https://blog.sme.sk/michaelasvrcekova blog.sme.sk blog@sme.sk sk Všetko to začalo okamihom môjho nástupu do toho osudného, úplne preplneného autobusu. Cítila som vône od drevín cez ovocie až po rôzne bylinky na upachtených telách spolucestujúcich a dokonca by som presne vedela povedať, čo niektorí v daný deň obedovali. Stála som na poslednom schodíku pri zadných dverách s jedným lícom nalepeným k ich špinavému oknu. Už už som mala strach, že skôr či neskôr tento balón na kolesách pukne a ja vyletím až niekde do nebeských výšin. S netrpezlivosťou a chuťou hneď a zaraz vystúpiť, sledovala som mlčky cestu, keď moju pozornosť upútalo čosi nezvyčajného. 6a0644b1-5180-4ac5-841a-8160b491f46e Sat, 02 Nov 2013 14:11:38 +0000 https://blog.sme.sk/michaelasvrcekova/nezaradene/o-tom-ako-je-to-uz-davno-kedy-sme-mali-naposledy-cas