Masť zabrala. Nie stopercentne, ale jednoznačne ranné rozchádzanie nie je už také útrapné. Za chodu raňajkujem čokoládu, čo som si kúpil ešte v Tui. Čoskoro stretám míľnik s označením 106,7 kilometra. Obľúbil som si tieto míľniky. Vždy sú pozitívne, totiž zakaždým je na nich menšia vzdialenosť do cieľa. Teraz ma vedú cez les. Samozrejme, po nočnom odpočinku s len občasným prebúdzaním, začína svoj deň aj dážď. Snažím byť rovnako vytrvalí ako on.
Ešte je ráno, keď obchádzam čosi ako odpočívadlo pre pútnikov. Pitná voda, lavičky, prístrešky, záchod, dokonca bar. Dostávam v ňom ďalšiu pečiatku ako dôkaz o svojej púti. Odtiaľ kráčam dolu kopcom a dlhou rovnou cestou cez priemyselnú zónu. Niekde na jej konci ma predbieha pútnik. Tiež sólo. Tiež sa snaží vytrvalo šliapať podobne ako vytrvalo leje. Nedávame sme sa do reči. Len pozdrav: "Bom camino".
Cesta vedie znova lesom, dalo by sa mu pokojne pridať prívlastok "daždový". Spolupútnik sa brodí blatom prvý. Na jednom úseku predbieham a som to pre zmenu ja, ktorý testuje brodivosť blata. Nakoniec mi uniká. Šľachy mi nedovoľujú kráčať jeho tempom.
Ešte pred obedom vstupujem do urbárnej zóny mesta Porriño. Niekde tam míňam stý kilometer. Už len dve cifry. Popri ceste sa ma snažia pritiahnuť najrôznejšie snack-bary a reštaurácie svojmi Pilgrim menu. Ranná čokoláda ma síce energeticky zásobila, ale dieru v bruchu nezaplnila. Ešte mám primálo kilometrov nohách aby som si robil pauzu, ešte nie je čas obeda, a nakoniec, Pilgrim menu sú nad limit môjho pilgrim-budget. Chce to moju overenú padariu so super pão. Hovorím si, že to vydržím buď do centra mesta, alebo po prvú padariu.
Vstupujem do centra (mysliac tým historické budovy) a súčasne objavujem padariu. Niet o čom. Super pão nemajú, tak kupujem obyčajný. Ešte si kupujem pečivo s niečim vo vnútri. Málokedy viem, čo vlastne kupujem. Rozhodujem sa podľa vzhľadu. Predavač sa pýta: "El Camino?" "Si." Potom povie nejakú číslovku a za ňou: "kilometras Redondela" teda ďalšie mesto. Portugalské číslovky do sto viem. Toto znelo ako päť. Overujem si informáciu pomocou portugalčiny a piatich prstov na pravej ruke: "Cinco kilometras?". Trikrát tesne za sebou zopakuje mojich päť prstov, čiže pätnásť. Míľniky nedávajú predčasne nádej. Moje prebudenie do reality muselo byť zrejme vidieť, lebo mi na to pridáva muffin grátis. Muffiny ja rád. "Mucho gracia."
Pečivo konzumujem za chôdze. Hmmmm, bol to šťastný žreb. Pekne veľa chutného mäsa vo vnútri. Dôležité bielkoviny. Zahnem ešte do supermercado a kupujem španielsku verziu nutely. Samozrejme dvojfarebnú, nech nejem stále to isté.
V centre sa pýtam na albergue pre ďalšiu dôkazovú pečiatku. Ľudia ma navigujú k mostu cez rieku. Za ňou je novostavba albergue. Zvonka vyzerá solídne, no viac sa nedozvedám. Je zavreté. Predpokladám, že ho otvoria až v poobedných hodinách, keď sa dovalí ďalšia vlna pútnikov. Ja zrejme plávam niekde medzi vlnami, keďže som nocoval na polceste medzi jednotlivými albergue.
Plávanie za chvíľku nebude už len metafora. Silno leje. Skrytý pod dáždnikom pokračujem ďalej a z Porriña prechádzam na vidiek.
Niekedy poobede sa mračná na okamih roztrhajú a objavujem ďalšie pútnické odpočívadlo niekde za obcou Mos. Ohradený zatrávnený pozemok, pitná voda, lavičky, prístrešok a v strede toho novopostavená kaplnka miestnymi "amigos de camino". Obedujem. Ako dvíham batoh, znova začína liať. Aspoň mi nemokol chleba.
