Slovensko patrí medzi krajiny na špici smutného rebríčka sociálnej imobility. Jednoducho povedané, vaša životná úroveň závisí od toho kde a do akej rodiny ste sa narodili. Ak ste sa narodili do národnostnej či rasovej menšiny, vaša štartovacia čiara je o kilometre za štartovacou čiarou väčšiny obyvateľstva. Do toho zohráva rolu aj geografia - je rozdiel či sa narodíte v Bratislave alebo v Medzilaborciach, či Hnúšti. A tak by to nemalo byť.
Čo je horšie, mohli ste sa narodiť do obce, kde si rodičia a starí rodičia pamätajú staré dobré časy, lebo oni v danej obci skutočne lepšie boli. Pred rokom 1989. A my ostatní namiesto toho, aby sme to tým ľuďom priznali, tak im donekonečna tvrdíme, že sa teraz majú lepšie, aj keď to tak v ich konkrétnom prípade nie je. Takýchto ľudí je odhadom pol milióna (12-13% voličov).
Keby ste sa narodili vo Fiľakove, v Dobšinej, v Telgárte, či v Jelšave, prípadne vo väčšine obcí v najmenej rozvinutých okresoch, zistíte, že bez vašej viny ste sa mohli ocitnúť v skupine porazených. Na Slovensku sú celé doliny, ktoré sa stali obeťami centrálne plánovanej zaostalosti a úpadku. Počas totalitného režimu ČSSR sa tam totiž vybudovali lokálne ekonomiky, ktoré boli trvalo neudržateľné - boli dotované. Alebo boli postavené na nekvalifikovanej lacnej pracovnej sile, ktorá však nedokázala konkurovať s Áziou či Afrikou. Prípadne slabá socialistická ekonomika nebola schopná vykryť investície do nových technológii, či modernizácie existujúcich, a tak klesala produktivita práce. To je ten dôvod, prečo ste po revolúcii videli úplne všade obrovský investičný dlh - v obytných budovách, priemyselných podnikoch, školách, ale aj cestnej infraštruktúre.
Ľudia v týchto dolinách sú presvedčení o tom, že úpadok, ktorý tam zažívajú spôsobila nežná revolúcia a zúrivý kapitalizmus 90-tych rokov. Privatizácia síce mala svoje obete, no faktom je, že "blahobyt" niektorých dolín počas socíku bol umelo udržiavaný.
Centrálne riadený úpadok a zaostávanie
Komunisti niekde postavili hutnícky závod, či otvorili bane, ktoré už od začiatku boli stratové. Chápete to? Každý jeden deň tam niečo vyrobili, či vyťažili, ale celkové náklady tej činnosti prevýšili celkové príjmy, a tak každý deň generovali stratu. Či už preto, lebo sa jednalo o energeticky neefektívnu výrobu či ťažbu. Alebo preto, že nákupné a predajné ceny určovala centrálna plánovacia komisia od stola, bez reálneho pokrytia nákladov súvisiacich s daným tovarom, či vyťaženou surovinou.
Celé regióny boli umelo vytvorené a dotované. Podstatné boli vyrobené množstvá, a nie kvalita, hospodárnosť, či cena. A tak sa vám mohlo stať, že ste žili v Očovej, kde boli tri obchody s potravinami, mäsiarstvo, jeden obchod s rozličným tovarom (konzum), krčma, dva kostoly, reštaurácia, oprava obuvi, krajčírstvo, či pobočka sporiteľne. Mali ste tiež časté autobusové spojenie do neďalekého Zvolena. Dedina prekvitala a populácia rástla.
Sektory ako hutníctvo, baníctvo, stavebníctvo, lesníctvo, poľnohospodárstvo a mnohé ďalšie neboli náročné na kvalifikovaný personál. A tak systém učňoviek generoval dostatočnú pracovnú silu, ktorá dostala ubytovanie, stravu, prácu a socialistickú kultúru v miestnom kultúrnom dome. Najskôr nejaké propagandistické divadielko, či kultúrna vložka miestnych pionierov a potom alkohol, ktorý tiekol potokom. Občas nejaká bitka. Socialistický blahobyt.
Rómovia z osád boli premiestnení do bytoviek a zamestnaní v baniach, na poliach, v stavebníctve, či lesníctve. Všetci museli byť zamestnaní. Všetci! Aby ste rozumeli tomu do akých krajností to zachádzalo - Obchodný dom Prior zamestnával hokejistov; nie preto, že by tam skutočne robili, ale preto, že veď predsa každý musel byť zamestnaný.
Zo šcítania obyvateľstva v roku 1991 vyplynulo, že 50% obyvateľov malo ukončenú základnú školu, prípadne strednú školu bez maturity. Zhruba 8% bolo vysokoškolsky vzdelaných. Toto je ďalší dielik do skladačky. Nemôžte od nízko kvalifikovaných ľudí očakávať, že sa pri tak dramatickej zmene ako bola revolúcia v roku 1989 a prechod od centrálne plánovanej ekonomiky na trhovú, vedia sami "zariadiť" a začať písať svoj nový ekonomický príbeh. Česť výnimkám, ale väčšina to objektívne nedá.
