Prvý rok života som potreboval mať mamku stále pri sebe. Pomaly si sa mi vylievala z môjho polovičného srdiečka, a mamka mi ťa vždy naliala späť. Bola si...bola si...moja životná potreba. Bez teba by som neprežil. Postupne, a trvalo to dlhý čas, sa mi polosrdce zaceľovalo a straty začali miznúť. Po čase som vedel už vydržať aj bez mamky a plakanie pomaly vymizlo. V kritických situáciách som plakal, áno. Ale to po chvíli prešlo. V mojom polosrdci už bol len malý otvor, ktorým si sa pomaly strácala. To však ešte nejaký ten mesiac trvalo a ja som išiel svojou cestou. Často som sa otáčal s otázkami, či idem správne, ale išiel som. Postupom času si sa však pomaly, ale isto z môjho kolobehu vytrácala, mal som obdobia kedy som mal pocit, že už tam z teba nie je ani kvapka. Vždy som však nejako našiel cestu ako ťa získať späť. Vždy sa našiel niekto, kto mi znovu zaplnil srdce tvojou príjemne horúcou prítomnosťou.
Posledných pár rokov som celý čas hľadal. Hľadal to, čo by som bez teba nemal silu hľadať. Lásku. A teba to prestávalo baviť. Opúšťala si ma celý život, a stále pomaly tiahneš preč. Kvapka po kvapke.
A dnes to bolo najsilnejšie. Dnes večer. Moja izba bola zakrytá tmavou perinou a za sklenými tabuľami sa ozývalo tiché kvílenie vzdušných prúdov. Moje oči sa privierali a pomaly som strácal vedomie. Mal som však zvláštny pocit, že niekto je v izbe. Otvoril som oči a pri mojej posteli stála tmavá postava. Nebolo mi treba rozmýšľať, vedel som, že si to ty. Videl som iba siluetu, ale tvoje krivky boli ľahko rozpoznateľné. Bolo mi jasné, že si na odchode. Túto chvíľu som očakával už dlho, a teraz bola tu. Natiahol som ruku a dotkol sa tvojho drieku a okamžite som zacítil príjemné teplo, sálajúce z tvojho tela. Stála si tam, bez slova. Posadil som sa na posteli a natiahol sa, chcel som ťa objať, no moje ruky zovreli len vzduch a horná polovica môjho tela sa zosypala na koberec. Keď som sa zdvihol stála si o dva kroky ďalej. Tvoj pohľad hovoril za všetko. Perami si nehýbala ale ja som z nich vyčítal to jedno slovo, ktorého som sa celý život bál: „Dovidenia“.
Vstal som.
„Nechoď,“ zašepkal som.
Dokončila si prvý krok k dverám a zastala.
„Teraz nemôžeš odísť. Bez teba nemám...“ odmlčal som sa, „šancu.“
Oči ti svietili a jemne si nimi mierila do mojich. Priblížil som sa. Neustúpila si. Tvoje oči sa iba viac zaryli do mojej tváre. Nebolo to však nepríjemné.
Pomaly som sa približoval, a ty si tam nehybne stála. Keď som prišiel na dosah, ešte raz som sa ťa pokúsil objať. Medzi mojimi ramenami sa však opäť ocitol len vzduch. Poobzeral som sa po izbe, nikde si však nebola. Až potom som to zacítil. Bola si späť. Vo vnútri. Zaspával som, vediac, že už neodídeš. Že budeš so mnou až kým nenájdem dievča, ktoré vo svojej hrudi nosí druhú polovicu môjho srdca. A potom s nami už ostaneš naveky.
Nenechám ťa odísť
Narodil som sa s polovicou srdca, ako každý, strašne som kričal. Bolelo to. Všetko sa z neho vylievalo a ostávala tam iba prázdnota. Až keď ma moja mamka pritisla na svoju teplú pokožku, po chvíli som prestal kričať. Naliala mi ťa do srdca. Znovu bolo plné...