Zaradiť vášne s emóciami pod jednu farbu a racionalitu pod druhú farbu, nie je príliš správne. Treba vysvetliť ponímanie dvoj farebnosti, ktoré, ako sa zdá bude použité. Človek je tvor symbolický, mimo iného. Chápe symboly a dokáže im porozumieť v skrytom význame. To čo je čierne symbolizuje nevedomosť, zahalenosť, tmu, teda väčšinou niečo negatívne, temné. Naproti tomu je biela, symbol nádeje, pokoja, krásy, poznania, svetla. Čiže sú tu dve strany rovnakej šachovnice.
Biela a čierna, tma a svetlo. Podľa môjho názoru je svetlo a tma manželský pár. Veď tma trpí nedostatkom svetla, nebyť svetla tma je ničím. Túžbou tmy je „zaniknúť“ vo svetle, ale aj napriek tomuto „zaniknutiu“ stále ostávať prítomná vo svete. Svetlo je taktiež viazané na tmu, nebyť tmy, čo je svetlo? Potrebujú sa navzájom. Touto krátkou odbočkou na vysvetlenia potrebnosti svetla a tmy, bielej a čiernej, dvoch strán mince, alebo v našom prípade šachovnice, naviažem myšlienku trochu neskôr... ak nezabudnem.
Budem používať symboliku farieb, no trochu inak. Budem používať aktívnu nadradenosť, čiže nič stabilné a stagnujúce, ale skôr niečo dynamické a meniace sa. Čiže pozícia bielej nad čiernou sa môže zmeniť a čierna bude nad bielou, alebo to čo bolo biele je zrazu čierne.
A teraz aký to má súvis s našou témou vášní a racionality? Kto je biely a kto čierny ? Aké sú pravidlá tejto hry a kto ich diktuje? Kto stojí na ktorom políčku a strane tej istej šachovnice? A v neposlednom rade, kto hýbe figúrkami? Pokúsme sa postupne hľadať odpovede tým, že začneme pozorovať túto hru emócii, vášni a racionality.
Teda pred nami je šachovnica a na jednej strane je racionalita a na druhej strane emócie a vášne. Na začiatok môžem určiť, že biele figúrky sú racionalita a čierne figúrky sú emócie a vášne. No niekedy sú ľudské emócie svetlejšie, ako ľudská racionalita. Toto rozdelenie je intuitívne. Pravidlá sú neznáme, hráči zahalení a diváci sedia. Hra začína.
Už od začiatku bolo jasné, že táto partia nebude až taká bežná a v tom budeme aj pokračovať. Racionalita a emócie sú momentálne figúrkami sveta a skúseností, ktoré vplývajú na každého človeka a afikujú ho. Takže už máme jasných aj hráčov resp. hráča.
Pozrime sa na neho, trochu bližšie. Naše emócie, vášne a racionalita závisia od toho, čo sa nám dáva cez svet a cez jeho poznávanie a dianie. Je len na nás, ako sa ho budeme snažiť uchopiť a riadiť. Pod hráča takej veľkosti ako je Svet spadá všetko, čo je okolo nás, materiálne aj nemateriálne. A je pochopiteľné, že dokáže hýbať emóciami, vášňami a samozrejme aj rozumom. Dejú sa v ňom veci, ktoré nás zarmucujú, desia, privádzajú k nevysvetliteľnému šťastiu a udržujú pocit radosti a tiež Svet disponuje zákonmi, ktoré hýbu rozumom. Takže máme hráča, ktorý hýbe a vytvára základný pohyb na šachovnici.
Z predošlého vyplýva, že človek disponuje schopnosťou a snahou uchopovať toto dianie vo svete. Práve človek mu pridáva hodnotu a interpretuje ho na vlastnú osobu. Človek je ten, ktorého sa tento pohyb emócii, vášní a racionality dotýka a mieša sa v ňom. A práve teraz sa nám ukázalo, kto je divák - je ním človek. Vníma hru a ako to býva pri fanúšikoch, vciťuje sa do tejto hry a to je presne ten pohyb v človeku. Dokáže vnímať hru emócií a racionality. Vníma ju o to intenzívnejšie, lebo práve jeho sa to týka, Svet hrajúci šach s jeho emóciami a jeho racionalitou. Výnimočné je aj to, že každá takáto partia má práve jedného priameho diváka.
Nakoľko sa človek rozhoduje ako spracuje ťahy Sveta, je zároveň aj tvorcom pravidiel a rozhodcom, kto dáva šach v danej situácii (nie však šach mat). Určuje dôležitosť každého ťahu a rozhodnutie o tom hýbe človekom. Raz pripíše nadvládu v hre emóciám a vášni a hneď sa to môže zmeniť na nadvládu racionality. Z toho jasne vyplýva, že striktná nadradenosť buď emócií nad racionalitou, alebo naopak, nie je. Táto nadradenosť, ako sme už spomínali, je otázkou každého jedného ťahu Sveta. Je dynamická a neustále sa mení. Mohlo by sa namietať, že ak sa sám človek rozhoduje pre nadradenosť, alebo lepšie povedané dominanciu, už koná na základe nejakého uvažovania, čo by poukazovalo na dominanciu hlavne racionality. Lenže človek sa rozhoduje na základe aktuálneho ťahu sveta. Určuje, či sa nechá stiahnuť na stranu emócií alebo racionality a pri tom sa nachádza mimo týchto skutočností a zároveň vtiahnutý priamo do nich. Dokáže sa vzoprieť aj jednému aj druhému, dokáže sa nechať „ nezmyselne“ unášať emóciami a tiež logicky zastať miesto vo falange svojich argumentov. Dokáže ovládať hru. No sú prípady, kedy Svet presunie figúrky takým spôsobom, že človeka to pohltí celého a nedokáže sa brániť. Svet dá rafinovaný ťah, napr. neskutočné šťastie človeka, keď stretne práve toho, kto ho dopĺňa a vyvolá v ňom priam neskutočný pocit, je to zdrvujúci šach racionálnej strane šachovnice. A to, čím je takýto pocit silnejší, tým odpoveď rozumu necháva na seba dlhšie čakať. Samozrejme je to aj naopak.
Každá figúrka zohráva v takejto jedinečnej partii dôležitú úlohu. Takáto partia je zároveň hraná práve tak dlho, ako ju dokáže sledovať jediný divák. Po jeho odchode Svet vstane a uzavrie túto jedinečnú partiu patovou situáciou a s pokojom anglického gentlemana odíde s úsmevom na tvári. Geniálna partia zahraná geniálnym hráčom so skvelým publikom. Tma a svetlo, racionalita, emócie a vášne, dve strany tej istej šachovnice, dve zložky jedného diváka a figúrky Sveta.
Kam sme sa teda dopracovali? A čo sme zistili? Hra emócií, vášní a racionality je dynamická a nedá sa priradiť dominancia jedného člena nad tým druhým. Navzájom sa prelínajú a dopĺňajú, bojujú medzi sebou a zároveň spoločne pijú čaj o piatej. A toto všetko sa deje v človeku. A práve človek trpí týmto bojom a zároveň si ho vychutnáva plnými dúškami. Paradox? A prečo nie?
