Vzbúrenec (tretia kapitola)

NIEKEDY V ROKU 2089 Kanalizačný poklop sa otvoril a z diery vykukla hlava. Tridsaťročný muž si poobzeral okolie a následne sa vyškriabal na povrch. Bol to Jacek Rostowski, bývalý učiteľ matematiky a fyziky na strednej škole. Teraz to bol už ale niekto úplne iný. Svet sa zmenil a zmenil každého, kto v ňom žil. Jacek držal pevne svoj samopal Thompson M1 a pre istotu ešte raz kontroloval pohľadom ulicu.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

„Vzduch je čistý," zahlásil muž energicky a z kanála po chvíli začali vyliezať ďalší ľudia. Ulica bola špinavá a prázdna, vzuchom sa šíril prach, zápach splesniveného dreva a exkrementov. Keď na ulicu vystúpil posledný z nich, asi desaťročný chlapec a ucítil pach tohto mesta, pokrčil nos. „Tam dole to voňalo lepšie," vyriekol chlapec s vycerenými zubmi a z koženého púzdra zaveseného na opasku vytiahol malý čierny revolver. Chlapec síce vyzeral neškodne, no vďaka jeho výnimočne vyvinutej schopnosťi učiť sa a tvrdému výcviku, ktorý započal okamžite po tom, ako sa naučil chodiť, bol už teraz oveľa nebezpečnejší než ktorýkoľvek vojak ANS.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Chvíľu to potrvá, ale zvykneš si na to," ozval sa urastený muž s lukom v ruke, Peter Bildt a usmial sa. „Nič iné ti ani nezostáva."
„Samozrejme, že si zvykne. Je predsa vyvolený," pripojila sa k rozhovoru Diana, posledná členka tímu. Diana niesla na chrbte tmavomodrý ruksak a oblečené mala len biele tielko a krátke maskáčové nohavice. Zyšok jej tela pokrývalo množstvo tetovaní. Jej zbraňou bola útočná puška zo starého sveta, AK-47.
„Ktorým smerom je ten kostol?" opýtal sa Jacek a pozrel na Petra.
„Hneď to bude." Peter vytiahol zo zadného vrecka nohavíc mapu, rozložil ju a položil na zem. Bola to stará dotrhaná mapa. Pár sekúnd ju Peter študoval, opäť ju zložil a vstal. „Musíme ísť tadiaľ," odvetil a ukázal na koniec ulice. „Je to asi hodina cesty."
Jacek pozrel na hodinky. „Čas máme dobrý. Keď sa nebudeme flákať, možno sa do skrýše stihneme vrátiť včas na večeru."
Chlapec vzhliadol na Jaceka a usmial sa. „Kate dnes pečie zemiaky."
„Tak na čo čakáme?" Jacek vyštartoval ráznym krokom a ostatní sa pustili za ním. Pri tempe, ktoré Jacek zvolil, musel chlapec kvôli svojim krátkym nohám takmer až bežať, ale nevadilo mu to. Dospelí zo skrýše sa stále niekam ponáhľali, takže na ich chôdzu bol už zvyknutý.

SkryťVypnúť reklamu

Slnko z minúty na minútu kleslo na úroveň striech schátralých domov a jeho lúče vytvárali povedľa štyroch vzbúrencoch prevysoké tiene. Tiene blúdili po ulici, mohutneli a zároveň chabli. Jacek, Peter, Diana a chlapec kráčali mŕtvym mestom a ich obuv zanechávala hlboké stopy v prachu usadenom na ceste.
„Mali by sme si trochu pohnúť, za dvanásť minút tu máme satelit," upozornil Jacek po tom, čo skontroloval čas na svojich hodinkách.
„Zachvíľu by sme tam mali byť, nepanikár," zamrmlal Peter.
„Ja nepanikárim. Len vravím, že keď nepridáme do kroku a neschováme sa, ten satelit nás zachytí."
„Tak sa schováme niekde inde. Budov so strechami je tu dosť." Peter pozrel na Dianu a mierne sa usmial. Peter k Diane čosi pociťoval, avšak nechápal čo. Lásku v živote nezažil, poznal ju len z rozprávania niekoľkých vzbúrencov. Ale bol to bojovník a tak, ako musí dobrý bojovník vedieť potlačiť strach, tak sa Peter snažil potláčať tieto pocity. Diana sa presvedčila, že sa Jacek nepozerá a úsmev Petrovi opätovala.