Dobieham skupinu mladých pútnikov (predbehli ma, kým som obedoval). Majú celkom pomalé tempo, tak sa k ním pridávam. Kráčajú mĺkvo. Vlastne to nie je až také nezvyčajné. Aj osamelý pútnik z rána bol mĺkvy a títo tu aj napriek tomu, že sú skupina, kráčajú mĺkvo. Je to ten stav, keď sa všetko sústredí na jedinú vec: el Camino. Nohy sa rytmicky posúvajú vpred, oči ich strážia a len na križovatkách akoby len periférnym videním vyhľadávajú žlté šípky ukazujúce smer, myseľ sa medzi jednotlivými míľnikmi snaží vypočítať, koľko kilometrov ešte zostáva. Šum dažďa ako zvuková kulisa. Treba sa doslova nútiť pozorovať krajinu, alebo nad niečim premýšľať. Zapamätal som si Slovo, prirovnanie Božieho kráľovstva k horčičnému zrnku (Lk 13, 18-19), ktoré som si prečítal včera pred spaním. Bolo krátke. Občas som si ho len v duchu povedal a tak som ho niesol zo sebou. Každý pútnik niečo nesie. Tak miestny ľudia rozpoznávajú pútnikov a pomáhajú im na ceste.
V mĺkvej procesii dôjdeme až do mesta Redondela. V jej centre v renesančnej budove sa nachádza albergue. Skupina tam končí, platia 5 eur za postel a dostávajú pečiatku. Ja si pýtam len pečiatku. Chcem ešte pokračovať ďalej.
Zastavenie využívam na ošetrenie šliach mastičkou a preväz sediac v malej knižnici albergue. Niektoré brožúrky je si možno vziať zo sebou. Samozrejme sú o Camine. Berem o portugalskej ceste, ktorú akurát šliapem, ale aj ďalšie cesty. Francúzska cesta, severná cesta. Je ich niekoľko. Už teraz som rozhodnutý, že ešte niekedy budem putovať do Santiaga. Ach, prečo to len tlačili na ťažký kriedový papier. Starostlivo si vyberám len tie najužitočnejšie. A potom nachádzam ilustrovanú knihu s čínskym textom. Niektoré strany odfotím, ale chcelo by to prefotiť takto celé a cez noc si nabiť baterky. Pokušenie. Je však ešte skoro skončiť, ešte zostáva pár hodín svetla ktoré sa dajú zameniť za kilometre. A tie kilometre treba násobiť dvoma, lebo ráno to bude môj náskok. Dlhá, vytrvalá chôdza s čo najmenej prestávkami sa stala mojou stratégiou, čo som pre zapálené šľachy prišiel o moju rýchlu chôdzu. Teda aj portugalskú cestu si ešte zopakujem, s tým, že si naplánujem nocľah v Redondele.
Opúšťam Redondelu prechodom cez kopec. Dobré je, že dážď asi tiež odpočíva v albergue ako ostatní pútnici, a už mi neprší. Prechádzam okolo pútnického prameňa s pitnou vodou.
Za kopcom je mestečko Arcade v zátoke. V jeho uličkách nachádzam ďalší prejav sympatie miestnych obyvateľov k pútnikom
Cez Ponte Sampaio a ďalší kopec.
Tu dostávam odmenu za dnešný upršaný deň. Dúhu som síce videl veľakrát v uplynulé dni (lebo mi aj veľa pršalo), ale táto bola akosi mimoriadna. Vidieť strechu domu, z ktorej vychádza. Najprv len civím, potom odhadzujem dáždnik ohnúc na ňom ďalší lúč a fotím.
Nejdem na návštevu do toho domu. Je to na druhej strane údolia, odkiaľ som práve prišiel. Pokračujem do malej osady nad mestom. Začínam si uvedomovať, že deň sa končí a ja som si nedoplnil zásoby vody. Mám len na pár glgov, ktoré by som bol schopný hneď vypiť, ale teraz si ich radšej šetrím. V osade nikoho. Slnko začína zapadať. Mením hlavnú prioritu zo zohnanie vody na nájdenie miesta na nocľah. Tuším, že to nebude ľahké, lebo terén je dosť zvlnený. Som rozhodnutý šliapať, kým nenájdem vhodné miesto. Dostávam sa až na vrchol kopca. Tvoria ho balvany s kamenným krížom. Niet počuť zvuky civilizácie, som teda pekne hlboko v lese. Miesto sa mi páči. Je tu aj míľnik s presne 72 kilometrom, teda som od rána prešiel 34 kilometrov. Rozkladám si stan hneď pod balvanmi míľniku. Ošetrím si šľachy, povečeriam chleba s nutelou (biela tejto nutely mi fakt chutí), symbolicky zapijem, aby mi viac zostalo na ráno, kto ako ďaleko je to najbližší dom. Zuby si v rámci šetrenia neumývam. Premočené super smradlavé ponožky vyhadzujem von zo stanu. Pravdupovediac, nosil som ich niekoko dní za sebou. Tuším celé tri dni. Aj keď boli ráno vlhké (suché boli asi len raz čo boli na radiatore v Rubiães ), som si ich naťahoval. Boli to totiž jediné hrubé ponožky, okrem tých, ktoré som mal do spacáku, ktoré mi neškrtili opuchnuté šľachy. Už je to však neznesiteľné, zajtra ich hodím do kontajnera. Ešte raz si spomeniem na Slovo o Božom kráľovstve a rýchlo zaspávam.
