Minister síce garantoval, že školy dostanú peniaze na pokrytie 80% minuloročných kapacít, ale čo bude so zvyšnými 20%, keď už minulý rok chýbali asistenti učiteľa ako aj ďalšie profesie. Len pre ilustráciu, nie je to tak dávno, čo školy žiadali 18 tisíc asistentov a dostali 10 tisíc.
Znamená to, že tisícky asistentov učiteľa sú v neistote, a s nimi aj deti a rodičia. Štyri mesiace pred začiatkom ďalšieho školského roka.
Pre informáciu, zo spomínaných 10 tisíc asistentov učiteľa je väčšina na viac ako 2200 základných školách. Tieto školy majú prístup k iba 520 školským psychológom. Okrem toho chýbajú v systéme logopédi a ďalšie profesie.
Z pohľadu detí má na Slovensku zhruba 12% detí na bežných základných školách špeciálne výchovno-vzdelávacie potreby, a na bežných stredných školách je to zhruba 8% študentov. To je spolu takmer 80 tisíc detí a mladistvých. Takmer 80 tisíc dotknutých rodín. A to je mimo špeciálnych škôl.
Kľúčovým problémom je, že nie je definovaná dostupnosť podporných opatrení pre deti a rodičov s merateľnými cieľmi a financovaním.
Zákon vám ako rodičovi síce povie na čo všetko má vaše dieťa nárok, ale v realite je ponechaná možnosť "čiastočne poskytnuté pre nedostatok kapacít". A žiaľ ani jeden riadiaci dokument ministerstva a pridružených organizácií nehovorí nič koncepčne a holisticky o počtoch, cieľoch a naviazanom financovaní. Ani stratégia inkluzívneho prístupu, ani akčné plány, ani stratégia vzdelávania do roku 2035.
Mohli by byť definované parametre, pri ktorých by sa automaticky počítalo s konkrétnym počtom psychológov, asistentov učiteľa, špeciálnych pedagógov, sociálnych pedagógov, zdravotných pracovníkov, pomáhajúcich profesií, ale aj ďalších odborníkov v centrách prevencie a podpory (CPP). Ideálne aj s mapou Slovenska, nech je z každého kúta jasné ako ďaleko to má rodič a jeho dieťa k požadovanému odborníkovi.
Napríklad pri základnej škole s 250 žiakmi by bolo 5 asistentov učiteľa, psychológ, špeciálny pedagóg a sociálny pedagóg. Podobne by boli definované merateľné ciele dostupnosti a naviazané financovanie pre CPP, ktorých je na Slovensku cca 120 (plus ďalších 30 špeciálnych). Realita je žiaľ taká, že v niektorých prípadoch musia rodičia s deťmi prejst 50-100km, aby sa dostali k odborníkom, ktorých potrebujú.
Ako upozorňuje Štátna školská inšpekcia, nie je to len o počtoch asistentov, ale aj o spolupráci asistentov a učiteľov na hodine. Dodnes nevieme oficiálne koľko učiteľov prešlo praktickými školeniami, ktoré by naučili učiteľov spolupracovať s asistentami a viesť spolu hodinu vrámci diferencovaného a rozmanitosť-rešpektujúceho vzdelávania.
Prieskum autorov Hall, Dráľ, Fridrichová a kol. z roku 2019 zistil, že 71,2 % slovenských učiteľov materských, základných a stredných škôl neabsolvovalo žiadne ďalšie vzdelávanie v oblasti diferencovanej podpory vzdelávania detí a žiakov, pričom 66,2 % učiteľov vyjadrilo potrebu si takéto vzdelávanie doplniť. Spomínaná Štátna školská inšpekcia uviedla vo svojej správe za rok 2025 na základe vzorky 15 škôl, že učitelia sa v 73,3 % prípadov necítia odborne pripravení prijímať a vzdelávať všetkých žiakov bez rozdielu.
V 53,3 % škôl odborní zamestnanci nerealizovali orientačnú diagnostiku, z dôvodu nedostatku odborných zamestnancov v škole a nepostačujúceho vybavenia diagnostickými nástrojmi.
V 33,3 % subjektov nevnímali pedagogickí zamestnanci (PZ )školský podporný tím (ŠPT) ako funkčný a koordinovaný, činnosť podpornej úrovne 1. stupňa vykonávali v 66,6 % škôl a v 53,3 % škôl nebol zabezpečený servis podpornej úrovne 2. stupňa z dôvodu nedostatku odborných zamestnancov.
Zdvihnutým prstom a varovaním pre nás všetkých by mali byť rastúce počty detí s poruchami autistického spektra (PAS). Odhaduje sa, že na Slovensku je 20-30 tisíc diagnostikovaných klientov zdravotných poisťovní s PAS, z čoho 80% sú mladí ľudia do 18 rokov. Ročne tieto čísla rastú odhadom 10-20%.
Toto nie je len problém dotknutých rodín, ale všetkých rodín. Všetky deti potrebujú zažívať bezpečné prostredie na školách, no bez adekvátnej podpory a financovania nám budú narastať konflikty rodičov a detí priamo v školách. Navyše veľkú časť detí so ŠVVP by sme so správne nastaveným systémom mohli pripraviť na život tak, aby neboli odkázané na pomoc štátu v dospelosti, čo má aj ekonomický a celospoločenský dopad. Otázkou zostáva, akou spoločnosťou chceme byť. Inkluzívnou alebo takou, v ktorej sú ľudia v núdzi vyčleňovaní na okraj?