Až pri písaní tohto blogu som si uvedomil prečo nedošlo k významnej reforme školstva, a najmä zmene prípravy budúcich učiteľov už v 90-tych rokoch. V tej dobe totiž ešte neexistovala významná časť populácie, ktorá by si uvedomovala prečo treba zmeniť spôsob vzdelávania, a prekopať celý vzdelávací systém.
Nie všetky obete transformácie zostali obeťami
Akokoľvek idylicky to môže znieť, aj za socíku sa bolo treba sťahovať za prácou. V rokoch 1948 až 1988 sa niekoľko stoviek tisíc ľudí presťahovalo zo Slovenska do Českých zemí z jednoduchého dôvodu - v Čechách rástol počet pracovných miest rýchlejšie ako populácia, zatiaľ čo na Slovensku to bolo presne naopak. Takže fenomén vysťahovalectva pokračoval aj za socíku, a bude zrejme vždy prítomný.
Vždy keď dôjde k paradigmatickej zmene, tak sa môže z úspešnej doliny stať hladová dolina - to je príbeh baníckych miest zo stredoveku, to je príbeh textiliek a hutníctva v Európe, to je príbeh automobiliek v Detroite, atď. Musíme sa teda naučiť uvažovať o vlastnom domove tak, že môže prísť zmena, ktorá bude viesť k úpadku aktuálnej ekonomickej činnosti. Riešiť sa to dá tak, že ľudia v obci či meste priebežne obmieňajú hospodársku činnosť v danej lokalite, t.j. firmy zanikajú a vznikajú nové v perspektívnych odboroch. Malé a stredné podniky zamestnávajú 75% populácie, takže je reálne očakávať prirodzenú obmenu firiem bez veľkých šokov. Na to je potom naviazané vzdelávanie, najmä stredné školy, systém vyššieho vzdelávania (nie nutne vysoké školy) ako aj celoživotné vzdelávanie. Toto je hlavný dôvod prečo aktuálne meníme systém vzdelávania na základných školách, a prečo ho potrebujeme zmeniť aj na stredných školách. Aj keď treba priznať, že príchod umelej inteligencie túto koncepciu výrazne naruší, ale o tom v inom blogu.
Nebudem tu teraz písať o Spišskom Hrhove, lebo o tom sa už napísalo veľa, dokonca aj New York Times - ako môže vyzerať a prosperovať dedina, keď ju vedie desiatky rokov starosta s víziou, odvahou a vytrvalosťou.
Mohol by som písať o IT valley v Košiciach, ale chcem písať o Veľkom Krtíši. Okresnom meste, ktoré nie je napojené na diaľničnú sieť. Mesto, ktoré bolo “upgradnuté” na výkladnú skriňu socíku so závodmi TESLA a LIAZ. Mesto, kde pôsobili stratové bane, a rôzne iné socialistické výmysly, o ktorých som písal predtým. No napriek revolúcii, transformácii a úpadku je dnes Veľký Krtíš mestom, kde sa dá žiť slušný život. V meste síce klesol počet obyvateľov o 20% za posledných 30 rokov. No postupne vstáva z popola - luxusná nábytkárska firma z Dánska, odevná firma z Talianska, automotive z Číny, víno, poľnohospodárstvo, potravinárstvo, stavebníctvo. Ekonomický základ tu je. Študijné odbory vrátane duálneho vzdelávania sa pomaly prispôsobujú. Zostáva dúfať, že plánovaných 14 miliónov eur z eurofondov na rôzne rekonštrukčné, modernizačné a rozvojové projekty v rokoch 2023-2030 pomôže vytvoriť dobré podmienky pre mladé rodiny.
Takýchto príkladov je na Slovensku množstvo a sú výsledkom práce lokálnych komunít a lokálnych lídrov. Akonáhle máte ľudí, ktorí sa aktívne zapájajú, veci sa dajú meniť. Ak sa títo ľudia vedia dohodnúť a nájsť spomedzi seba lídrov, ktorých podporujú, úspech sa musí dostaviť. Je to však o trpezlivosti, vytrvalosti, dôvere i odvahe.
Ak by sme chceli viac takýchto pribehov, museli by sme konečne dokončit reformu verejnej správy a samosprávy. Museli by sme obciam, mestám a regiónom vrátiť právomoci a prestať im brať peniaze, tak ako o tom píšem tu. A tým obciam, ktoré by sa sami neuživili, no mali by perspektívu by pomáhal Fond miestneho rozvoja, financovaný z príjmov z DPH. Vráťme ľuďom prosperitu!
