Smer ani Progresívne Slovensko nechcú vyviesť krajinu z Európskej únie ani z NATO. Napriek tomu je rozdiel medzi nimi v zahraničnej politike väčší než pri ktorejkoľvek inej téme. A pri Smere je dôležitejšie než čítať vyhlásenia sledovať, ako nakoniec hlasuje.
Pri porovnávaní zahraničnej politiky sa dá ľahko skĺznuť k tvrdeniu, že jedna strana je proeurópska a druhá protieurópska. Je to pohodlné, ale je to aj nepresné.
Smer členstvo v Európskej únii ani v NATO nespochybňuje, a keď si prečítate jeho dokument Za mier v Európe, nenájdete tam výzvu na odchod. Nájdete tam niečo iné: predstavu o tom, čím má Únia byť a čím nie.
Presne v tomto spočíva hlavný rozdiel medzi stranami. Nie v členstve, ale v tom, na čo ho krajina použije.
Právo veta, veľmi konkrétny rozdiel
Progresívne Slovensko podporuje prechod na väčšinové hlasovanie vo vybraných oblastiach zahraničnej a obrannej politiky. Argumentuje, že pre malú a otvorenú krajinu skutočná suverenita neznamená stáť bokom a opakovane používať veto, ale byť rešpektovaným a spoľahlivým partnerom pri stole, kde sa prijímajú rozhodnutia.
Smer-SSD zastáva presný opak. Odobratie práva veta členským krajinám označuje za „červenú čiaru“, je „proti akejkoľvek diskusii o zmene, ktorá by priniesla zmenu spôsobu hlasovania“, a odmieta aj takzvanú passerelle, teda postup umožňujúci odňatie veta bez zmeny zmlúv.
Pri spoločnej obrannej politike považuje zachovanie jednomyseľnosti za mimoriadne dôležité.
Podľa dokumentu strany by zmena rozhodovania v Rade EÚ „malé štáty prakticky postavila do roly štatistov a bola by začiatkom konca EÚ“.
Táto obava je legitímna a neobjavuje sa len na Slovensku. Debata o tom, či malý štát bez veta nestratí posledný nástroj, ako sa dovolať svojho, v Únii prebieha roky.
Solídny prehľad toho, ako sa veto reálne používa a prečo ho členské štáty bránia, ponúka analýza Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.
Za nesprávny však považujem predpoklad, že veto sa rovná vplyvu. Veto je právo niečo zastaviť. Vplyv je schopnosť presadiť, čo chcete. Ak krajina používa prvé a druhé nemá, výsledkom nie je silné Slovensko, ale Slovensko, ktoré ostatní obchádzajú. Toto už Smer nespomína.
Ukrajina. V čom sa postoje rozchádzajú najviac
Progresívne Slovensko sa zasadzuje za pokračovanie humanitárnej, finančnej, diplomatickej a vojenskej podpory Kyjevu, za členstvo Ukrajiny v EÚ a chce vymenovať národného koordinátora pre pomoc s obnovou.
V tomto prípade to nerámcuje ako morálnu otázku, ale ako priamy bezpečnostný a ekonomický záujem Slovenska. Stabilná Ukrajina znamená bezpečnejšiu východnú hranicu a príležitosti najmä pre východné Slovensko.
Smer-SSD odmieta „živenie a predlžovanie“ konfliktu „dodávkami zbraní zvonka“ a tvrdí, že „finančné prostriedky akumulované na podporu Ukrajiny musia byť presmerované na jej povojnovú obnovu, nie na nákup zbraní, ktoré predlžujú vojnový konflikt“. Robert Fico pred summitom Európskej rady oznámil, že bude podporovať nulovú vojenskú pomoc Ukrajine.
Hovorí o mieri bez odpovede na otázku, ako zabrániť tomu, aby podmienky mieru určoval agresor vojenskou silou. To nie je rečnícka figúra. Ak sa mierová dohoda zakladá na tom, že napadnutá krajina nemá ako pokračovať v obrane, agresor dostáva voľnú ruku dohodu kedykoľvek v budúcnosti porušiť.
Čo Smer hovorí a ako koná
A teraz sa dostávam k tomu, čo považujem za najdôležitejšiu časť celého porovnania. Pri Smere nestačí čítať vyhlásenia, lebo sa opakovane rozchádzajú s tým, ako sa strana nakoniec zachová.
