V jednej z bývalých kotolní, akých je po Petržalke plno, funguje už nejaký ten rok krčma. Taký ten najlacnejší, najzafajčenejší pajzel, aký si viete predstaviť. Väčšina ľudí sa tomuto prostrediu vyhýba, no má stabilných zákazníkov, ktorí to tam majú radi. Patril som medzi nich.
Asi pred rokom si pred vchodom rozložila aparatúru kapela na spôsob tých svadobných. Reproduktory, syntetizátor, mikrofóny. Pred spevákom stálo niekoľko starších dám a o niečo menej partnerov, ktorí s nimi na tie odrhovačky tancovali. Nepodarené karaoke hitov Michala Davida a podobných klasík. Hrozná hudba.
Petržalka potrebuje viac takýchto akcií!
Ide o radosť a to nie je málo
Niekedy by som si v duchu povedal niečo ironické, prišiel s výsmešnou poznámkou. No keď som sa pozeral na túto scénu, predstavoval som si, že pre tú pani je to možno jediná príležitosť, ako sa dostať von zo svojho bytu. A že každá seniorka by mala mať niekoho, kto ju vezme von zatancovať si na hudbu, ktorá jej robí radosť.
Lebo presne o to tam išlo. O radosť. Nešlo o cibrenie vkusu náročného poslucháča. Išlo o radosť, ktorú tá hudba v ľuďoch vyvolávala. A to nie je málo.
Petržalka potrebuje viac akcií, ktoré robia ľuďom radosť. Príležitostí, keď vyjdú zo svojich bytov, trávia čas so susedmi a prežívajú pekné chvíle. Organizovať ich môže súkromník, komunitné centrum, mestská časť alebo sami obyvatelia. Ktokoľvek!
Petržalka potrebuje akúkoľvek akciu, ktorá urobí ľuďom radosť. Potrebuje ich veľa, na každom možnom mieste, v každom možnom čase. Veľké podujatia ako Dni Petržalky, ale aj malé klubové koncerty pre rodičov, frajerky a kamarátov začínajúceho pesničkára.
Ak budeme všetky zdroje investovať len do toho, aby sa ľudia dostali čím skôr preč, presne to sa stane - budú odchádzať.
Ak by som mal sklony dramatizovať, napísal by som, že pred tou krčmou sa pred rokom zrodila moja kandidatúra do miestneho aj mestského zastupiteľstva. V skutočnosti som bol rozhodnutý už dávnejšie. No nad tou scénou spred roka som odvtedy často rozmýšľal.
Je dobré, ak ľudia chodia von a trávia spolu čas. A je úplne jedno, či sa hudba toho večera zdá mne gýčová a otrasná. Niekoho iného teší – a na tom záleží. Ide o radosť.
Najväčšia komunita v strednej Európe
Keď sa povie sídlisko, väčšina ľudí si okamžite predstaví len nekonečné rady bytoviek, cesty, chodníky a veľa betónu. A keďže Petržalka nesie prívlastok najväčšieho sídliska v strednej Európe, mala by mať najviac bytoviek, ciest, chodníkov a betónu v strednej Európe.
Sám túto asociáciu dôverne poznám, no cielene a vytrvalo sa jej snažím uniknúť. Skúsme sa na Petržalku pozrieť ako na najväčšiu komunitu v strednej Európe.
Približne 130-tisíc ľudských osudov – od mladých rodín až po seniorov – tu žije bok po boku na území, ktoré pešo prejdete z jedného konca na druhý za necelú hodinu. Električkou za pätnásť minút.
Niet dôvodu, aby v tomto priestore ostával niekto sám, ak sa tak vedome nerozhodne. Rovnako by sa ľudia nemali zatvárať doma s pocitom, že tu už pre nich nikto nie je. V takej mase ľudí sa nájdu partneri na akúkoľvek záľubu, hobby či hudbu. Treba im to len ponúknuť, predstaviť, zorganizovať alebo im to aspoň zjednodušiť.
Budujeme komunitu, nie sústavu panelákov a cesty medzi nimi. Tá komunita tu totiž v nejakej podobe už je, či chceme, alebo nie. Našou úlohou je zabezpečiť, aby fungovala, aby ľudia mali pocit, že k sebe patria a nezostávali sami.
Presnejšie - aby sme my neboli sami, lebo aj my sme tá komunita. Aby Petržalka nebola len miestom, kde budeme prespávať a potom čakať na najlepšiu možnosť, ako z nej uniknúť.
Človek a jeho potreby. Jeho radosti, jeho obavy, jeho strach, o ktorom treba hovoriť a nevysmievať sa mu. Jeho túžby a sny. Toto by malo byť centrom akejkoľvek politiky na akejkoľvek úrovni.
V centre všetkého politického stojí úplne jednoduchá otázka: Ako vytvoriť miesto, kde bude všetkým ľuďom dobre?
Ľudia majú radi jednoduché metriky. Osobitne úradníci či politici. Napríklad to, koľko metrov štvorcových chodníkov sa podarilo mestskej časti opraviť. Tieto čísla sú však často mätúce.
Kúsok od spomínanej krčmy je miesto, kde vedú paralelne vedľa seba tri chodníky. Je to tak zrejme odvtedy, čo stoja paneláky. Odvtedy sa to aj opravuje a polieva stále novým a novým asfaltom. Neviem, kto na takom malom priestore potrebuje tri chodníky, ktoré spájajú rovnaké miesta a sú len pár metrov od seba.
