Uvažovali ste niekedy nad tým stať sa politickým lídrom? Čo vás odrádzalo?
Samo - Slovania potrebovali cudzinca, aby ich viedol
“Huni (Avari) každoročne prichádzali k Slovanom prezimovať, na lôžka si brávali manželky Slovanov a ich dcéry. Popri (znášaní) iných násilenstiev Slovania odvádzali Hunom (Avarom) poplatky. Synovia Hunov (Avarov), ktorých splodili z manželiek a dcér Vinidov, neznášali ďalej zlo, krutosti a násilia, vzpierali sa nadvláde Hunov (Avarom) a, ako som už spomínal, začali sa búriť. Keď Vinidi s vojskom zaútočili proti Hunom (Avarom), kupec menom Samo postupoval s nimi vo vojsku.... – Fredegarova kronika Kniha IV, kap. 48.[1]
Výsledkom protiavarského povstania bol vznik pásma kniežatstiev. Koalícia Slovanov, ktorá vznikla počas povstania pretrvala aj po konci vojny. Na čele zväzu stál kupec Samo (zrejme pre možné rozpory v prípade dominancie niektorého z domácich veľmožov).[2]:48-49"
Tento úryvok som nespomenul preto, aby sme sa tu nekonečne chlácholili v tom, že si nevieme vládnuť sami (Slovanov viedol franský kupec). Skôr by som chcel nasvietiť túto tému - nedostatok skutočných politických lídrov - aby sme lepšie porozumeli tomu, čo musíme zmeniť, aby sme ako spoločnosť mali vlastnú politickú budúcnosť.
Keby sa tak našiel nejaký Samo - Richtárska demokracia
V čase vzniku Československej Republiky bolo zavedené všeobecné volebné právo (vrátane žien), no môžme predpokladať, že väčšina Slovenska sa ešte nestihla „oslobodiť“ z poddanského myslenia (aj v kontexte nedávnej maďarizácie a pretrvávajúcej negramotnosti tretiny obyvateľstva). Poznali pána richtára, a ten bol stelesnením zákona, súdnej i výkonnej moci. Možno i preto občas počujete ľudí v anketách formulovať odpovede, ktoré navodzujú dojem, že ich očakávania na politikov sú očakávaniami voči richtárom – zvolím si človeka, ktorý bude potom vedieť spravovať krajinu, uvádzať do života pravidlá, vynucovať ich dodržiavanie a súdiť ich porušenie. V jednej osobe. Žiadna deľba moci. Richtárska demokracia.
Azda aj preto T.G.Masaryk vyslovil onú pamätnú vetu:
„Tož demokracii bychom už měli, teď ještě nějaké ty demokraty. “
Dostali sme však len 20 rokov na to, aby sme ako spoločnosť začali rozumieť inštitúciám a pravidlám fungovania v demokracii a trhovej ekonomike. Demokraciu vystriedali totalitné režimy - fašizmus (národný socializmus) a komunizmus.
Komunisti „vychovávali“ budúcich občanov-komunistov 40-ročným systematickým vzdelávaním na všetkých úrovniach od jasiel až po podniky, od detí až po robotníkov. Po prevrate žiaľ nedošlo k rovnako systematickej rekvalifikácii celej populácie.
Aj my sa budeme musieť sústrediť na vzdelávanie, aby sme oslobodili ľudí od poddanskej mentality a totalitných mýtov. A začať by sme mali od učiteľov, kde máme tretinu úžasných obetavých zanietených ľudí, ale aj veľkú časť takých, ktorých by sme k deťom vôbec nemali púšťať. Vzdelaný občan je lepšie sa rozhodujúcim občanom - ak chceme, aby každý dospelý človek vedel praktické veci pre život o tom ako funguje demokracia, verejný priestor, občianska spoločnosť a trhová ekonomika, musia to v prvom rade vedieť všetci učitelia bez ohľadu na predmet, ktorý učia.
Demokracia stojí a padá na konaní každého občana
Moc pochádza od občanov - to je základný princíp, na ktorom stojí demokracia. Ako občan mám svoje práva a povinnosti, no zároveň je tento systém postavený na mojej vlastnej iniciatíve - ak sú moje práva porušované, ja som ten, ktorý sa má domáhať nápravy. Často sa to nedeje pre obavu z represií, a pre nedôveru voči systému.
