Máme byť na čo hrdí. Aj 36 rokov po Nežnej revolúcii, po všetkých tých krivdách, podvodoch, krádežiach a vraždách 90-tych rokov i za ostatných 20 rokov sa na Slovensku nájde polovica populácie, ktorá stále vidí zmysel v “Novembrovom” hodnotovom ukotvení. A to napriek tomu, že sa každý rok odsťahuje zo Slovenska časť tejto populácie. Stále počuť na námestiach, a nielen tam, staré známe “Pravda a láska zvíťazí nad lžou a nenávisťou”. Tento príbeh má už viac ako 100 rokov, no možno potrebuje aktualizáciu na základe našej spoločnej skúsenosti.
Príbeh starý viac ako 100 rokov?
Keď som pred niekoľkými mesiacmi písal o vízii Slovenska, jej pátos pramenil z našej vlastnej skúsenosti.
Dve totality, fašistická a komunistická, nám tu prerušili kontinuitu začínajúcej demokratickej spoločnosti z prvej Československej republiky. Tento historický vývoj nesie dôležitý odkaz evolúcie našej spoločnosti a jej hodnôt, na ktorý by sme mali nadviazať.
Je pre mňa fascinujúce vidieť ako sa v rôznych obdobiach a prostredníctvom rôznych osobností objavuje v našom hodnotovom ukotvení “hľadanie pravdy”. Štefánik nám pred viac ako sto rokmi zanechal okrem iného aj toto posolstvo, ktoré sa stalo sľubom, ktorý skladajú vojaci Ozbrojených Síl SR: "Pravde veriť, pravdu žiť a pravdu brániť." Václav Havel pred zhruba 50 rokmi hovoril o “živote v pravde” ako alternatíve “života ve lži” - táto alternatíva bola dokonca dostupná aj v totalite ako možnosť žiť v slobode napriek ostnatému drôtu a policajnému štátu. Ján Langoš venoval celý svoj život hľadaniu pravdy, a posledné roky svojho života vytvoreniu Ústavu Pamäti Národa ako inštitúcie, ktorá by dokumentovala, archivovala a odhaľovala krivdy páchané štátnou mocou počas dvoch období neslobody v rokoch 1939 až 1989.
Druhou hodnotovou kotvou z obdobia prvej česko-slovenskej republiky je "ľudská dôstojnosť". T.G.Masaryk písal o slobodnej krajine postavenej na demokratických princípoch (ČSR bola jednou z prvých na svete so všeobecným volebným právom), v ktorej by každý mal mať právo na ľudskú dôstojnosť.
V neposlednom rade je to "boj za slobodu a demokraciu" – od Štefánika a Masaryka, cez SNP v roku 1944, Pražskú jar v roku 1968, november 1989, september 1998 až dodnes.
Ak si vezmem uvedené tri hodnotové kotvy, potom nie je náhoda, že hlavným heslom Novembra 89 bolo toto: “pravda a láska zvíťazia nad lžou a nenávisťou.”
Pravda a láska nezvíťazí nad lžou a nenávisťou
Po viac ako 36 rokoch od nežnej revolúcie je pochopiteľné, že ľudia sú frustrovaní a sklamaní. Slovo “zvíťazí” sľubovalo, že ten boj raz skončí, a s ním aj obete, utrpenie, krivdy a nespravodlivosť.
Zreflektujme si čo sme sa za toto nedávne obdobie 36 rokov naučili - akú novú skúsenosť sme získali ako spoločnosť, ktorá mala konečne šancu spravovať si vlastné územie podľa seba.
Mali by sme si realisticky priznať, že ten zápas nemá konca - nedôjde ku konečnému a trvalému víťazstvu. Nikdy. Doba sa mení, prichádzajú nové a nové výzvy, generácia strieda generáciu, a je preto pochopiteľné, že ten boj je kontinuálny.