SkryťVypnúť reklamu

„To nebudeme riskovať," zamietol Petrov plán Jacek.
„O akom risku to hovoríš?"
„O veľkom risku." Jacek zastal a otočil sa k svojmu tímu. Ostatní zastali tiež. „Všade okolo nás je plno exkrementov, a keď si ich lepšie všimneš, zistíš, že nepochádzajú od zvierat." Jacek pozoroval Petra, ktorý sa poobzeral okolo seba a uprel zrak na najbližší exkrement. To isté urobili aj Diana a chlapec. Ticho trvalo iba pár sekúnd, ale sekúnd, ktoré boli pre tento tím, v situácii, kedy bol od nich sledovací satelit vzdialený len pár minút, mimoriadne dôležitých.
„Myslel som, že toto mesto je mŕtve," ozval sa chlapec s náznakom nepokoja v hlase.
„Evidentne nie." Jacek trochu zmiernil tón, aby chlapca upokojil. „Takže najlepšie bude, keď sa ukryjeme v tom kostole a ešte lepšie bude, keď sa tam ukryjeme včas." Jacek pozrel na hodinky a následne zodvihol zrak na ostatných. „Osem minút."
„Oukej, s tými hovnami si ma dostal. Kľudne si panikár," precedil cez zuby Peter a ako prvý vykročil. Jacek sa triumfálne usmial a spoločne s chlapcom a Dianou sa pustili za Petrom.

SkryťVypnúť reklamu

Mesto medzitým zalialo večerné šero, sekundy plynuli, oči za oknami rozbitých domov bedlivo sledovali votrelcov. Teplota sa po západe slnka znížila z príjemných sedemnásť stupňov na mínus štyri stupňe Celzia a všetci štyria vzbúrenci to cítili.
„Máme už len štyri minúty. Kde je ten prekliaty kostol?" Jacek pozrel na hodinky, ulicu pred sebou a na Petra. Zrejme by to chcelo náhradný plán, pomyslel si.
„Tu niekde musí byť," oznámil Peter, zo zadného vrecka vytiahol mapu a rozložil ju. „Zasvieť mi, prosím."
Diana si urýchlene z chrbta zložila ruksak, vybrala z neho malú LED baterku a zasvietila Petrovi. „Kde to kurva je?" Peter snaživo prezeral mapu mŕtveho mesta. „Dočerta. Podľa mapy by mal byť ten kostol rovno pred nami, na konci tejto ulice." Peter striedavo pozeral pred seba a do kusu starého papiera.
„Ale tam žiadny kostol nie je, vidím len nejaké trosky," zasipel Jacek a stočil sa k Petrovi.

„Vidím, že tam žiadny kostol nie je! Zrejme sme dostali starú mapu." Peter od zlosti mapu odhodil. „Dočerta!"
Jacek znovu kukol na hodinky. Sekundová ručička sa pohybovala nezvyčajne rýchlo. „Dve minúty," informoval a nasmeroval svoj pohľad na už takmer úplne tmavú oblohu nad mestom. Pár hviezd, lietadiel a jeden dosť nebezpečný satelit. Po chvíli premýšľania s očami v oblakoch Jacek zrakom preskúmal najbližšie budovy a vytiahol z vrecka nohavíc navlas rovnakú baterku akú vlastnila Diana. „Dobre, trošku si zariskujeme. Poďte za mnou!" Jacek sa rozbehol do bývalej predajne obuvy. Bola to rozpadnutá budova, takmer až zrúcanina, no staručičký svetelný nápis BAŤA na obchode ešte raz za pár sekúnd bliknúť dokázal.
„Super, môžem si aspoň vybrať nejaké topánky na ples," zavtipkovala Diana, ale nikto sa jej vtipu nezasmial. Otrávene pokrútila hlavou a spolu s Petrom a chlapcom sa pobrala smerom k obchodu.