Nie jeden architekt vám povie, že mu stoja rozpracované projekty, lebo stavebný úrad mešká s povoleniami (po oficiálnych lehotách). “Veď sa odvolaj na okresný úrad”, poviem mu. “Šibe ti? Ja s tými ľuďmi potrebujem robiť aj v budúcnosti. Nepotrebujem si vyrábať problémy”, dozvedám sa.
“Nepotrebujem si (im) vyrábať problémy” je veta, ktorú počúvam veľmi často a v rôznych situáciách - keď sa bolo treba ozvať pri deťoch v materských a základných školách (pri spornom konaní riaditeľa), v zdravotníctve (keď lekár pýta poplatok neoprávnene, prípadne keď komunikácia zo strany “zdravoťákov” je na úrovni 4. cenovej), vrámci samosprávy vysokých škôl (akademický senát Vs dekan), a mohol by som pokračovať. Ľudia majú obavu, že ak sa budú domáhať svojich práv, môžu byť za to postihovaní. Ľudsky tomu rozumiem, no je to obrovský problém pre fungovanie demokracie.
Totalita 40 rokov komunizmu a divoké 90-te roky nám pokrivili ešte mnoho iných základov demokracie, napr. skompromitovali členstvo v politickej strane a politika sa stala nadávkou. Demokracia stojí na záujme občanov o veci verejné a na združovaní sa. Kým v Rakúsku sa členské základne politických strán a hnutí počítajú na desiatky tisíc, na Slovensku je to v desiatkach členov (s výnimkou SMERu a HLASu, ktorí prevzali členskú základňu SDĽ - transformovanej komunistickej strany; a KDH a SMK, ktoré si v 90-tych rokoch vybudovali solídnu členskú základňu). Len pre zaujímavosť, strana Demokrati má v júli 2025 väčší počet členov ako PS, SaS a OĽANO dohromady. Ak chceme schopných politických lídrov, potrebujeme dlhodobo fungujúce veľké strany a hnutia, ktoré ich budú “vychovávať”.
No zároveň sa vráťme k varovaniu Václava Havla (Letní přemítání) - varoval pred “diktatúrou stranictví”. No nemyslel tým to, že by bol proti politickým stranám, práve naopak – volal po pluralite:
“Politickými stranami bývám občas považován za odpůrce politických stran. To je samozřejmě nesmysl: sdružování občanů v nejrůznějších organizacích, hnutích, spolcích, odborech je neodmyslitelnou součástí a bytostnou podmínkou každé strukturovanější civilizované společnosti; čím je společnost svobodnější a kulturnější, tím bývá síť nejrůznějších organizací složitější, pestřejší, bohatší, různotvárnější, ba troufám si říct nepřehlednější. Jakýmsi vyvrcholením tohoto sdružování– a zároveň neodmyslitelnou součástí moderní demokracie a výrazem názorové plurality – je pak sdružování v politických stranách. Bez nich si lze fungující demokratickou společnost věru těžko představit.
Nikde, kde je politický systém – a tudíž sám stát – přespříliš podřízen stranám či na nich závislý, to nedělá dobrotu. Myslím si to dávno a nyní, kdy mám příležitost mluvit s množstvím demokratických politiků, se mi to jen a jen znovu potvrzuje: všichni mne před tím varují a všichni mne nabádají, abychom si na tuto věc dali pozor a vyvarovali se nejrůznějších hrůz, k nimž nepřiměřená váha stranictví vede. Máme v tomto směru ostatně dostatek vlastních zkušeností: stačí číst Peroutkovo Budování státu, abychom pochopili, že „diktatura stranictví“ byla neštěstím našeho politického systému od samého vzniku Československa (jen pro ilustraci: počet ministrů v naší první vládě nebyl dán praktickou potřebou, ale vyplýval z počtu tehdy existujících stran a z množství křesel, na něž si kladly nároky). Přílišný důraz na politické strany vede k mnoha nedobrým věcem. Například: o politických kariérách více než vůle voličů a schopnosti politiků rozhoduje loajalita k stranickému vedení, nebo dokonce k stranickému aparátu. Stranické struktury tak vytvářejí vlastně jakýsi stínový stát ve státě. Volební aspirace či předvolební manévry se stávají důležitějšími než věcně zjistitelný zájem společnosti. Otevírá se až příliš velký prostor mocichtivým lidem, kterým může za jistých okolností jejich stranická příslušnost, servilita k stranickým vůdcům, umožňující jim rychlý vnitrostranický vzestup, a šikovné ukrytí za stranickým praporem získat postavení a vliv, jež vůbec neodpovídají jejich kvalitám. Snadno se může stát, že voličům vládnou posléze lidé, které si vůbec nezvolili: stačí, že je populární strana či strana s populárním programem napsala na svou kandidátku odměnou nikoli za jejich kvality, ale za jejich tak říkajíc specifické služby. Společnost posléze žije de facto jen od voleb k volbám; veškeré politické rozhodování je zcela ve vleku stranickovolebních manévrů a kalkulací; nikdo nemyslí dál a na něco jiného než na umístění své strany v nejbližších volbách.
