Každý deň si vyberáme medzi rôznymi možnosťami. Veľa rozhodnutí robíme podvedome a ani si to neuvedomujeme. Niektoré majú kratší dosah, napríklad nákup či obed v reštaurácii. Iné rozhodnutia majú dlhodobejší charakter a ovplyvnia nás trvalejšie. Napríklad výber zamestnania alebo partnera.
Hlava alebo srdce? Čomu dáme prednosť? Rozumu alebo citu? Existuje medzi tým rovnováha či harmónia? Je rovnováha rozhodnutím, ktoré leží niekde uprostred?
Čítala som, že mozog tvorí dve percentá z celkovej hmotnosti nášho tela a spotrebuje až dvadsať percent telesnej energie. Ovláda každú časť nášho tela od hlavy až k päte. Dokonca aj keď spíme, stráži naše srdce a pľúca, aby pracovali tak, ako majú. A ešte má čas poslať nám nejaký ten sen. Srdce je z anatomického hľadiska dutý svalový orgán, len o niečo väčší ako ľudská päsť, ktorý neprestajne prečerpáva krv ku všetkým bunkám nášho tela.
Rozmýšľať, ktorý orgán je dôležitejší pre fungovanie nášho fyzického tela je bezpredmetné, lebo potrebujeme aj jeden, aj druhý.
Ako teda dosiahnuť harmonický vnútorný stav nášho bytia? Návod ani postup vlasne neexistuje.
Môžeme použiť logiku, ktorú nám diktuje mozog. Porovnať priority a preskúmať všetky dostupné možnosti. V našej hlave prebiehajú rôzne analýzy, úsudky, postupy. Ale môže to zároveň pôsobiť ako brzda prirodzeného stavu.
Srdce z duchovného hľadiska spájame s emóciami. Srdcom dokážeme milovať, chápať, odpúšťať, nadchnúť sa, podporovať, ale tiež aj nenávidieť, či odsudzovať. Myšlienka je raketa, emócie môžeme označiť ako jej palivo. Aj keď je fajn ak ich máme, v tom zdravom slova zmysle, pod kontolou, domnievam sa, že srdcom vyžarujeme do sveta naše skutočné slobodné myslenie a presvedčenie.
Predstavme si svoje správanie ako malé dieťa. Nepoznáme odmietnutie, strach, nemáme predsudky ani veľké obavy. Neobmedzujeme sa hlavou ani negatívnymi myšlienkami. Naša cesta od hlavy k srdcu je teda priamočiara.
No už v škole nás utvrdzovali v racionálnom prístupe „ako byť v hlave“. Ale ako ideme životom zisťujeme, že „cesta srdca“ nám prináša skutočnú slobodu a šťastie. Lebo, ak chceme veci pochopiť, je dôležité ich najprv prežiť a prijať.
Potom sa stane to, čomu z celého srdca veríme, čo z celého srdca milujeme a napĺňame sa tým až po okraj duše.
Môžeme zatvoriť oči, aby sme nevideli čo nechceme vidieť, ale nemôžeme zatvoriť srdce pred tým, čo nechceme cítiť.
Vidieť veci také aké sú, je užitočné poznanie. To však vôbec nebráni vidieť srdcom, dať na svoje pocity a počúvať náš prvý vnem – intuíciu. To môže byť cesta ku vnútornej rovnováhe a následne aj k vnútornej osobnej slobode. Okrem nás nikto iný našu vnútornú slobodu obmedziť nemôže. Nepriznaním si tejto zodpovednosti sa paradoxne vnútornej slobode „zubami-nechtami“ bránime.
Čomu teda dáme väčší priestor - rozumu alebo citu? Je to jedna z večných otázok. Ono sa to úplne odpojiť nedá, vždy v tom bude nenejaký diel rácia a nejaký diel citu. Ani sama vlastne nikdy neviem, čoho je viac. A asi je to tak dobre. Čo si myslíte vy?