Vždy sa nájde nejaká skupina ľudí, ktorá bude chcieť uchopiť moc a zotročiť ostatných pre svoj prospech. To ale neznamená, že ten boj za pravdu a lásku, za slobodu a demokraciu, za ľudskú dôstojnosť máme vzdať. Práve naopak.
Pravda a láska víťazí nad lžou a nenávisťou
Od Štúra cez Štefánika a Masaryka, cez SNP v roku 1944, Pražskú jar v roku 1968, november 1989, september 1998 až dodnes máme našu vlastnú skúsenosť, ktorá nám hovorí, že sa nám ako národu znovu a znovu podarilo vybojovať dôležitý zápas. Veľakrát bolo toto víťazstvo dočasné, ale predstavte si na chvíľu, že by sme nemali príbeh československých légií (ktoré okrem iného porážali bolševikov v Rusku), príbeh Gabčíka v operácii Antropoid, príbeh Wetzlera a Vrbu, a príbehy zo SNP, Pražskej jari, Novembra 89, či Septembra 98.
Čo by v takom prípade o nás hovorili naše dejiny bez týchto príbehov? Aké by bolo naše hodnotové ukotvenie v takom prípade? Na čom by sme mali postavené naše spoločenstvo? Ako by sme potom mohli žiť v spolupráci a prosperite postavenej na vzájomnej dôvere?
Popri veľkých dejinách sa pozerajme aj na príbehy jednotlivcov – biele vrany, či držiteľov ocenenia Radu Ľudovíta Štúra, a ďalších významných ocenení. Ja viem, že v čase upadajúcej morálky a postupného rozkladu “dobrých mravov” je čoraz ťažšie apelovať na ľudí morálkou - akýmsi vyššim princípom a vyššou métou na civilizačnej krivke. Fair enough.
Tak im to poďme vysvetlit polopatisticky - prečo je pre nich pravda a láska výhodnejšia ako lož a nenávisť.
Buď som vystavený tomu, že nemôžem dôverovať nikomu, a potom musím platiť tzv. “daň nedôvery” - všetko a všetkých musím neustále preverovať, čo ma stojí neuveriteľne veľa času, energie a peňazí, a je to trvalo neudržateľné.
Alebo získam tzv. dividendu dôvery - nájdem spôsob ako sa obklopiť ľuďmi, organizáciami a inštitúciami, ktoré časom získajú moju dôveru, a viem sa na ne spoľahnúť. Nie navždy - len do momentu kedy ma sklamú (viď nedávny príklad BBC), kedy si potrebujem preveriť čo sa stalo a podľa toho sa zariadiť (pozn.: veľká časť konfliktov vzniká nedorozumením a z nedostatku informácií).
Spomeňte si na mafiánov z 90-tych rokov. Buď sú mŕtvi alebo v base, a ich životnosť mafiána bola zopár rokov. Spomeňte si na Mečiara. Do 10 rokov stratil obrovský vplyv poloboha, ktorý mal. Spomeňte si na Jankovskú, Kočnera, či ďalších 40 odsúdených zločincov z éry SMERu.
Aktualizujme si teda naše očakávania na základe našej spoločnej skúsenosti, aby sme sa v tomto boji nevyčerpávali zbytočnou frustráciou z nenaplnených nerealistických očakávaní. Preberajme zodpovednosť za našu dedinu, mesto, školu, región, krajinu. Vytvárajme komunity dôvery. Staňme sa lídrami alebo podporovateľmi - líder je dôležitý, ale hnutie skutočne vytvárajú prví nadšenci, ktorí sa pridajú - Vy. Ak teda vidíte vo svojom okolí niekoho, kto sa snaží urobiť niečo dobré/pekné/prospešné, pridajte sa a pomôžte vytvoriť hnutie.
Pravda a láska nezvíťazí navždy, ale víťazí nad lžou a nenávisťou pravidelne. Aj keď to občas trvá.
