Modla rovnosti – najväčšia hrozba spoločnosti, časť 02

Dámy a páni, vážení čitatelia,

vítam vás pri čítaní druhej časti môjho úplne prvého blogu.

Tak ako tento diel, aj tie nasledujúce si budete môcť vypočuť aj ako podcast na platformách Spotify či Apple Music.

Ďakujem a prajem vám príjemné čítanie.

Modla rovnosti – najväčšia hrozba spoločnosti, časť 02

---

Skúste si predstaviť nasledovný scenár. Ráno vstanete a necítite sa dobre, preto sa rozhodnete ísť k lekárovi. Sedíte v čakárni a pomaly sa dostávate na rad. Keď na vás príde, ostatní čakajúci, ktorí prišli po vás, vstanú a vyberú spomedzi seba jedného človeka. Ten sa na vás pozrie a vyzve vás, aby ste ho nasledovali do ordinácie. Nechápete, čo sa deje, ale napokon idete s ním.

V ordinácii si sadnete a dotyčný pán sa vás spýta: „Tak čo vás trápi, ako vám môžem pomôcť?“ Vy sa nechápavo usmejete a opýtate sa: „Vy ste lekár?“ A pán odpovie: „Nie, nie som. Pracujem ako traktorista.“ Táto situácia vám pravdepodobne pripadá absurdná, no žiaľ, v podobnom systéme minimálne v rovine politiky žijeme.

Poďme teraz k samotnému meritu veci a pozrime sa na to, aké konkrétne neduhy zastupiteľskú demokraciu trápia.

---

Kapitola 01: Elektorát

Najprv sa pozrime na voliča a situáciu s ním spojenú. Problém tkvie v tom, kto vlastne volič je a na základe čoho sa rozhoduje.

Ak dnes chcete pracovať na mnohých pozíciách, často potrebujete odbornú spôsobilosť – nielen konkrétne znalosti či kompetencie, ale aj psychologický posudok alebo vyššie odborné vzdelanie. Ak však chcete voliť, a teda rozhodovať o budúcom smerovaní štátu a spoločnosti, nepotrebujete takmer nič. Stačí vám vek 18 rokov a právna spôsobilosť. To je však veľmi málo.

V praxi to znamená niekoľko vecí. Napríklad, že voliť môžete bez ohľadu na to, aká je vaša úroveň intelektu, vzdelania či morálnej integrity. Spáchali ste napríklad ťažký zločin a vaša morálna kredibilita je sporná? Nevadí – váš hlas má rovnakú váhu ako hlas človeka, ktorý pravidelne prispieva na charitu. Máte len základné vzdelanie a nerozumiete základom ekonomiky či sociálnym otázkam? Opäť nevadí – váš hlas má rovnakú hodnotu ako hlas univerzitného profesora.

Ďalší, ešte väčší problém spočíva v tom, že čím sú voliči menej vzdelaní a intelektuálne zdatní, tým menej majú tendenciu overovať si fakty alebo logicky chápať, aké by mali byť priority a žiaduce kroky potenciálnej vlády. Naopak, viac podliehajú emóciám, osobným sympatiám či populistickým vyhláseniam.

Zamyslite sa, koľko percent elektorátu volí na základe pekných úsmevov na bilbordoch alebo jednoduchých hesiel typu „chceme mier“ či „lacné potraviny“. A naopak, aký podiel voličov sleduje štatistiky alebo si aspoň prečíta hlavné body volebných programov.

---

Kapitola 02: Vládna moc

Teraz sa pozrime na druhý subjekt – vládnu moc a neduhy na jej strane.

Šanca, že jeden politický subjekt má vo svojich radoch relevantných odborníkov pre všetky kľúčové oblasti života, je veľmi malá, prakticky nulová. To však nie je hlavný problém. Vidím dva zásadné.

Prvým je skutočnosť, že v rámci strany, hnutia či politických dohôd často dochádza k priradeniu nevhodných osôb na ministerstvá alebo iné dôležité funkcie. Druhým je potreba prijímať jednoduché a spoločensky priechodné rozhodnutia pre masy, ktoré daný subjekt volia alebo podporujú.

