnou robilo. Čo som si myslel, uvedomil, cítil. Čo ma nahnevalo. Čoho som sa bál.
Sám pred sebou som mohol byť radikálne úprimný.
Kým pri písaní som zväčša zapisoval udalosti a myšlienkym, pri nahrávaní som začal byť bližšie k tomu, čo sa vo mne naozaj deje.
Hlasoviek som sa kedysi bál
Paradoxné na tom je, že hovorenie mi predtým vôbec nešlo ľahko.
Keď mi niekto poslal hlasovú správu a ja som mal odpovedať tiež hlasovkou, často som z toho mal stres.
Mal som pocit, že musím dobre formulovať. Že sa nesmiem zaseknúť. Že musím hovoriť plynulo. Že to má znieť normálne.
Veľakrát som hlasovku nahrával na niekoľkokrát. A potom som ju nakoniec neposlal a radšej som odpísal textom.
Pri audio denníku to bolo iné.
Nikto ma nepočúval. Nikto ma nehodnotil. Nikomu som nič neposielal. Nemusel som znieť dobre. Nemusel som byť stručný. Nemusel som mať pointu. Nemusel som hovoriť pekne, plynulo ani pripraveno.
Mohol som začať uprostred myšlienky.
Mohol som sa opraviť.
Mohol som si protirečiť.
Mohol som povedať aj niečo, čo ešte nebolo úplne premyslené.
A práve tým, že ma nikto nepočúval, som sa pri hovorení začal cítiť bezpečne.
Postupne som si všimol, že sa vo mne niečo uvoľňuje. Že menej kontrolujem každú vetu. Menej sa snažím dopredu pripraviť, čo poviem. Menej riešim, či to znie dobre.
Jednoducho hovorím.
A to bol pre mňa väčší posun, než som čakal.
Čo sa začalo meniť
Najväčší rozdiel oproti písaniu bol v tom, že pri hovorení som na veľa vecí prichádzal priamo počas rozprávania.
Pri písanom denníku som mal často pocit, že zapisujem myšlienky, ktoré už vo mne boli nejako sformulované.
Pri audio denníku sa mi začalo stávať, že som začal rozprávať o jednej veci – a po pár minútach som zistil, že skutočná téma je úplne inde.
Začal som vetou, že ma niečo nahnevalo.
A počas rozprávania som prišiel na to, že pod tým bol môj strach.
Alebo únava.
Alebo pocit, že nie som videný.
Alebo mi niečo pripomenulo starší vzorec, ktorý sa mi v živote opakuje.
Toto sa mi pri písaní dialo oveľa menej.
Písanie je výborný nástroj. Len pri mne malo iný charakter. Bolo pomalšie, viac kontrolované a viac upravené.
Hovorenie bolo živšie.
Menej uhladené, ale často pravdivejšie.
Niekedy nepotrebujeme radu. Potrebujeme dostať veci von.
Ďalšia vec, ktorá ma prekvapila, bol úľavný efekt samotného vyrozprávania sa.
Jasné, je skvelé mať ľudí, s ktorými sa môžeme porozprávať. Kamarátov, rodinu, partnera, blízkych ľudí.
Ale koľkým z nich hovoríme všetko, bez filtra?
Nie preto, že by sme im neverili.
Nechceme ich zaťažovať. Nechceme vyzerať zle. Nechceme počúvať nevyžiadané rady. Nechceme vysvetľovať celý kontext. Alebo sami ešte nevieme, čo vlastne chceme povedať.
A naši blízki sú málokedy neutrálni.
Majú o nás strach. Majú vlastné skúsenosti. Majú na nás nejaký pohľad. Často nám chcú pomôcť príliš rýchlo. Alebo nám hneď povedia, čo by robili oni.
Niekedy to pomôže.
Ale niekedy človek nepotrebuje radu.
Potrebuje najprv dostať veci von.
Bez servítky. Bez prerušenia. Bez toho, aby musel vyzerať rozumne. Bez toho, aby niekto hneď reagoval.
A práve toto mi audio denník začal dávať.
Priestor, kde môžem povedať všetko tak, ako to práve je. Aj keď je to chaotické. Aj keď je to nepremyslené.
Už len to, že sa myšlienka dostane z hlavy do slov, často niečo zmení.
Kým je len v hlave, je to hmla.
Keď ju človek povie nahlas, zrazu ju počuje.
A niekedy práve vtedy pochopí, čo si vlastne myslí.
Naučil som sa hovoriť bez prípravy
Časom som si všimol ešte jeden vedľajší efekt, ktorý som vôbec nečakal.
Začal som sa cítiť prirodzenejšie pri hovorení aj mimo denníka.
Menej som sa snažil každú vetu dopredu pripraviť a vyskladal ideálnu formuláciu. Menej som sa bál, že sa zaseknem alebo že to nepoviem dokonale.
Audio denník bol vlastne tréning hovorenia bez publika.
Bez tlaku.
Bez hodnotenia.
Bez potreby podať výkon.
A vďaka tomu som začal viac dôverovať vlastnému prejavu.