„Vidím, že keď sa vrátime, budem musieť niekomu vysvetliť, čo je to zmysel pre humor," zašomrala Diana. Chlapec sa na ženu kráčajúcu povedľa neho usmial. „Ja som sa v duchu zasmial."
„Ďakujem, Nathaniel." Diana Nathanielovi zľahka rozčechrala rukou vlasy a usmiala sa tiež.
Jacek vstúpil do budovy ako prvý. Svetlo z baterky a samopal nasledovali jeho pohľad a hlaveň bola v tej chvíli jeho tretie oko. „Haló! Je tu niekto?" Jacek čakal na odpoveď, ale tá neprichádzala.
„Nie sme z ANS, potrebujeme sa tu len na pár minút ukryť!" Medzitým do budovy vstúpili zvyšní členovia tímu. „Je to tu prázdne," informoval Jacek ostatných a sklopil svetlo a zbraň. A v tom sa odkiaľsi z rohu miestnosti ozvalo šuchnutie. „Čo to bolo!?" Nathaniel preľaknuto skríkol a okamžite do tých miest, odkiaľ zvuk prišiel, smerovala všetka svetelná a palebná sila, ktorú v tom momente mali vzbúrenci po ruke. Jacekov ukazovák na spúšť samopalu zvyšoval tlak. Už len...„Stop! Nestrieľajte!" Diana rázne upokojila svojich chlapcov a pomalými krokmi sa začala približovať k miestu, na ktoré ešte stále Jacek a Nathaniel nervózne mierili.
„Čo je to?" Jacek sa snažil uvidieť to, čo Diana, avšak nedarilo sa mu to. Aj Nathaniel a Peter sa snažili zaostriť.

„Neboj sa, neublížim ti," ubezpečovala Diana tichým hlasom a pomaly kráčala vpred. „Je to dievčatko. Zložte zbrane," odvetila a ďalej sa pomaly posúvala vpred. Pár centimetrov pred dievčatkom sediacim na studenej podlahe, keď ho už mala takmer na dotyk, si Diana opatrne čupla. „Ahoj." Dievčatko bolo špinavé, vystrašené, triaslo sa od zimy a len mlčanlivo pozorovalo Dianu.
„Opatrne," ozval sa Jacek. „Môže byť nakazená nejakým svinstvom."
„To je hlúposť. Je to normálne dievčatko, iba trochu vystrašené." Diana nenáhlo načiahla ruku k dievčatku. „Ako sa voláš?"
A v tom sa ozvalo ďalšie šuchnutie, no tentokrát prišlo odinakiaľ. Jacek aj Nathaniel okamžite mierili svoje zbrane tým smerom. Vo dverách za predajným pultom stála menšia postava. „Volá sa Cassandra a vy odhoďte zbraňe!"
Keď na postavu posvietil Jacek baterkou, uvidel, ako asi trinásťročné dievča s prižmúrenými očami mierilo na Dianu elektrickou pištolou, presne takou, akú používajú vojaci v ANS. „Nežartujem. Odhoďte tie zbrane," zavrčalo dievča.

