Stretám záhadnú architektúru, aká bola aj v záhrade domu s modrou bránkou. Vlastne podobné stretám každú chvíľu v záhradách domov, teraz mi len pripomenuli malé katedrály. Ich funkcia je pre mňa skutočnou záhadou... Posledné kilometre vedú pekným lesom. Chôdzu si užívam. Prechod z noci do tmy bol príjemný. Počasie je príjemné. Až na pár stretnutí s pútnikmi kráčam sám.
Prvýkrát Santiago de Compostela vídím na 4 kilometri. Vidím aj prichádzajúce mračná. Zakrátko je pekné ráno znova zmyté dažďom.
Ulice mesta sú akosi plné pútnikov. Ani neviem odkiaľ prišli. Kráčam v prúde pútnikov. Nechávam sa nimi viesť, iste majú ten istý cieľ. Tu sa pekne ukazuje symbol mušle. Jej lúče, rôzne dlhé s rôznymi azimutmi, sa stretajú v jednom bode.
Katedrála je už naozaj blízko. Funguje ako magnet. Pútnikov ešte viac pribudlo. Pohyb sa zrýchlil. Magnetizmus posilňujú zvony, ktoré nás zvonivým hlasom volajú na dvanástu. Dve mohutné kamenné veže a schody. Posledný výstup. Nultý kilometer. Sklamanie. Dovnútra ma nepustia s batohom. Najprv sa treba ubytovať. Aj tak by som musel ešte vystáť radu. Tak teda dnes nie. Môj plán mi nevyšiel. Zvony dozvonili.
S infobrožúrkou nachádzam Pilgrim`s office. Mám predsa pozbierané nejaké pečiatky, síce nie v oficiálnom preukaze. Po vystáti rady , ktorá viedla až pred office (kde sa všetci tí pútnici vzali?), s malou dušičkou pristupujem k okienku. Akceptujú moje pečiatky a udeľujú mi Compostelanu, doklad, že pútnik vykonal púť. Informujem sa o albergue. Moja brožúrka vie o Monte de Gozo, ale nevie, kde presne to je. Dávajú mi mapu s tým, že Monte de Gozo je priďaleko (5 kilometrov), že nech idem do Seminario Minor. Dobre teda. Vyrážam za posteľou. Samozrejme leje. Compostelanu sa snažím chrániť mapou, aj tak vlhne. Navigovať sa snažím bez mapy a strácam sa. Pýtam sa domorodcov. Tí ma navigujú nejakým smerom, kráčam už však pridlho. Zisťujem, že smerujem na Monte de Gozo, 5 kilometrov od katedrály na druhej strane mesta ako som prišiel. Zašiel som priďaleko, vracať sa mi už nechce. Je to ako škrabať si pravé ucho ľavou rukou cez hlavu. V tejto situácii je však priliehavejšie: raziť si cestu pútnickou palicou proti prúdu pútnikov. Nech je teda už tak. Monte de Gozo je obrovský albergue, brožúrka hovorí o 3000 postelí. Pútnické mestečko: potraviny, reštaurácia, knižnica, bar, masážny salón. Aj tak je to všetko zavreté pre veľkonočné sviatky. Na hlavnej recepcii ma posielajú do pavilónu číslo 29. Pavilóny sú dlhé slíže kolmé na ešte dlhšie schodisko do kopca (odtiaľ asi to Monte). Dúfam, že 29 nie je úplne hore. Pri 15-ke, keď vidím na hornom konci pútnikov čakajúcich na ubytovanie, moja nádej jednoducho umrela. Ešteže kráčanie má zotrvačnosť.
Ďalšie čakanie v rade. Chlapík na recepcii pavilónu 29 ma vie privítať po slovensky. Milý človek. Noc je za 5 eur, v cene sú aj jednorázové obliečky. Bunka 2029 - 12 postelí. Prezliekam sa do suchého, suším Compostelanu, smradľavé boty zasúvam čo najďalej pod posteľ a obúvam si tenisky, ktoré som mal na pekné počasie (čiže až tak som ich nezodral). V kuchyni nachádzam kútik s erárnym jedlom. Na kúsok nedojedenej bagety natieram zvyšky tuniaka z gigantickej plechovky, snáď 2 litrovej. Dotláčam sa troma varenými zemiakmi v šupke. Dnes je to hektické, ale ešte nepovoľujem. Vyberám sa späť do mesta, chcem urobiť nákup a zistiť kde by sa dalo ísť na vigíliu.
Prvý krát po dlhej dobe, čo niekam idem bez batohu. Mám pocit, že by som možno aj po vode vedel chodiť.
Jedna možnosť vigílie je v útulnom kostolíku San Lazaro o deviatej večer vzdialený od albergue asi 20 minút chôdze. Dostávam sa späť ku katedrále (5 kilometrov). Nemám batoh, takže môžem dnu. Úžasná stavba. Pýtam sa strážnika, či tam bude vigília. Hovorí, že o desiatej večer. Bolo by to skvelé, keby v tom nebol háčik. Z katedrály idem do Pilgrim`s office a odtiaľ ma s tým posielajú do Tourist office. Potrebujem zistiť, kedy zatvárajú albergue. Pani za pultom mi dáva informáciu, že o jedenástej večer. To určite nestíham, len cesta mi trvá hodinu. Pýtam sa ešte na nejaké otvorené potraviny cez tento sviatočný deň. Tu som už úspešnejší a ani to nieje tak ďaleko. Potom si všímam model záhadnej architektúry, ktorú som ráno fotil, mal v záhrade domu s modrou bránkou a vlastne počas celej púte stretal. Som na to strašne zvedavý. Ukazujem na to prstom s otázkou: "Please, what`s the function of that architecture?" Vysvetluje mi, že sa to nazýva "hórreo" a slúžilo na skladovanie obilia. Škáry v stenách sú na to, aby bolo vetrané a nehnilo. Visuté je to kvôli ochrane pred potkanmi, ktoré sa síce vedia vyšplhať po stĺpoch, ale nezvládnu šplhať previs. Čím väčšie, alebo honosnejšie prevedené bolo "hórreo", tým bohatší bol dom. Hórreo môjho domu s modrou bránkou bolo celkom malé a jednoduché z dreva.