Zbrane na Ukrajinu. Smer odmieta dodávky zbraní a minister obrany Robert Kaliňák vyhlásil, že Slovensko žiadnu ďalšiu smrtiacu vojenskú pomoc Ukrajine neposkytne. Vláda naozaj zastavila pomoc zo štátnych zásob. Komerčné kontrakty však nechala bežať.
Slovensko vyviezlo v roku 2025 zbrane a muníciu na Ukrajinu za takmer pol miliardy eur, čo je historický rekord. Celkový vývoz zbraní a munície zo Slovenska stúpol z približne 301 miliónov eur v roku 2021 na viac než 2,54 miliardy eur v roku 2025. Ukrajina dostáva slovenské samohybné húfnice na základe komerčného kontraktu.
Kaliňák to obhajuje príspevkom obranného priemyslu k hrubému domácemu produktu a tým, že „nebudeme obmedzovať spoločnosti, pretože potrebujeme hospodársky rast“. Vláda deklarovala, že nebude brániť podnikom vo výrobe a dodávkach zbraní, a Fico pred cestou na Ukrajinu zbrojárov podporil slovami „keď nevyrobíme my, vyrobia iní“.
Zhrniem to takto: zbrane zo Slovenska idú na Ukrajinu vo väčšom objeme než kedykoľvek predtým. Zmenilo sa len to, kto ich platí a kto za ne zbiera politický kredit.
Sankcie. Fico pred summitmi opakovane oznamoval, že ďalšie sankcie odmietne, naposledy hrozbou vetovania dvadsiateho balíka pre zastavené dodávky ruskej ropy cez Družbu.
Nezablokoval ani jeden. Pri osemnástom balíku ustúpil a Slovensko ho podporilo. Pri devätnástom balíku zmenil postoj a v Bruseli ho podporil. Dvadsiaty balík Slovensko schválilo na poslednú chvíľu po obnovení dodávok ropy, hoci minister zahraničných vecí Juraj Blanár k nemu predtým vzniesol politickú výhradu. Slovensko neblokovalo ani dvadsiaty balík, ani pôžičku pre Ukrajinu.
Kľúčové je, že sankcie sa v Európskej únii prijímajú jednomyseľne. To znamená, že každý prijatý balík sankcií proti Rusku odsúhlasilo aj Slovensko. Vláda Smeru zatiaľ nezablokovala žiaden balík sankcií, takže pod každým jedným z nich je jej podpis.
Zjednodušene: Doma odmietnutie, v Bruseli súhlas.
Koalícia ochotných. Fico označoval združenie krajín podporujúcich Ukrajinu za „klub vojnových štváčov“. V júli 2026 francúzske veľvyslanectvo pre médiá uviedlo, že Slovensko je jeho členom, zúčastnilo na rokovaní a prijalo záverečné vyhlásenie.
Fico aj Blanárovo ministerstvo členstvo popreli a veľvyslanectvo od svojho vyjadrenia ustúpilo s tým, že slovenský veľvyslanec v Paríži sa na rokovaní zúčastnil ako pozorovateľ.
Napriek tomu platí skutočnosť, že slovenská diplomacia sedela na rokovaní zoskupenia, ktoré premiér verejne označuje za vojnových štváčov.
Prečo to spomínam. Nie preto, aby som Smeru vyčítal pokrytectvo, to by bola lacná pointa. Ide o niečo praktickejšie. Pri porovnávaní strán zvyčajne porovnávame deklarované postoje.
Pri Smere to nestačí, lebo deklarovaný postoj a hlasovanie pri rokovacom stole sú dve rôzne veci, a volič, ktorý si vyberá podľa vyhlásení, nedostane to, za čo si myslí, že hlasuje.
Prístup k svetu. Kto sú naši spojenci?
PS stavia na užšej spolupráci s hodnotovo blízkymi krajinami a na silnejšej spoločnej zahraničnej a bezpečnostnej politike EÚ, k tomu pridáva profesionálnejšiu ekonomickú diplomaciu, podporu exportu a získavanie investícií.
Smer zdôrazňuje „realistický prístup a dobré vzťahy na všetky štyri svetové strany“, za významnú považuje spoluprácu s krajinami BRICS a odmieta „mentorský prístup k Čínskej ľudovej republike, Rusku, Kube či Vietnamu“.
Znie to sebavedomo.
V praxi to však znamená riziko, že krajina zostane sama a bude mať menší vplyv práve tam, kde sa rozhoduje o jej budúcnosti. Čo znamená takzvaná suverénna zahraničná politika v praxi, rozoberá ďalšia analýza Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku.