Mali by sme sa sústrediť na výchovu politických lídrov a skrotiť diktatúru straníctva - vrátiť do politického systému zodpovednosť jednotlivcov politikov zoči voči svojim voličom združujúcich sa v politických stranách a hnutiach.
Lídra robia podporovatelia a nasledovníci - "1st follower”
Ak by ste za 3 minúty chceli pochopiť ako vznikajú hnutia, pozrite si toto video z roku 2011:
1. Ako líder potrebuješ byť videný a pre ľudí musí byť ľahké pridať sa k tebe
2. Najdôležitejšou úlohou na začiatku je mať prvého "spolučlena", o ktorého sa musíš starať, a on/ona musí cítiť "rovnosť" - v tomto bode musíš neustále komunikovať víziu hnutia (nie je to o tebe, ale o hnutí)
3. Vy dvaja spolu ste kľúčom k "skupine" (traja tvoria skupinu), ktorá sa utvorí v momente keď získate tretieho člena
- v tomto bode už komunikujete skupinu
- je dôležité aby ľudia videli nielen lídra, ale aj ostatných dvoch členov, lebo tí prilákajú ďalších členov - pravidelne sa uisťuj, že vaši noví členovia popularizujú vaše spoločné hnutie vo svojich bublinách
4. Po dostatočne dlhej dobe, kedy ste na scéne (konzistentní a videní) príde zlomový bod, keď sa ľudia k vám začnú masovo pridávať - máte hnutie - v tomto bode je pre ľudí menej riskantné sa k vám pridať a zároveň je hnutie ešte pomerne v začiatkoch, takže títo noví členovia môžu v budúcnosti tvoriť vedúce osobnosti hnutia.
Líder je síce dôležitý, ale hnutie skutočne vytvárajú prví nadšenci, ktorí sa pridajú - Vy ...ak teda vidíte vo svojom okolí niekoho, kto sa snaží urobiť niečo dobré/pekné/prospešné, pridajte sa a pomôžte vytvoriť hnutie.
Lídri sa nerodia, lídri sa vedú k tomu, aby viedli
"Kto chce ísť do včiel?". Po chvíľke váhania sme so synom išli pomôcť včelárovi v Španej doline pri pravidelnom obhospodarovaní jeho včelstiev. Popri práci sme sa všeličo pýtali a všeličo dozvedeli. Najviac ma zaujalo toto:
- Kráľovná sa nevyberá na základe génov. Je vytvorená z bežnej larvy cieľavedomo včelami robotnicami.
- Keď úľ stratí svoju kráľovnú – jedinú, ktorá je schopná dať život kolónii a udržiavať poriadok v dokonale organizovanej spoločnosti – všetko sa zdá byť stratené. Život v úli sa spomaľuje. Bez nových vajíčok budúcnosť zmizne. V priebehu niekoľkých týždňov hrozí kolónii vyhynutie.
- Včely však nepodliehajú panike. Ani nečakajú na spásu zvonku.
S mimoriadnou demonštráciou kolektívnej inteligencie a hlbokého inštinktu spúšťajú veľkolepý núdzový postup, ktorý je len ťažko predstaviteľný vo svete ovládanom hmyzom.