V potravinách si kupujem cestoviny, bolognskú omáčku (dnes budem večerať taliansky), potom chleba, šunku, mlieko, čokoládu. Mlieko a čokoládu som dal cestou späť do albergue (ďalších 5 kilometrov).
Na bunke 2029 pribudli noclažníci. Vymieňame si skúsenosti. Jeden, čo šliapal francúzsku cestu, zakúsil v Pyrenejách sneh: "But snow is better than rain. Believe me!" Tomu verím. Ďalší, čo šliapal tú istú trasu ako ja, mi požičiava jeho podrobného sprievodcu. Také niečo mi chýbalo. Pýta sa, či som si v Caldas de Reis namočil nohy do termálneho prameňa. Mal byť kúsok od rímskeho mosta. Hmm, niektoré veci mi jednoducho ušli. Dvaja kanaďania, ktorí do Santiaga prišli zo západu Fisterrskou cestou (od pobrežia Atlantického oceánu) dovliekli gitaru a brnkajú nejaké kanadské príohňovky.
Je čas ísť na omšu do kostolíka San Lazáro. Na recepcii sa len tak pre zaujímavosť pýtam, kedy zatvárajú albergue. "Non-stop" Rozžiarili sa mi oči. Tam a späť ďalších 10 kilometrov. Dnes to teda bude po meste 25 kilometrov plus ranných 15 kilometrov, a to mala byť krátka etapa. Veľkonočná vigília v svätojakubskej katedrále za námahu stojí, i keby som sa tam mal doplaziť. Neuveriteľne krívajúc sa náhlim. Veru nechýba veľa, a budem sa plaziť.
V katedrále je tma. Narážam do ľudí, do pilierov. A ticho. Priamo oproti mne, medzi stĺpmi ochodze nad jednou z bočných lodí, sa sa začína odohrávať tieňohra zapaľovanie paškálu od veľkonočného ohňa. “¡Cristo, luz del mundo! ¡Demos gracias a Dios!” Vo všetkých lodiach katedrály sa prebúdzajú mihotavé svetielka.Vo vrecku mám čajovú sviečku, ktorú som používal v stane na svietenie. Ktosi od vedľa rozsvecuje aj mňa. Rozsvecuje sa svetlo. Úžasne monumentálny priestor. Vysoké piliere, klenby, dlhé lode. Nedá sa to ani obsiahnut z jedného miesta. A obrovský chór v zlate teraz na svetle priam žiari.
Diakon spieva Exsultet: "Esta es la noche..."
Nasledujú čítania z dejín spásy. V španielčine zachytávam čítanie zo stvorenia sveta, obetovanie Izáka, prechod cez more... potom sa strácam.
Zapaľujú sviece na oltári. Glória. Mohutné katedrálne zvony. Orgán. Všetko naraz. Od ambónu diriguje zbojmajster.
A aleluja. Spev zboru sa v katedrále ozýva, akoby vychádzal priamo z klenieb. Čítanie o vzkriesení.
Homília. Aj keď je v katedrále väčšina miestnych ľudí a len pár pútnikov, biskup nás víta vo viacerých jazykoch. Niekoľko pútnikov mám v pamäti z omší Caldas de Reis a Padrónu. Ďalej už španielčine nerozumiem. Využívam čas a hľadám vchod do krypty apoštola Jakuba. Je pod chórom a je otvorená. Doobeda bolo treba vystáť dlhú radu cez celé námestie, aby sa sem dalo dostať. Teraz tu nikto nieje. Mám čas. Viacerí, čo mi na ceste nejak pomohli, chceli za to, aby som si na nich spomenul pri hrobe apoštola.
V katedrále sú dvaja budúci novopokrstenci. Jedno dieťa a jeden dospelý. Procesia s paškálom doprevádzaná menami svätých prechádza všetkými loďami k baptistériu.
Posvätenie krstnej vody, krst.
V tomto okamihu som si uvedomil jeden zvláštny dojem. Zvláštny pre to, že by som ho v tak monumentálnej katedrále nečakal. Mal som totiž dojem, že v nej vládne rodinná atmosféra. Zvláštne je to pri pomyslení na to, koľko ľudí bolo nej prítomných.
Premenenie, prijímanie a záverečné slávnostné požehnanie.
Vraciam sa späť na Monte de Gozo. Dalo by sa ešte napísať pár odstavcov o tom ako som sa neskoro v noci takmer doplazil do albergue s fakt opuchnutými nohami, večeral taliansky, diskutoval anglicky a zaspával v chóre upchatých nosoch, ale na dnes už stačilo. Podstatné je, že nepodarený plán stihnúť omšu pre pútnikov o dvanástej v Santiagskej katedrále vyústil do zážitku Veľkonočnej vigílii.