„Upokoj sa, neprišli sme vám ublížiť." Jacek pomaly sklopil zbraň a to isté spravil i Nathaniel. Peter pevne držal v ruke svoj luk a bol pripravený v zlomku sekundy siahnúť po šípe keby bolo treba.
„Čo teda chcete?" Dievča naďalej mierilo na Dianu, zatiaľčo zrakom skúmalo nebezpečenstvo hroziace od dvoch mužov a jedného chlapca stojacich na druhej strane miestnosti.
„Len úkryt na pár minút. Potom odídeme," odpovedal Jacek.
„Satelit, čo?" Dievča sa štipku upokojilo a usmialo sa. „Takže asi fakt nie ste z ANS."
Jacek pokrútil hlavou. „Sme vzbúrenci."
Dievča ešte raz pohľadom preskúmalo návštevníkov, pričom jej zrak sa na najdlhšie zdržal na Nathanielovi. Nathaniel to postrehol a nesmelo pozdvihol kútiky úst. Dievča sklonilo zbraň. „Dobre teda. Pár minút tu môžete zostať."
„Ďakujeme." Jacek zaistil svoju zbraň a prestal dievčaťu svietiť baterkou do tváre.
Diana vstala a načiahla ruku k dievčatku. „Poď, Cassandra, neublížime ti."
Cassandra vzhliadla na Dianu a hneď nato pootočila svoju malú červenú hlavu k dievčaťu. „To je v poriadku," odvetilo dievča pokojným hlasom. Cassandra sa pomaličky zodvihla zo zeme a ostýchavo podala ruku Diane.

„A tvoje meno je?" Jacek pristúpil bližšie.
„Veronica."
„Ahoj. Ja som Jacek a toto je Diana, Peter a Nathaniel." Jacek rukou priradil mená k správnym osobám a Veronica sa na každého z nich milo usmiala. A na Nathaniela najväčšmi.
„Čo sa tu stalo?" spýtal sa Jacek zvedavo a úsmev dievčaťa náhle skamenel. Na jej tvári sa zjavila bolestná grimasa. „Armáda nového sveta. Prišli a pripravili o život takmer všetkých. Môj otec vravel, že nás sem museli sledovať."
„Sledovať?" ozval sa Peter. „Vy nie ste odtiaľto?"
„Nie. Prišli sme sem, ja, Cassandra, naša mama a otec, pred pár dňami z Kaptusu."
„Myslel som, že deti na Kaptus neposielajú." Petrova tvár odrazu vlastnila prekvapený výraz.
„Nás na Kaptus neposlali, len otca. A otec tam spoznal našu mamu a potom sme sa im narodili my dve."
„Takže ste rodené Kaptusanky?" Jacek na odpoveď nečakal a zamyslel sa.

„Áno. Ja s Cassandrou sme prví ľudia narodení na Kaptuse. Hlavne kvôli tomu sme odtiaľ museli odísť." Veronica si vankúšikom palca zotrela slzu z líca. „Potom sme prišli sem. Mysleli sme si, že je toto mesto prázdne, ale nebolo. Bolo plné utečencov a ich detí. A o pár hodín prišla ANS."
„Prežil ešte niekto okrem vás?" opýtala sa Diana, vytiahla zo svojho ruksaku jednu papierovú vreckovku a podala ju Veronice.
„Ďakujem. Prežilo len pár detí, ktorým sa podarilo včas ukryť. Všetci, ktorí sa postavili ANS, zomreli."
V bývalej predajni obuvi pár minút prevládalo ticho. Všetci boli ponorení vo svojich myšlienkach a snažili sa nestratiť vieru. Peter si v duchu opakoval jedinú modlidbu, ktorú poznal. Hrobové ticho prerušila Diana. „Tak pôjdete s nami. V skrýši máme miesta dosť. Čo ty na to, Jacek?"

Jacek, akoby sa práve prebudil zo sna, kukol najskôr na Dianu, potom na Cassandru a následne na Veronicu. Najmä Cassandrina milá tvárička ho presvedčila. „Samozrejme, že pôjdu s nami. Mladá krv sa nám môže zísť."

Martin Straka

Martin Straka

Bloger 
  • Počet článkov:  5
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Som zrnkom piesku v pieskovisku. Prst na spúšti zbrane zvanej budúcnosť. Nie som o nič viac jedinečnejší než akýkoľvek jedinec na tomto svete. Merám sa v stupňoch, som tých 180 čísel medzi jednotkou a nulou. Poznám svoje hranice... Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Milota Sidorová

Milota Sidorová

5 článkov
SkryťZatvoriť reklamu