Ten, koho vnímame ako „potenciálneho nepriateľa“ alebo ten, kto nám akokoľvek ublížil existuje, v tejto konkrétnej podobe, len v našej hlave.
Má základ v nejakej skutočnej postave, vyskytujúcej sa v realite, ale to je len forma, ako ho identifikovať medzi ostatnými: náš sused, šéfka, bývalý manžel, priateľ manželky, spolužiak, potenciálna svokra atď.
Naplnenie tejto formy obsahom, je plne v našej réžii, pretože si do osoby nepriateľa projektujeme a vkladáme naše vlastné tiene, filtre a krivdy. Tá sugescia je tak silná, že oklameme naše vlastné zmysly a zároveň domyslíme, čo ten daný človek povedal alebo urobil a ako to myslel.
Dokonca náš myšlienkový vzorec “ako by nepriateľ mal reagovať” je tak silný, že ovplyvní i zrakové a sluchové vnemy vstupujúce do mozgu. Tak vznikajú domnienky, ktoré by sme odprisahali i na detektore lži.
Pokiaľ niečomu veríme, stáva sa to našou pravdou...
Ale je na vlastnom posúdení, či a načo nám táto vlastná pravda o domnelom nepriateľovi slúži...
Užitočnejšie je ju rozpustiť (uvoľniť) a uvidieť tak ľudí takých, akí naozaj sú, že nemajú moc spôsobovať nám také zľaknutie, aké si vieme privodiť len sami sebe a zo seba.
Napadla ma otázka: Ako teda čeliť tvrdosti iných ľudí, aby nás to tak nezraňovalo?
Myslím si, že zachovať si tú svoju „pevnú jemnosť“. Ale ako sa dá s ňou čeliť tvrdému okoliu? Paradoxne sa to robí práve zotrvaním v jemnosti a neustúpením do paralýzy alebo hrubosti. Lebo „pevná jemnosť“ je obrovská sila, pod ktorou aj hrubé brnenia pukajú a objavuje sa pod nimi podobná jemnosť, ktorá sa iba po zraneniach obalila do hrubosti.
Čo hovorí o rozpustení tvrdosti Osho?
“Musíme preraziť brnenie, ktoré zakrýva naše srdce a toto prerážanie nie je príjemné, je bolestivé.
Môže trvať roky, než slzami rozpustíme tvrdosť, ktorá vzniká v tomto svete a pokrýva naše krehké, láskavé vnútorné ja. Slzami nad každou zničujúcou stratou. Slzami nad každou prehrou. Slzami nad každou zopakovanou chybou.
Ti, ktorí si dovolia tieto slzy, nie sú neúspešnými kandidátmi lásky, ale jej skutočnými zasvätencami. Po bolesti príde sila.
Najprv sa srdce zlomí, až potom sa vznesie. Oči, ktoré plakali, lepšie vidia.“
Ešte keď bola dcéra malá, sme zažili niečo podobné. Písala referát a ja som súhlasila, že jej pomôžem. Našli sme text, tak jej hovorím, aby si ho prečítala a potom budeme písať. Ešte som pri tom niečo robila. To sa jej očividne nepáčilo. Lebo zároveň som tam s ňou bola, no nie tak, ako si ona predstavovala. Cítila som, že sa hnevá. Cez svoj hnev a odpor - strach k úlohe- nebola schopná venovať sa tomu o čo skutočne išlo. Potrebovala demonštrovať v tej chvíli na mne, ako to nevie... Upozornila som ju na to, začala plakať, spomenula som si, ako som to mala podobne ako dieťa. Povedala som jej ,že i ja som sa takto chovala k mojej mame. Uľavilo sa jej. Referát sme začali písať s jej odporom po boku. Keď sme dopísali, bol jej odpor preč a referát hotový. Bola rada a ja tiež.
Predtým by som ju poslala preč a bola by nahnevaná. I teraz sa to na chvíľu stalo. Nevadí.
Deti dobre vedia, kde majú brnknúť, aby sme boli s nimi v krivde. Oni v ublížení a my vo vine alebo naopak.
Ale skôr či neskôr zistime, že nám v tom nie je dobre ani jednému. Že záujmom o seba navzájom sme schopní tu byť pre seba naozaj. Úprimne priznanie "nepáči sa mi, ako sa ku mne chováš, prečo to robíš a čo skutočne chceš..." je viac 💗.
Ešte mi vŕta v hlave, že nás to mrzí... Nemusí nás to vlastne ani mrzieť. Pozor na snahu robiť sa lepšími, než naozaj sme. Z toho často plynie mrzutosť- energia, ktorá sa odohrala vo forme príbehu. Chcela byť len uvoľnená. Nestalo sa nič menej ani viac - iba list plávajúci po rieke...
