Cítili ste sa v reštaurácii ako nevítaný hosť? Áno? To preto, lebo aj takí sme. Pohostinní. Pri reklamácii vašich topánok, ktoré sa počas troch týždňov nosenia rozpadli, ste pár krát museli v duchu počítať do desať, len aby ste si zachovali dôstojnosť, a dotyčnému zamestnancovi nepovedali niečo nemiestne? Áno? To preto, lebo aj takí sme. Profesionálni. V obchodnom reťazci ste sa pri regáli s vínom pristavili trochu dlhšie, lebo sa jednoducho neviete rozhodnúť ktoré, a po chvíli zistíte, že vás uhrančivo sledujú oči obsluhy, a vy sa cítite ako zlodej? Áno? To preto lebo aj takí sme. Podozrievaví. Alebo ... žeby to bolo preto, že kradneme?
Sme rozhorčení, demoštrujeme na námestiach, vyvolávame heslá. Prečo? Pretože nesúhlasíme s rozkrádaním republiky, alebo preto, že oni kradnú a my nemôžeme. Nemôžeme vo veľkom. Veď ten, kto nekradne, okráda vlastnú rodinu. A ak mi zdochne koza, tak nech susedovi zdochnú dve. A ak niekto ostane v zamestnaní o štvrťhodinu dlhšie, aby dokončil svoju prácu, je za blázna, lebo veď predsa každý vie, že ani kura nehrabe zadarmo.
Tak teda, rozhorčení, v dave, naozaj ste nič neukradli? Nemusíte nahlas, stačí šeptom, do uška. Ja som ukradol. V poslednom zamestnaní. Čokoládovú tyčinku. V tridsiatich rokoch, kedy by som už mal mať rozum, posunul som moje morálne zásady kvôli vidine zisku a jednoducho som kradol, až som mal bombule za ušami. A vy? Nič? Atramentové pero, toaletný papier, štyri samorezné skrutky do dreva... No, a sme doma. Nuž, až sa nabudúce vrátime z demoštrácie, učupme sa v tichom rohu nášho námestia osobného morálneho povstania, a uvažujme. Ja budem premýšlať nad tým, či som to víno aj s tým regálom neukradol preto, lebo mi to jednoducho ani len nenapadlo, alebo preto, že som na to nemal možnosti, kvôli nedostatku "odvahy", že skrátka neviem ako na to, či preto, ze som fiškus, opatrný a vždy kradnem len toľko a tak, aby to nebolo vidieť a aby ma pri tom nechytili. A budem premýšlať i nad tým, že ak zločin, tak aj trest. Za čokoládovú tyčinku, výčitky svedomia a osobnú hanbu. Za milióny eur, hanbu verejnú a väzenie, lebo s osobnou hanbou a výčitkami svedomia by sme v tomto pokročilom štádiu už veru nepochodili.
Ale raz darmo. Na zlodejine jednoducho čosi priťahuje. Je v nej kus romantiky, lebo v mladosti bolo ovocie najsladšie práve z tej susedovej záhrady. Je zábavná, lebo máločo poteší tak, ako ukradnúť niekomu nos medzi očami a je dobrodružná, keď sa na ňu dívame na filmovom plátne. Zlodejina skrátka vždy bola, je a bude na svete. Tak nech je. Ale naozaj iba pre dobrodružstvo, zábavu a romantiku spomienok.
