Tak som si dnes po dlhej dobe zasa urobil sviatok hudby - nalial si svoje obľúbené brandy, urobil dobrú kávu a položil na svoj staručký “sústruh” dosku z dôb dávno minulých. Tentokrát som sa započúval do hudby a textov skupiny Doors, ktorá má, aspoň podľa mojej mienky, jedinečné a výsostné postavenie vo svete rockovej, či populárnej hudby a ktorá svojím zjavením sa na hudobnej scéne v roku 1965 priniesla tak nadčasový hudobný prejav, aký do tej doby nemal nik, aký do tej doby neexistoval a aký sa, po smrti jej speváka Jima Morrisona v roke 1971, už ani neobjavil...
Iste, bola to doba “konjuktúry" bítovej hudby, kedy vznikalo mnoho legendárnych kapiel ako Beatles, Rolling Stones, Procol Harum, Who ..., ktoré Vás aj dnes omráčia neuveriteľnou invenciou a nadšením zrejmým z každého tónu ich skladieb. Bolo tu ale niečo, čím sa Doors, z môjho pohľadu, od všetkých ostatných skupín odlišovali.
Keď si dnes pustíte nahrávky z konca šesťdesiatych či začiatku sedemdesiatych rokov ktorejkoľvek z vyššie zmienených kapiel, každý hudobný „fajnšmeker“ nepochybne toto obdobie dokáže jednoznačne identifikovať podľa charakteristického rytmu, bítového zvuku tej doby. Keď si ale pustíte akúkoľvek skladbu skupiny Doors z toho istého obdobia, akoby ste počúvali hudbu, ktorá do tejto epochy akosi nepatrí, ktorá sa svojím poňatím úplne vymyká, hudbu, ktorú jednoducho nejde zaradiť do žiadneho časového úseku...Je možné, že je to len môj osobný pocit, ale som presvedčený, že keby by mi dnes niekto pustil akúkoľvek nahrávku tejto skupiny s tým, že by som predtým o kapele Doors nikdy nepočul, tipoval by som, že nahrávka vznikla niekedy v tejto dobe. Určite by som nehádal, že to, čo práve počúvam, bolo vytvorené pred vyše päťdesiatimi rokmi...Táto nadčasovosť je charakterizovaná aj samotným, symbolickým názvom skupiny. Akoby se jej vznikom, založením pootvorili dvere do inej dimenzie hudobného sveta a jej zánikom, po smrti Jima Morrisona, akoby sa tieto dvere zasa zavreli.
Ďalším, o nič menším pozoruhodným a charakteristickým znakom tejto skupiny, bol jej spevák a básnik Jim Morisson. Jeho texty a celý jeho prejav vyžaroval niečo, čo sa ťažko charakterizuje a z čoho človeku behá mráz po chrbte i dnes. Psychedelický, až mystický prejav, ktorým fascinoval, hypnotizoval svojich poslucháčov a ktorý vyjadroval pocity druhej "stratenej generácie" len s tým rozdielom, že prvú svetovú vojnu nahradila vojna vo Vietname. Jediný jeho text, jeho báseň dokázali vyjadriť to, čo cítilo celé hnutie mladých rebelov "Flower Power" - od politických, ideologických a spoločenských problémov, až po kritiku vtedajšieho "establishmentu", morálky spoločnosti a jej demokracie. To všetko bolo skryté v irónii, v inotajoch, alegóriách a v symbolike modrých autobusov najlepšieho Západu, krásneho a jediného priateľa, šialených detí čakajúcich na letný dážď v púšti bolesti, v zúfalej zemi. Zdá sa, akoby nám chcel Jim, počas svojho krátkeho pozastavenia sa na planéte Zem, niečo povedať, odovzdať svoje posolstvo, aby potom mohol ďalej pokračovať v putovaní nekonečným vesmírom a ďalšími galaxiami.
A my len môžeme byť radi, že to bola práve naša Zem, ktorú Jim poctil svojou návštevou a môžeme iba dúfať, že sa jedného dňa vráti. Možno pod iným menom, v inej dobe, ale naisto poznáme, že sa Jim opäť vrátil.....
