Hodiny zastali, už odbili svoj čas. V mojom krehkom domčeku z karát sa ozýva ticho. Aj ten domček sa pozvoľna, bez hlásku, rozplýva v prach. Z diaľky počuť zavýjanie tých, čo driapu v svorke ovečky. Šklbú vlnu ideálov, ohrýzajú kosti od snov. Stačí vykročiť do sveta a nechať si vytrhnúť srdce. Ďalšia ovečka sa stala vlkom. Domček, v ktorom som prebýval sa kompletne zmenil na prach. Sedím pokojne, všade okolo sliedia vlci. Neboja sa odbíjania hodín, ani ich tichého tikania. Neodbíjajú, ani netikajú, teraz len nepohnute stoja a nebránia ničomu. Vzpriamený sa pozerám do tých pýchou, ale i závisťou podliatych očí, čo ma pozorne sledujú. Nepreberné množstvo očí. Oblievam ich vlastným pohľadom.
Ten prvý krok je možno trochu neistý, priamo naproti záplave ostrých zubov a desivých očí- tie však zmenili svoj status, dá sa z nich celkom jasne vyčítať strach. Vlčí koridor ma necháva prejsť. Ježia sa a vrčia, no kupodivu sa neodvážia bližšie. Krok mám pevný a istý, len hlava je akosi sklesnutá. Odchádzam do krajiny, kde topole šepkajú smutné Nox et solitudo, odchádzam, vo vnútri mi však stále čosi tiká, čosi, čoho sa vlci boja, toho, čo nikdy nepochopia.
