Ako facebook, google či youtube cenzurujú informácie (nielen) o vakcínach

Ako facebook, google či youtube cenzurujú informácie (nielen) o vakcínach
Online censorship (Zdroj: rsf.org)
Písmo: A- | A+

Kde končí úprimný boj s dezinformáciami a začína propaganda? Prečo sa o cenzúre bežný používateľ vôbec nedozvie? A prečo vôbec nemáme na výber, či si chceme protichodné informácie vyhodnotiť sami?

Ľudstvo, quo vadis?

Odkedy sme si zvykli na sociálne siete, google či youtube, je toto prvá globálna kríza, ktorej čelíme. Nikdy predtým sme tu tiež nemali tak veľké, silné a vplyvné globálne spoločnosti. Spoločnosti, ktoré sú napriek svojej veľkosti a sile stále podriadené vládam, napr. vo forme regulácií či dodatočného zdanenia. Spoločnosti, ktoré napriek tomu, že vznikli v slobodnom svete – vo svete internetu – nemajú takú slobodu, ako by možno sami chceli.

V súčasnej „internetovej“ dobe je to zároveň prvýkrát, kedy je veľká časť globálneho úsilia sústredená na jeden spoločný cieľ – očkovanie proti covidu. Osobne nepochybujem o tom, že toto úsilie je úprimné. Aby však bolo úspešné, vyžaduje súčinnosť práve vyššieuvedených spoločností, ktoré sa stali hlavným zdrojom informácií pre väčšinu z nás.

Okrem pandemickej krízy tak súčasná doba píše históriu ešte v niečom inom. Sme svedkami toho, ako títo, bezprecedentne veľkí a mocní svetoví giganti, zareagujú na bezprecedentne veľký tlak zo strany vlád, na ktorých sú závislé. Budú pre nich dôležitejšie slobody, na ktorých vznikli – napr. sloboda šírenia informácií – alebo sa rozhodnú (hoci vo „vyššom záujme“) podvoliť tlaku a tieto slobody obmedziť?

Zdieľaj kým nezmažú

Z tohto „hesla“ som si sám dlho robil srandu. Podľahol som kolektívnemu názoru, že cenzúra na facebooku či youtube je len konšpiračná teória. Bolo pre mňa nemysliteľné, že by tieto plaformy bez nášho vedomia mazali obsah (ktorý je právne nezávadný), ešte predtým ako sa k nám dostane.

Keď som začal nachádzať indície o tom, že som sa mýlil, nebolo to príjemné prebudenie. Musel som si priznať, že som nekriticky prijal kolektívny názor. Že som bol kritický voči opačnému názoru, no vlastné názory a presvedčenia som poctivej kritike nepodrobil. Musel som si priznať, že môj postoj bol viac než na faktoch a poctivej investigatíve založený najmä na viere. Viere v to, že žijem vo svete, v akom chcem žiť.

V nasledujúcich odstavcoch ponúkam niekoľko príkladov, ktoré ma presvedčili o tom, že informácie, ktoré sa k nám dostávajú, sú cielene filtrované a to bez toho, aby bežný používateľ vedel, že sa to deje.

Nie je mojím zámerom presviedčať kohokoľvek o čomkoľvek – práve naopak. Budem len rád, keď sa nájde čo najviac ľudí, ktorí moje zistenia podrobia konštruktívnej kritike.

Nie je mojím cieľom rozoberať samotnú problematiku covid očkovania a už vôbec nie presviedčať v jeho prospech či neprospech. Osobne úplne chápem a rešpektujem rozhodnutie dať sa zaočkovať ako aj rozhodnutie opačné. Úprimne si tiež želám, aby sa covid vakcíny ukázali ako bezpečné a účinné aj z dlhodobého hľadiska a enormné globálne úsilie tak prinieslo svoje ovocie.

Youtube

K cenzúre na platforme youtube som sa dostal cez video s človekom menom Mike Yeadon (bývalý viceprezident spoločnosti Pfizer), v ktorom hovorí o svojich pochybnostiach v súvislosti s novými vakcínami. Video bolo na youtube nahrané ako neverejné a nevhodné pre mladistvých, a teda nebolo možné voľne ho nájsť. Keď som si toto meno do youtube zadal, platforma mi ponúkla len rôzne fact-checkingové videá, avšak bez možnosti zhliadnuť pôvodné video.

Na porovnanie som si zo zaujímavosti otvoril konkurenčné platformy – rumble.com a odysee.com. V oboch prípadoch som bol pri vyhľadávaní úspešný a videá spomínaného pána v pôvodnej podobe, ako aj zostrihané, som bez problémov našiel.

