Napísal som vtedy aj toto:
“Takmer polovicu “života” Slovenskej Republiky bol pri moci SMER. Máte pocit, že počas ich vlády sa riešili problémy ako úpadok slovenskej ekonomiky, nefunkčný systém vzdelávania alebo to že sa neviete dostať k lekárovi?
Neriešili sa.
Teraz je ich hlavným cieľom získať moc, a následne na to bude ich cieľom moc už nikdy nestratiť a zabezpečiť si beztrestnosť.“
Ako tie voľby dopadli už vieme. Čo po nich nasledovalo už vieme tiež. Úpadok Slovenska, ktorý sa dá prirovnať k úpadku z čias mečiarizmu. Zdražovanie, zdaňovanie, niekoľko vĺn konsolidácie, prepúšťanie, miznúce pracovné miesta a odchod investorov. A k tomu sa zo Slovenska stal nespoľahlivý partner vrámci EÚ a NATO - opäť sme sa stali čiernou dierou na mape.
Prečo je tá premena Slovenska taká pomalá a ako ju vieme urýchliť?
Nie jeden architekt vám povie, že mu stoja rozpracované projekty, lebo stavebný úrad mešká s povoleniami (po oficiálnych lehotách). “Veď sa odvolaj na okresný úrad”, poviem mu. “Šibe ti? Ja s tými ľuďmi potrebujem robiť aj v budúcnosti. Nepotrebujem si vyrábať problémy”, dozvedám sa.
“Nepotrebujem si (im) vyrábať problémy” je veta, ktorú počúvam veľmi často a v rôznych situáciách - keď sa bolo treba ozvať pri deťoch v materských a základných školách (pri spornom konaní riaditeľa), v zdravotníctve (keď lekár pýta poplatok neoprávnene, prípadne keď komunikácia zo strany “zdravoťákov” je na úrovni 4. cenovej), vrámci samosprávy vysokých škôl (akademický senát Vs dekan), a mohol by som pokračovať. Ľudia majú obavu, že ak sa budú domáhať svojich práv, môžu byť za to postihovaní. Ľudsky tomu rozumiem, no je to obrovský problém pre fungovanie demokracie.
Demokracia totiž stojí a padá na konaní každého občana. Ako občan máte svoje práva a povinnosti, no zároveň je tento systém postavený na vašej vlastnej iniciatíve - ak sú vaše práva porušované, vy ste tí, ktorí sa máte domáhať nápravy.
Totalita 40 rokov komunizmu a divoké 90-te roky nám pokrivili ešte mnoho iných základov demokracie, napr. skompromitovali členstvo v politickej strane a politika sa stala nadávkou. Demokracia stojí na záujme občanov o veci verejné a na ich združovaní sa. Kým v Rakúsku sa členské základne politických strán a hnutí počítajú na desiatky tisíc, na Slovensku je to v desiatkach členov (s výnimkou SMERu a HLASu, ktorí prevzali členskú základňu SDĽ - transformovanej komunistickej strany; a KDH a SMK, ktoré si v 90-tych rokoch vybudovali solídnu členskú základňu).
Len pre zaujímavosť, strana Demokrati má v júni 2026 väčší počet členov ako PS, SaS a OĽANO dohromady. Ak chceme schopných politických lídrov, potrebujeme dlhodobo fungujúce veľké strany a hnutia, ktoré ich budú “vychovávať”.
Ďalším problémom je “diktatúra stranictví”, pred čím nás varoval Václav Havel (Letní přemítání):
“Přílišný důraz na politické strany vede k mnoha nedobrým věcem. Například: o politických kariérách více než vůle voličů a schopnosti politiků rozhoduje loajalita k stranickému vedení, nebo dokonce k stranickému aparátu.
Otevírá se až příliš velký prostor mocichtivým lidem, kterým může za jistých okolností jejich stranická příslušnost, servilita k stranickým vůdcům, umožňující jim rychlý vnitrostranický vzestup, a šikovné ukrytí za stranickým praporem získat postavení a vliv, jež vůbec neodpovídají jejich kvalitám.
Snadno se může stát, že voličům vládnou posléze lidé, které si vůbec nezvolili: stačí, že je populární strana či strana s populárním programem napsala na svou kandidátku odměnou nikoli za jejich kvality, ale za jejich tak říkajíc specifické služby.
Společnost posléze žije de facto jen od voleb k volbám; veškeré politické rozhodování je zcela ve vleku stranickovolebních manévrů a kalkulací; nikdo nemyslí dál a na něco jiného než na umístění své strany v nejbližších volbách.
Na čom môžeme stavať?