Nedalo by sa ich napríklad zrušiť a rozšíriť trávnik? Vysadiť záhon ruží? Zeleň majú ľudia radi, robí im dobre. Chodník je len účelová komunikácia, sám o sebe nemá hodnotu. Ak spája miesta, kam sa ľudia potrebujú dostať, tak je dôležitý a treba ho opravovať. Ak je však zbytočný a nič neprináša, možno je naozaj lepšie ho rozkopať a nasadiť namiesto neho zeleň.
Budujeme cesty, aby sa ľudia dostali ľahšie z Petržalky. Fajn, zápchy sú silným argumentom. Viete, čo by však pomohlo znížiť zápchy? Ak by sa toľko ľudí nepotrebovalo dostať z Petržalky.
Ak už máme veľké cesty, ktoré sú v jednom smere upchaté, čo keby sme využívali aj druhý smer? Napríklad by sa v ňom mohli voziť ľudia, ktorých niečo do Petržalky láka. Len na to potrebujeme aj niečo, čo by ich lákalo.
Ak budeme všetky zdroje investovať len do toho, aby sa ľudia dostali čím skôr preč, presne to sa stane - budú odchádzať. Za prácou, za kultúrou, za trávením voľného času, za kvalitnými školami.
Skúsme to otočiť. Ak budú mať podmienky na napĺňanie svojich potrieb v bezprostrednom okolí, nebudú musieť stáť v zápchach, lebo nebudú musieť odchádzať. Mestská časť bude skutočne žiť.
Oprava terás je dôležitá, aby nepadali ľuďom na hlavy, no to je len prvý krok. Čo bude na obnovených terasách? Povolíme tam kaviarne, aby sa ľudia stretávali, alebo malé pekárne, kvetinárstva či iné obchody? Alebo to necháme na neviditeľnú ruku trhu? Čo z toho prinesie ľuďom najväčší úžitok?
Môžeme sa rozprávať o tom, koľko ciest treba opraviť a koľko chodníkov zaliať asfaltom. Koľko stromov zasadiť a koľko vyťať, lebo sú už staré a ohrozujú okolie. Nechám túto diskusiu iným. Pri každom takomto rozhodovaní chcem klásť iné otázky – čo to prináša ľuďom a ako im môžeme pomôcť? Pre koho je dôležité práve toto, a nie niečo iné?
Človek ako mierka všetkého
Človek je centrom politickej činnosti. Nie je bodkou, ktorá sa v modeloch presúva po novootvorenej ceste, ale skutočný zmysel každej aktivity, ktorou budujeme lepšiu Petržalku. Takú, odkiaľ ľudia nebudú len ráno odchádzať a večer sa vracať. Takú – a tu už začínam byť naozaj ambiciózny – kam budú chcieť chodiť aj ľudia z iných častí mesta.
„Ajhľa, človek,“ žiada sa mi kričať, keď niekde počujem nekonečné diskusie odtrhnuté od reality.
Koncerty v priemyselných oblastiach či v malých krčmách. Príležitosti pre mladých hudobníkov, aby sa ukázali. Karaoke, ktoré niekoho poteší, aktivity pre deti, športové podujatia, komunitné trhy. Označené bežecké trate popri ramene, na brehu Dunaja alebo v lužných lesoch. Budovanie identity „našej“ Petržalky cez miestne športové kluby. Komunitné centrá pre mladých, čajovne, gakérie, ochotnícke divadlo, folklórny súbor, otvorené školské dvory či knižnice. Petržalka ako kvalitné miesto na život, ktoré slúži nielen na prespávanie, ale láka aj iných... Je toho mnoho. Nie je možné, aby toto všetko robila mestská časť sama. Musí však podporovať projekty tam, kde je to realizovateľné.
Spôsobov je mnoho a toto určite nie sú všetky možnosti. Pridajte si vlastné. Zasnívajte sa, spojte sa za myšlienkou a choďte do toho. Verte mi, dá sa to.
Nemusíme všetko nechávať na politikov. Usmiať sa na susedu, o ktorej viete len to, že žije sama a s nikým veľmi nekomunikuje, môžete predsa aj vy. Alebo jej pomôcť s nákupom. Je jednoduché povedať si, že dôchodcovia podliehajú hoaxom, no môžeme sa tiež zamyslieť, ako im v tom pomôcť a ako ich zorientovať vo svete, kde okrem internetu nikoho nemajú.
Na tomto mieste neponúkam volebný program, len opisujem prístup, akým nazerám na svet. Nechcem ani hodnotiť, ako sa veci diali doteraz. Úprimne, ani ma to veľmi nezaujíma, nechcem tým tráviť čas a míňať energiu. Vieme ovplyvniť len to, ako sa budeme správať odteraz a čo dokážeme zmeniť.
„Ajhľa, človek,“ žiada sa mi kričať, keď niekde počujem nekonečné diskusie odtrhnuté od reality. Vráťme sa k nemu.
Nájdite v sebe toho staršieho pána, ktorý sa odvážil pozvať svoju susedku na víno a tanec u nich pod bytovkou. A nenechajte sa odradiť odchodom znechuteného štyridsiatnika, pre ktorého bola hodina počúvania zle zaspievaných šlágrov naozaj priveľa.
Lebo iného zmyslu politiky niet. Jej zmysel leží priamo v ľuďoch, ktorí spoločne tvoria tú najväčšiu komunitu v strednej Európe.