V čase keď som sa k spomínanému videu dostal, som ešte netušil, že youtube zverejnil prekvapivo podrobné pravidlá, ktoré musia videá o covide spĺňať. Pokiaľ video tieto pravidlá nespĺňa, je platformou vymazané. O prístupe tejto spoločnosti k cenzúre sa v rozhovore ešte na jar minulého roka vcelku otvorene vyjadrila aj generálna riaditeľka. Neželaný obsah nie je len označený ako potenciálne nepravdivý, kontroverzný alebo problematický, ale je rovno vymazaný, takže sa k používateľom vôbec nedostane. Používatelia, ktorí o týchto pravidlách nevedia, sa k videám vôbec nedostanú a nielenže tak nedostanú príležitosť vyhodnotiť ich pravdivosť či hodnovernosť sami, ale ani nie sú transparentne informovaní o tom, že im táto príležitosť bola odobratá.

Môže mať Mike Yeadon pravdu? Neviem. Mal by byť automaticky umlčaný len preto, že veci vidí inak? Dobrá otázka. 

Google

K indíciám, že google môže manipulovať a filtrovať výsledky vyhľadávania, som sa dostal prostredníctvom iného tipu – stránku covidvaccinevictims.com („obete covid vakcín“). Keďže som od prírody skeptický, okrem toho, že som si túto stránku otvoril, som tieto tri kľúčové slová („covid vaccine victims“) zadal do googlu. Napriek tomu, že stránka existuje a má aj vlastný kanál na komunikačnej platforme Telegraph s viac než 140,000 odberateľmi, google mi ju vôbec neponúkol – nielen na prvej strane, ale ani na ďalších zhruba desiatich, ktoré som prelistoval. Tiež mi prekvapivo neponúkol takmer žiadne relevantné informácie o „obetiach covid vakcíny“ – teda pojmu, ktorý som vyhľadal. Namiesto toho mi ponúkol informácie z opačnej strany spektra – obete medzi nezaočkovanými, ako nenaletieť dezinformáciam o vakcínach, či „fact-check“, že spojenie medzi vakcínami a úmrtiami neexistuje. Keďže aj lokálne autority ako (napr. slovenské ministerstvo zdravotníctva) uznali úmrtia v súvislosti s očkovaním, prišlo mi zvláštne, že google podobné informácie vôbec nemá.

Otvoril som si preto na porovnanie konkurenčný vyhľadávač duckduckgo.com. Ten som už v minulosti párkrát použil, no keďže jeho výsledky boli vždy veľmi podobné googlu a google sa mi lepšie používa, zostal som pri ňom. Po zadaní rovnakých kľúčových slov som však tentokrát dostal diametrálne odlišné výsledky. Nielenže mi hľadanú stránku ponúkol hneď ako prvý odkaz, nasledovaný spomínaným kanálom na platforme Telegraph, ale aj ďalšie výsledky sa omnoho viac blížili tomu, čo som hľadal – informácie o úmrtiach v súvislosti s vakcínami, súvisiacimi protestami, či informácie o cenzúre v súvislosti s touto témou.

Snažil som sa dopátrať k pravidlám google, podľa ktorých filtruje a zoraďuje výsledky týkajúce sa covidu a či vôbec priznáva, že k nim pristupuje inak, nebol som však úspešný (ak sa to niekomu podarilo, dajte prosím vedieť).  V ich blogu som našiel akurát informáciu, že vo výsledkoch vyhľadávania uprednostňuje informácie od WHO a miestnych autorít a tiež že sponzoruje tzv. fact-checkingové weby, ktoré sa snažia bojovať proti dezinformáciám.

Napriek tomu, že pri používaní svojich služieb nám google dáva na výber – napr. aký druh reklám chceme vidieť a či majú výsledky vyhľadávania zohľadňovať našu predchádzajúcu aktivitu – v tomto prípade na výber nemáme. Prečo? Z akého dôvodu sa používateľ nemôže slobodne rozhodnúť, či sa cíti dostatočne kompetentný na to, aby sám vyhodnotil hodnovernosť a pravdivosť obsahu, ktorý google považuje za problematický?  

Facebook

O cenzúre na platforme facebook som sa dostal prostredníctvom uniknutých informácií, ktoré zverejnila iniciatíva Project Veritas. Na tento únik reagoval priamo Marc Zuckerberg počas internej hodiny otázok a odpovedí. Ako vo videu vysvetľuje viceprezidentka spoločnosti, facebook má nastavené vlastné pravidlá, tzv. „Health Integrity Program“, ktorých úlohou je obmedzovať „pochybnosti ohľadom vakcín“ (vaccine hesitancy). Podľa zverejnených informácií facebook cenzuruje príspevky, ktoré spochybňujú rozhodnutie dať sa zaočkovať, spochybňujú bezpečnosť vakcín, tiež však obmedzuje „pravdivé alebo potenciálne pravdivé udalosti či fakty, ktoré vyvolávajú otázky o bezpečnosti vakcín“ ako aj príspevky založené na vlastnej negatívnej skúsenosti („obsah, ktorý odrádza od očkovania na základe vlastnej skúsenosti ... s vážnymi nežiadúcimi účinkami vrátane úmrtia"). Inými slovami, aj keď vaša vlastná skúsenosť s covid vakcínami je veľmi negatívna, na facebooku ju zdieľať nemôžete.