V niečom sme na tom stále podstatne lepšie ako sme boli v 90-tych rokoch. Sme stále členmi EÚ a NATO, takže sem Rusi nemôžu len tak prísť a obsadiť územie, tak ako to mohli urobiť vtedy, keby zrovna neboli v ekonomickej kríze. To je dôvod, prečo u nás vedú vplyvové operácie, ktorých cieľom je dostať nás mimo spomínaných štruktúr - aby sme sa stali ľahšou korisťou.
Navyše sa za tie roky podarilo vytvoriť solídnu strednú vrstvu s vlastným majetkom a finančnou rezervou. Analýza VUB banky hovorí o 125 miliardách eur vo finančných akítvach domácností. Pozor, iba 6 miliárd eur je z toho v rukách klientov privátneho bankovníctva (je ich zhruba 15 až 20 tisíc). Mediánový majetok sa pohybuje na úrovni 44 tisíc eur na človeka. Sú tu teda ľudia, ktorí majú peniaze, nie je ich málo a vedia finančne podporiť dobré veci. Zuzana Čaputová financovala časť svojej kampane z darov bežných ľudí. Bez peňazí by sa nikdy nedostala z 5% na víťaznú pozíciu, aj keď v jej prípade to nebol hlavný dôvod jej víťazstva. Skôr nutná podmienka.
A do tretice, máme vzdelanejšie obyvateľstvo, aj keď sa to nezdá. V roku 1989 bolo na Slovensku 8% vysokoškolsky vzdelaných obyvateľov, zatiaľ čo aktuálne sme na 39%. Vysoká škola nie je zárukou lešie pripravených občanov pre demokratickú spoločnosť, ale môže zvýšiť šance, že sa tu nájde viac premýšlajúcich a zvažujúcich ľudí.
Mali by sme sa sústrediť na výchovu politických lídrov a skrotiť diktatúru straníctva - vrátiť do politického systému zodpovednosť jednotlivcov politikov zoči voči svojim voličom združujúcich sa v politických stranách a hnutiach. Viac o tom ako sa to dá urobiť píšem tu.
Okrem tejto dilemy je pretrvávajúcou dilemou všetkých slušných ľudí zvažujúcich svoju účasť v politike to, či sú ochotní robiť kompromisy a kde sú ich červené čiary - mám určité hodnotové nastavenie, veľmi konkrétne politické názory a postoje, ako aj predstavy o tom ako by mal vyzerať verejný priestor a politická kultúra (vrátane spôsobu komunikácie) - a odrazu mám byť v strane/hnutí s ľuďmi, ktorí to majú inak (častokrát len účelovo). Som pravidelne vystavený situáciám kedy nesúhlasím s navrhovaným opatrením alebo nesúhlasím so štýlom komunikácie, no v záujme celku naďalej podporujem stranu alebo hnutie a aktivity politických lídrov.
Veľmi si vážim Zuzanu Čaputovú, ktorá nám všetkým ukázala, že sa dajú vyhrať prezidentské voľby aj slušnou politikou. No zároveň si uvedomujem, že ona bola jediný “decision maker” vo svojej politike aj v kampani. Akonáhle ste v strane alebo hnutí, už to nie sú len vaše rozhodnutia – a už vôbec nie, keď máte tisícky členov po celej krajine.
Aktualizujme si teda naše očakávania na základe našej spoločnej skúsenosti, aby sme sa v tomto boji nevyčerpávali zbytočnou frustráciou z nenaplnených nerealistických očakávaní. Preberajme zodpovednosť za našu dedinu, mesto, školu, región, krajinu. Vytvárajme komunity dôvery. Tvoríme nejaké spoločenstvo a máme zaň všetci spoluzodpovednosť. Staňme sa lídrami alebo podporovateľmi - líder je dôležitý, ale hnutie skutočne vytvárajú prví nadšenci, ktorí sa pridajú - Vy.
Ak teda vidíte vo svojom okolí niekoho, kto sa snaží urobiť niečo dobré/pekné/prospešné, pridajte sa a pomôžte vytvoriť hnutie. Dnes máte na výber v širokom spektre strán – stačí si vybrať tú, ktorá by vás najlepšie zastupovala aj keď nie ideálne. Podľa vašich hodnôt a vášho pohľadu na to, ako by mal vyzerať štát SR a čo by mal riešiť. Keď už si vyberiete stranu alebo hnutie, ktoré budete voliť, pomôžte im:
a. Povedzte o nich vo vašej bubline
b. Staňte sa ich dobrovoľníkom
c. Pošlite im peniaze na kampaň
d. Staňte sa ich členom
e. Kandidujte
Ak by každý volič Demokratov poslal strane raz za rok 10 eur, tak táto strana by mala takmer milión eur ročne na prevádzku.
Už v sobotu, 4. júla máte šancu aktívne sa zapojiť. Do referenda, ktoré je už zaplatené. Mali ste už niekedy zaplatené lístky na skvelý koncert, ale nakoniec ste nešli, lebo sa vám nechcelo?