- Transformácia začína jednoduchou, ale zásadnou voľbou:
Včely robotnice vyberajú niektoré bežné larvy – práve tie, ktoré by sa za normálnych okolností stali obyčajnými robotnicami. Nie sú ničím výnimočným. Nenarodili sa inak. Teraz sa však jej osud úplne zmení. Sú vybrané tak, aby dostávali špeciálnu stravu: kráľovskú stravu. Vzácna látka produkovaná výživnými včelami, bohatá na bielkoviny, vitamíny a bioaktívne zlúčeniny. Je to kráľovské jedlo v tom najčistejšom zmysle. Priemerná dĺžka života sa znásobí takmer dvadsaťkrát.
Nezáleží na tom, kto ste na začiatku, ale na tom, čo dostanete, ako sa o vás starajú a aké rozhodnutia robia iní v ťažkých časoch. Mladí ľudia z iniciatívy DEKK to výstižne sformulovali v tejto vete:
“Dobre fungujúca spoločnosť si vyžaduje starostlivosť a pokojnú osobnú angažovanosť svojich členov.”
Keď som pred 20 rokmi začínal svoju kariériu v biznise, neuvedomoval som si, že generálni riaditelia a iní vedúci pracovníci na rôznych stupňoch riadenia sa nimi nestali vďaka tomu čo dostali do vienka pri narodení (inteligencii, šikovnosti) alebo vďaka školám, ktoré študovali. Prešli si rokmi osobného rozvoja - vo veľa prípadoch dôkladne premyslenými a systematicky budovanými programami školení, rozvoja, projektov a rolí - až keď som takýmito programami prešiel ja, videl som čo to s nami účastníkmi robí - aké nové zručnosti a spôsobilosti získavame, na čo si trúfame, čo dokážeme, ako sa postupne stávame lídrami organizácií.
Akú podporu dávame my všetci budúcim politickým lídrom? Ako sa staráme o to, aby bolo z čoho vyberať, a aby tí ľudia postupne “rástli”? Aké podporné mechanizmy im vytvárame vrátane ich financovania?
Ani lídri vo VPN, ktorí vytvárali nový štát nemali finančnú podporu (napr. na platy), a museli paradoxne žiť veľmi skromne. Ľudia sú radi, keď sa o verejný priestor postará niekto iný, no zabúdajú riešiť to, či sa ten niekto iný pri tom dokáže uživiť.
Dnes máte komunálnych politikov – starostov a primátorov - s vlastnými politickými stranami, ktoré ale nedostanú žiadne peniaze z verejných financií za výsledok vo voľbách. Predstavte si to - zvolí vás viac ako 50 tisíc ľudí a napriek tomu bojujete o politické prežitie, pretože vaša strana nemá dostatok financií, aby sa jej program a posolstvá dostali k voličovi cez prehustený mediálny priestor. Všetci títo ľudia vás potrebujú - váš čas, vašu energiu alebo vaše peniaze.
A rozumiem, že môžete mať zábrany podporiť politické strany – v takom prípade podporte mládežnícke organizácie, ktorých cieľom je “vychovat” budúce generácie lídrov v politike a vo verejnom priestore – za všetky spomeniem PLA (mladí lídri vo verejnej správe) a Generáciu D (politická mládežnícka organizácia).
Mimochodom, Štefánik aj Štúr mali svojich finančných podporovateľov, mládežnícke spolky v ktorých vyrástli (Detvan, Tatrín), a mentorov ktorí ich viedli (Palkovič a Šrobár).
Dilema slovenských intelektuálov a voličov demokratického spektra
Václav Havel mal v roku 1991 dilemu či bude opätovne kandidovať na prezidenta (Letní přemítání): “Čím déle však o tom přemýšlím, tím jasněji si uvědomuji, že to je v podstatě jen nová a obzvlášť vyhrocená podoba téhož dilematu, které mám po celý svůj dospělý život: dát přednost sám sobě a svým osobním zájmům, v daném případě klidnému, méně nápadnému a rozhodně méně vyčerpávajícímu životu nezávislého intelektuála – anebo vyslyšet hlas své „vyšší odpovědnosti“, který mi vytrvale našeptává, že dílo není ani zdaleka hotovo a že je mou povinností v něm pokračovat?”
