Ten moment, keď som si to uvedomila

V určitých situáciách potrebujeme čas na to, aby sme si premysleli čo robiť a ako ísť ďalej. Aj keď veľmi túžime znova zažiť a dosiahnuť ten neopísateľný pocit šťastia, niečo za nami nás stále brzdí.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Ak sa musíme v živote rozlúčiť s osobou, ktorá nám je veľmi blízka, tak niekedy nepotrebujeme len dostatok času, ale aj to, aby ľudia okolo nás pochopili, že nie je ľahké vyrovnať sa s touto stratou. Niektorí považujú za dobrý náznak úsmev, zmenu oblečenia či to, že sa daná osoba konečne zabáva v spoločnosti priateľov. Tento stav, však musí vychádzať z vnútra a nie zo zmeny čiernej farby na žiarivú žltú.

Keď som naposledy strávila niekoľko týždňov doma na dedine u rodičov, vrátila som sa naspäť na miesto, kde to začalo. Počas plynúcich dní som si uvedomila ako sa zrazu všetko zmenilo. Videla som to v postojoch a správaní ľudí, ktorí prišli na návštevu, hneď po prebudení, keď rodičia boli v práci a okolo mňa plynulo mrazivé ticho či v tom, že v poslednom čase sa akosi čoraz menej spomínalo a vyslovovalo meno tej milovanej osoby.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Potom čo sa stalo, som sa niekedy cítila ako Louisa Clarková v knihe Čo bolo potom. Aj to je jeden z dôvodov, prečo som sa rozhodla dnes napísať niečo také. Trochu som sa v hlavnej hrdinke videla, možno ako stovka ďalších ľudí, no najdôležitejší bol ten pocit­ ako keď vonku prší a vy namiesto toho, aby ste sa skryli niekde do bezpečia, stojíte na ulici bez pohnutia premočení. Mlčky sa dostávate do kolobehu života, no viete, že tá hrčka vo vašom hrdle sa stále zväčšuje a vy s tým musíte niečo urobiť.

Obrázok blogu
(zdroj: Roman Shymko)

„Každý sa posunul už niekam ďalej.“ Veta, ktorej význam som pochopila až nedávno, keď mi ju povedal niekto z rodiny a vtedy som sa zarazila, ako je vôbec možné, že naozaj každý člen našej rodiny sa posunul aspoň o jeden krok dopredu. Áno aj ja som urobila dosť veľké pokroky, odišla som z domu a snažila sa byť nezávislou študentkou, ktorú nič netrápi, maximálne tak nespravená skúška. Toto obdobie u mňa prevládalo asi pol roka, keď som prišla na to, že nemôžem zakrývať svojou vonkajšou náladou tie vnútorné nevysporiadané záležitosti. Keď som teraz trávila čas s rodinou, videla som to v pohľadoch mojich rodičov a sestry, že je v poriadku ak ešte stále rozmýšľam nad stratou a bolesťou, no nie je nesprávne ak znova začnem žiť svoj život a budem šťastná z každého okamihu, ktorý u mňa prebudí ospalý úsmev i blaženosť.

SkryťVypnúť reklamu

To bol ten moment, kedy som si uvedomila, že konečne môžem prejsť na tú slnkom zaliatu stranu. Preto, lebo som to sama tak chcela, nikto ma do toho nenútil, no najmä po dlhej dobe som začala cítiť zvláštne spojenie s ľuďmi a miestami, ako keď cestujete autobusom či vlakom a nedočkavo čakáte na to, čo sa stane, keď z neho vystúpite. Možno to bude neznámy závan vzduchu, ktorý budem vdychovať bez výčitiek, pretože aj keď moja myseľ a srdce nezabudlo, potrebujem zase prejsť cez cestu s úsmevom a cítiť, že hoci sa občas prihodí niečo z čoho sme vykoľajení, nakoniec je to v poriadku v podobe akejsi skúšky na to, aby sme vedeli čo život ponúka a zároveň berie. 

Michaela Kováčová

Michaela Kováčová

Bloger 
  • Počet článkov:  12
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vždy sa naplno pohružím do toho, čo práve robím . Zoznam autorových rubrík:  NezaradenéSúkromné

Prémioví blogeri

SkryťZatvoriť reklamu