Obrana
PS má v obrannej politike konkrétny záväzok: podporí dohodu členských krajín investovať minimálne 2 percentá HDP do obrany, z toho minimálne 20 percent do modernizácie.
Ako kľúčovú prioritu uvádza ťažkú mechanizovanú brigádu, „náš kľúčový a dlho zanedbávaný príspevok do kolektívnej obrany NATO“, a chce podporiť domácich výrobcov vojenskej techniky.
Predstavitelia PS, najmä líder Michal Šimečka a líder zmeny v obrane Tomáš Valášek, prízvukujú, že vyšší rozpočet pre armádu nesmie znamenať bianko šek pre netransparentné nákupy.
PS preto žiada vznik špeciálnej kontrolnej komisie, ktorá by na armádne investície dohliadala. Podľa Valáška nie je možné zveriť obrovské finančné balíky ministerstvu obrany bez prísneho civilného a parlamentného dohľadu, aby sa predišlo chaosu a korupčným rizikám.
Smer je k zvyšovaniu obranných výdavkov kritický. Fico označil summit NATO za „ožobráčenie“ Slovenska a pred summitom v Haagu vyhlásil, že Slovensku by vyhovovala neutralita.
Za pozornosť stojí, ako sa to podobá na predchádzajúcu kapitolu. Vláda, ktorá kritizuje výdavky na obranu, zároveň bráni rekordný export zbraní argumentom o hospodárskom raste.
Dve rôzne suverenity
Obe strany používajú to isté slovo a myslia ním niečo iné.
Pre Smer je najvýznamnejšou hodnotou národná suverenita a jej nástrojom je zachovanie veta. Fico dlhodobo tvrdí, že suverénna zahraničná politika na všetky štyri svetové strany je jediný koncept, ktorý malej krajine zaručí dôstojné postavenie.
PS namieta, že pre malú a otvorenú krajinu suverenita neznamená stáť bokom, ale byť partnerom, s ktorým sa počíta. Svoje pozície spája s konkrétnymi záujmami: kolektívnou obranou, silnejším postavením v EÚ, energetickou a technologickou odolnosťou, podporou exportu aj získavaním investícií.
Tam, kde Smer hovorí o dobrých vzťahoch na všetky strany, PS hovorí o znižovaní závislosti od nespoľahlivých dodávateľov. Smer túto závislosť prehlbuje a konkrétne závislosť od ruských dodávok ropy cez Družbu nechce meniť, ale prezentuje ju ako vyjednávaciu pozíciu.
Rozdiel je v tom, že jedna strana ponúka zoznam spojencov, s ktorými chce niečo presadiť, a druhá zdôrazňuje právo nesúhlasiť, ale menej presvedčivo vysvetľuje, s kým vlastne chce svoje záujmy presadzovať.
V čom sa zhodujú
Členstvo v EÚ a NATO nespochybňuje ani jedna. Obnovu Ukrajiny podporujú obe, PS chce na ňu vymenovať národného koordinátora, Smer na ňu chce presmerovať prostriedky určené na zbrane.
Humanitárnu pomoc podporujú obe. A obe hovoria, že chcú chrániť záujmy Slovenska v Únii, len každá iným nástrojom.
Kde je teda skutočný rozdiel?
Keby som mal celý ten rozdiel stlačiť do jednej otázky, znela by takto: chceme byť v Únii ako krajina, ktorá vie niečo zablokovať, alebo ako krajina, ktorá vie niečo presadiť?
Smer ponúka prvé a robí to hlasno. Pri sankciách sa však ukázalo, že ani neblokuje. Zostáva teda gesto, ktoré doma znie ako obrana suverenity a v Bruseli sa rozplynie.
Pozície Progresívneho Slovenska sa vysvetľujú ťažšie, lebo sa nedajú povedať jednou vetou na tlačovke. Majú ale dve vlastnosti, ktoré pri zahraničnej politike považujem za dôležitejšie než údernosť.
Sú konkrétne, teda hovoria o podpore investícií do obrany, o ťažkej mechanizovanej brigáde, o znižovaní závislosti od nespoľahlivých dodávateľov energie. A sú rovnaké doma aj vonku, takže volič vie, za čo hlasuje.
To je pre mňa rozhodujúce. Zahraničná politika je oblasť, kde sa výsledok neukáže okamžite na výplatnej páske, ale o desať rokov na tom, či nás niekto bral vážne.