Rovnakú dilemu riešili “novembroví lídri” vo VPN. Takto spomínal Fedor Gál vo vynikajúcej knihe Alexandra Balogha “Ján Langoš - strážca pamäti”:
“Ján Langoš patril k nemnohým ľuďom zo špičiek vo VPN, ktorí cítili, že treba ísť do politiky. Nám ostatným chýbala vôľa k moci. Jano si uvedomoval, že to treba urobiť. Bol rovnako nepripravení ako my všetci, ale mal vôľu a najmä zodpovednosť.”
Okrem tejto dilemy je pretrvávajúcou dilemou všetkých slušných ľudí zvažujúcich svoju účasť v politike, či sú ochotní robiť kompromisy a kde sú ich červené čiary - mám určité hodnotové nastavenie, veľmi konkrétne politické názory a postoje, ako aj predstavy o tom ako by mal vyzerať verejný priestor a politická kultúra (vrátane spôsobu komunikácie) - a odrazu mám byť v strane/hnutí s ľuďmi, ktorí to majú inak (častokrát len účelovo). Som pravidelne vystavený situáciám kedy nesúhlasím s navrhovaným opatrením alebo nesúhlasím so štýlom komunikácie, no v záujme celku naďalej podporujem stranu alebo hnutie a aktivity politických lídrov.
Veľmi si vážim Zuzanu Čaputovú, ktorá nám všetkým ukázala, že sa dajú vyhrať prezidentské voľby aj slušnou politikou. No zároveň si uvedomujem, že ona bola jediný “decision maker” vo svojej politike aj v kampani. Akonáhle ste v strane alebo hnutí, už to nie sú len vaše rozhodnutia – a už vôbec nie, keď máte tisícky členov po celej krajine.
Režisér Dušan Trančík v rozhovore k filmu “Akcia Monaco” mal aj toto zamyslenie: “intelektuáli sú zodpovední za to, že sa Demokratická strana rozbila. Nedokázali a odmietli nadviazať kontakt s vidiekom, s ľuďmi, ktorých považovali za menej vzdelaných. Nevedeli sa k nim priblížiť. Na Slovensku proeurópsky intelektuál ťažko chápe, že politická práca zahŕňa kontakt so širokou verejnosťou."
Od septembra som v uliciach stretol zhruba 25 tisíc ľudí (vo Zvolene, Banskej Štiavnici, Bratislave, Stupave i Senci) - snažil som sa od nich získať podpis pod petíciu. Zažijete všetko: od podpory cez nadávky, ale aj cenné rozhovory s ľuďmi. U voličov demokratického spektra bolo častokrát cítiť rovnakú dilemu ako pri politikoch - majú svoje očakávania na politikov, politickú kultúru, akútne problémy a možné riešenia. A tiež majú červené čiary. Všetci sa učíme žiť v demokracii a potrebujeme si zreálniť očakávania – nevyberáte si ideálneho politika, ale toho kto z aktuálnej ponuky najviac zodpovedá vašim predstavám.
Na celom svete práve prebieha boj o demokraciu a slobodu. Boj medzi demokratickými krajinami ako je Dánsko, Fínsko, Švajčiarsko či Taiwan, vis-a-vis autoritárskym režimom ako Čína, Vietnam, či Rusko. Nacistom v Nemecku stačilo 37% vo voľbách 1932 a Komunistom v Československu 38% (1946), aby postupne prevzali krajinu. Nechcime od politikov všetko a hneď - rozlišujme čo je naozaj dôležité a žiadajme dohodu na tomto minime.
Dnes máte na výber v širokom spektre strán – stačí si vybrať tú, ktorá by vás najlepšie zastupovala aj keď nie ideálne (podľa vašich hodnôt a vášho pohľadu na to, ako by mal vyzerať štát SR a čo by mal riešiť). Keď už si vyberiete stranu alebo hnutie, ktoré budete voliť, pomôžte im:
a. Povedzte o nich vo vašej bubline
b. Staňte sa ich dobrovoľníkom
c. Pošlite im peniaze na kampaň
d. Staňte sa ich členom
e. Kandidujte