V prvom prípade dochádza k tomu, že sa vláda „vyskladá“ spôsobom, kde je nielen potrebné, ale často aj nevyhnutné dosadzovať na dôležité pozície ľudí, ktorí konkrétnym rezortom buď nerozumejú, alebo pre ne nemajú dostatočné manažérske schopnosti. Deje sa tak často kvôli vnútrostraníckym dohodám a potrebe získať podporu pre vládu v rámci vlastných štruktúr. Na Slovensku dnes vidíme, ako tento mechanizmus funguje v praxi – ministerské a iné vládne posty získali osoby, ktoré predtým proti vláde rebelovali alebo sú dôležité pre konkrétne skupiny či strany koalície.

Ďalej je tu problém priechodnosti a podpory. Takmer každý politický subjekt je podporovaný tretími stranami – finančnými či marketingovými – ktoré vládu korumpujú tým, že za podporu očakávajú konkrétne kroky po získaní moci. Rovnako aj samotný elektorát požaduje opatrenia, ktoré sú preň výhodné, alebo naopak brzdí tie, ktoré sú preň nepríjemné, hoci sú často potrebné či nevyhnutné pre dlhodobý prospech štátu.

Tak vzniká stav, v ktorom sa vláda uchyľuje k populistickým opatreniam typu 13. dôchodok, vlaky zadarmo a podobne. Alebo rozhadzuje peniaze aj za cenu vysokého deficitu, čo predstavuje problém najmä pre budúce generácie – napríklad pri zásahoch do druhého dôchodkového piliera. Len tak mimochodom, to, že súčasná vláda takzvane konsoliduje a pritom ponecháva v platnosti mnohé prebytočné výdavky, len dokazuje, že koalícia si je veľmi dobre vedomá, kto je jej volič a aké sú jeho limity chápania vecí.

---

Kapitola 03: Aké sú riešenia

Je to paradox, ale história nás naučila – a mnohí významní filozofi západného sveta to potvrdzujú –, že ak chceme udržať demokraciu, systém nemôže fungovať len na právach a prianiach. Musia existovať isté limity, respektíve systém zásluh a povinností. Len tak môžeme zaistiť, že systém nesklzne do podoby vlády nevzdelaných más, ktoré sa nechajú unášať základnými pudmi a radovánkami, čo väčšinou aj tak nakoniec opúšťajú koncept demokracie a smerujú k autokracii.

A moje návrhy?

1. Zákaz zúčastňovať sa demokratického procesu pre osoby, ktoré majú len základné vzdelanie. 
2. Zákaz pre osoby s komunistickou, radikálne náboženskou alebo extremistickou minulosťou. 
3. Zákaz pre osoby s násilnou trestnou minulosťou. 
4. Povinnosť viesť politické kampane len z vopred stanovených a relatívne menších súm, 
   ktoré by – pre volebnú transparentnosť – pochádzali výlučne zo štátneho rozpočtu.

Rovnako by som navrhoval, aby sa volebný hlas rátal len vtedy, ak volič úspešne splní test, ktorý by bol jasne definovaný, nie výrazne náročný a ktorý by vychádzal z návrhov a zhody vnútroštátneho nezávislého konzorcia odborníkov z rôznych oblastí – pedagógov, psychológov, sociológov a podobne.

Takýto systém by určite nebol dokonalý, ale rozhodne by to bol krok správnym smerom, aby sme mohli byť úspešnou a prosperujúcou spoločnosťou, kde o dôležitých veciach primárne rozhodujú tí, ktorí im rozumejú a zároveň tí, ktorí si to aj zaslúžia.

Toto je koniec druhej a zároveň aj poslednej časti. Dúfam, že sa vám môj blog páčil a budem veľmi rád, ak mi dáte do komentárov vedieť, čo si o celej problematike, prípadne o mojich návrhoch myslíte. Ďakujem za pozornosť a prajem príjemný zvyšok dňa.