Až vďaka týmto informáciám som sa dostal k oficiálnemu blogu facebooku, v ktorom uvádza podrobné pravidlá, podľa ktorých príspevky filtruje. Hoci teda cenzúru priznáva, aká veľká časť používateľov sa o nej dozvie – keďže facebook ich o tom nijako proaktívne neinformuje?

Opäť je tiež namieste otázka, či je potrebný takýto tvrdý, kategorický postoj, naviac aplikovaný plošne na všetkých. Prečo nestačí takéto príspevky označiť ako problematické a dať používateľovi možnosť voľby, či chce hodnovernosť a pravdivosť vyhodnotiť sám alebo sa spoľahne na algoritmy facebooku?

Nejde (len) o vakcíny

„Nech len cenzurujú!“, mohol by niekto namietať s odôvodnením, že ľudia veria takým nezmyslom, že je potrebné povedať im, čo je a čo nie je pravda. Že v dnešnej dobe je mimoriadne zložité zorientovať sa v informačnom pretlaku, ktorému čelíme.

Je to však možno skúška, ktorou ako ľudstvo musíme prejsť. Možno stojíme na križovatke, kde sa rozhodujeme, či slobodu, ktorú aktuálne máme, vôbec unesieme. Či si ju chceme uchovať aj za cenu zodpovednosti, ktorá s ňou ide ruka v ruke. Zodpovednosti za vlastné rozhodnutie; zodpovednosti za to, že sa môžeme rozhodnúť aj zle. Alebo sa naopak rozhodneme, že tú slobodu neunesieme a radšej ju vymeníme za pohodlnosť, keď rozhodnutie za nás spraví niekto iný. Ak si však aj zvolíme pohodlnosť, malo by to byť naše rozhodnutie a nie rozhodnutie „o nás bez nás“, o ktorom sa dozvieme, až keď bude neskoro.

Boj s dezinformáciami je v dnešnej dobe nepochybne veľká téma. Je otázne, či má vôbec zmysel, no ak sa zhodneme, že má, tak na to, aby bol úspešný, musí byť v prvom rade transparentný. Nemôže prebiehať tak, že rovno vymažeme akúkoľvek informáciu ešte predtým, ako sa k nej príjemca dostane a ani mu nepovieme, že sme ju vymazali. Tiež by sme mali mať na pamäti, že sa už v minulosti stalo, že informácia, ktorá bola na začiatku označovaná za hoax či výmysel, sa neskôr potvrdila ako pravdivá. 

Možno je však načase naliať si čistého vína a priznať si, že svet, ktorý sme si okolo seba vytvorili, je tak spletitý a komplikovaný, že pravda v ňom je málokedy čierno-biela. A že to priamo vylučuje, aby mohla byť určovaná „centrálne“. V opačnom prípade tiež začíname šliapať po základoch, na ktorých naša spoločnosť stojí – napr. Ústava SR či základné ľudské práva – týkajúcich sa slobodného šírenia informácií. Od úprimnej snahy to môže byť len krok k propagande, ktorá podľa definície tiež „zvykne vytvárať zdanie vyššieho cieľa“ a presviedča „s použitím vybraných racionálnych argumentov“.

Ľudstvo, quo vadis?

Rozhodujeme sa v akej spoločnosti chceme žiť. V takej, kde ľuďom pravdu treba zjednodušovať, aby sa vedeli rozhodnúť; v takej, kde sú rozdielne postoje prekážkou v kultivovanom dialógu; v takej kde snaha počúvať je iba hraná a za ňou sa skrýva pohŕdanie či neústupnosť. Alebo chceme žiť radšej v spoločnosti, kde sú si ľudia vedomí toho, že sa môžu mýliť; kde napriek tomu, že sa musia rozhodnúť, nepovažujú za potrebné mať na vec pevný názor, keďže dobre vedia, že dnešný svet je príliš komplikovaný. A hoci aj názor majú, nie je na ňom založená ich identita a vedia ho spochybniť či zmeniť.

Kým si však zvolíme, nemali by sme zabúdať, že celý náš doterajší pokrok bol založený najmä na pochybnostiach, na otázkach, na zvedavosti, na odvahe nesúhlasiť a postaviť sa proti väčšine. Na odvahe riadiť sa vlastným vnútorným hlasom.

Želám nám, aby sme sa rozhodli správne.

P.S.: Moje nové články vám môžem poslať priamo na e-mail, ak mi dáte vedieť.

Skryť Zatvoriť reklamu