Toto je pre mňa jedna z najväčších osobných zmien. Nie je to len o denníku. Je to aj o vzťahu k vlastnému hlasu.
Predtým som mal často pocit, že musím najprv dobre premyslieť, čo poviem.
Dnes mám viac dôvery, že môžem začať hovoriť a myšlienky sa utriedia počas rozprávania.
Po roku som sa k písanému denníku nevrátil
Dnes je to už viac než rok, čo si vediem audio denník.
Ku klasickému písanému denníku som sa už nevrátil.
Nie preto, že by písanie stratilo hodnotu. Stále si myslím, že písaný denník môže byť veľmi silný nástroj.
Ale pre mňa osobne začalo nahrávanie fungovať prirodzenejšie.
Je rýchlejšie. Živšie. Menej kontrolované. Lepšie zachytáva to, čo sa vo mne deje v reálnom čase.
A hlavne mám subjektívny pocit, že za posledný rok audio denníka som sa v niektorých veciach posunul viac než za predchádzajúcich 10 rokov písania.
Nie preto, že by samotné nahrávanie bolo nejaký zázrak.
Skôr preto, že som sa cez hovorenie dostal k veciam, ku ktorým som sa cez písanie často nedostal.
Potom do toho vstúpila AI
Po čase som začal experimentovať s tým, čo sa stane, keď sa k audio denníku pridá AI.
Najprv išlo hlavne o prepis.
Keď je nahrávka len audio, má veľkú hodnotu, ale horšie sa k nej vracia. Ťažšie sa v nej hľadá. Človek si nepamätá, v ktorej nahrávke čo povedal.
Keď sa však nahrávka prepíše do textu, zrazu sa s ňou dá pracovať úplne inak.
Dá sa čítať.
Dá sa v nej vyhľadávať.
Dá sa k nej vrátiť.
A hlavne – môže ju spracovať AI.
Objaviť niečo, čo mne uniklo.
Začal som byť prekvapený, ako dobre dokáže AI z mojich vlastných slov vytiahnuť hlavné témy, pomenovať súvislosti a niekedy upozorniť na veci, ktoré som si sám počas rozprávania neuvedomil.
Niektoré výstupy pôsobili až nečakane presne.
Nie v zmysle, že by AI vyriešila moje problémy.
Skôr mi pomohla pozrieť sa na vlastné slová z odstupu. Uvidieť slepé miesta.
A to je veľký rozdiel.
Keď človek rozpráva, často je ponorený v emócii. V situácii. V detaile. AI vie z toho istého záznamu vytiahnuť štruktúru:
Čo sa tu vlastne opakuje?
Aká je hlavná téma?
Čo môže byť pod tým?
Akú otázku by stálo za to si položiť?
A pre mňa sa tým z audio denníka stal ešte silnejší nástroj.
Tak vznikol Reflector
Keď som sa s tým začal viac hrať, hľadal som aplikáciu, ktorá by mi na toto dávala zmysel.
Chcel som niečo jednoduché.
Audio denník, ktorý spoľahlivo funguje aj po slovensky. Kde si môžem nahrať svoje myšlienky, dostať kvalitný prepis, vrátiť sa k starším záznamom a zároveň získať AI reflexiu, ktorá mi pomôže lepšie sa v tom zorientovať.
Lenže nič mi úplne nesadlo.
Buď to nebolo dobre prispôsobené na slovenčinu, alebo to pôsobilo skôr ako technický nástroj na prepis audia než ako osobný denník. Alebo mi tam chýbala práve tá vrstva reflexie, kvôli ktorej to celé začalo byť pre mňa také užitočné. Alebo to nebolo súkromné.
Tak som si začal stavať vlastnú aplikáciu.
Nazval som ju Reflector.
Reflector je AI audio denník. Nahrám svoje myšlienky, aplikácia ich prepíše do textu a pomôže ich utriediť cez kvalitnú AI spätnú väzbu.
Od začiatku som ho staval s tým, aby to bol bezpečný priestor, kde sa človek môže vyrozprávať, vrátiť sa k svojim myšlienkam a lepšie pochopiť, čo sa v ňom deje.
Neviem, či to bude fungovať každému
Neviem, či audio denník je pre každého.
Možno niekomu viac sedí písanie. Možno niekomu viac pomáha rozhovor so živým človekom.
Ale mne osobne sa za posledný rok vďaka nahrávaniu zmenilo to, ako premýšľam, ako hovorím a ako sa vraciam k vlastným myšlienkam.
Naučil som sa viac hovoriť bez prípravy.
Menej sa kontrolovať.
Byť viac autentický.
Lepšie rozumieť tomu, čo sa vo mne deje.
Reflector som pôvodne staval hlavne pre seba. Začínam ho však ponúkať aj verejne.
Ak ťa táto myšlienka oslovila a chcel by si si to vyskúšať, budem veľmi rád.
Pretože možno niekedy človek nepotrebuje odpoveď.
Možno potrebuje len priestor, kde môže konečne povedať všetko nahlas.
Pretože možno práve vo chvíli, keď človeka nikto nepočúva, začne konečne počuť sám seba.
