Svetozár Hurban-Vajanský patril medzi najvýznamnejšie osobnosti slovenského národného a kultúrneho života na prelome 19. a 20. storočia. Bol prozaikom, básnikom, novinárom a najmä človekom s vyhranenými názormi na vtedajšie životné podmienky a budúcnosť utláčaného národa.
T. G. Masaryk, v úsilí lepšie poznať Slovensko, sa s Vajanským zoznámil počas svojich pobytov v Bystričke pri Turčianskom sv. Martine. Po počiatočných priateľských i vzájomných rodinných vzťahoch však došlo medzi nimi k rozchodu a dlhoročnému nepriateľstvu. Príčin bolo viac než dosť.
Historici to zdôvodňujú najmä rozdielnymi názormi oboch mužov v politike. Vajanský bol známy svojím neskrývaným rusofilstvom, zatiaľ čo Masaryk videl úspešnú budúcnosť Čechov a Slovákov smerom na západ. Masaryk si získal náklonnosť slovenských študentov združených okolo pokrokového časopisu Hlas. Vajanský, ako dominantný predstaviteľ konzervatívnych kruhov v Martine, ho za to ostro napádal a kritizoval.
Masaryk bol už v tom čase skúseným a výrečným oponentom, preto sa Vajanský rozhodol bojovať proti nemu dokonca aj svojím románom Kotlín. V tomto diele Vajanský naplno odokryl viacero svojich vyhranených názorov. Nebol to len odpor k liberálnejšej generácii mladých, alebo aj výrazný antisemitizmus. Najmä historici poukazujú na jeho negatívny a odmietavý postoj k česko-slovenskej spolupráci. Vystríhal pred ňou a zdôvodňoval to presvedčením, že ohrozuje slovenskú identitu.
Na rozdiel od svojho otca sa jeho syn Vladimír Hurban, naopak, stal výrazným podporovateľom a blízkym spolupracovníkom T. G. Masaryka. Hoci boli ideologické postoje otca a syna rozdielne, Vajanský sa so spoluprácou svojho syna s Masarykom predsa len postupne zmieril. Na záver svojho života, aj keď s ťažkým sklamaním, Vajanský dospel k názoru, že Rusko neposudzoval vždy správne. Napokon sa vyjadril, že Masarykovi krivdil.
Od roku 1989 nemalo hlavné mesto Slovenska po T. G. Masarykovi 20 rokov pomenovanú ani jedinú ulicu. Aj napriek tomu, že meno nášho prvého československého prezidenta nesú mnohé názvy ulíc, námestí či sochy na celom svete.
Až v októbri v r. 2010, aj vďaka verejnej zbierke, bola na Vajanského nábreží odhalená Masarykova staršia socha z prvej republiky. Na rovnakom mieste, kde stál predtým pylón československej štátnosti.
Predsedníctvo Matice slovenskej však proti umiestneniu sochy TGM výrazne protestovalo. Aj napriek tomu, že Masaryk bol roku 1919 zakladajúcim členom obnovenej Matice a venoval jej vysoké finančné dary, moderní predstavitelia inštitúcie ho označili za osobnosť nevhodnú pre hlavné mesto. Počas odhaľovania sochy došlo tiež zo strany Masarykových odporcov k pokusu tento akt znevážiť.
A tak sa stalo, že súčasťou Nábrežia S. H. Vajanského je tiež Námestie T. G. Masaryka. Šťastnou zhodou okolností tu došlo k unikátnej symbolike zmierenia dvoch veľkých osobností našich dejín.
Pavol Országh Hviezdoslav bol najvýznamnejší básnik slovenskej literárnej histórie, dramatik a plodný prekladateľ. Do slovenčiny, ktorú tvorivo obohatil, prekladal z viacerých jazykov. Jeho tvorba predstavuje vrchol slovenského literárneho realizmu.
T. G. Masaryk sa s Hviezdoslavom stretol iba raz. Stalo sa tak v r. 1894, teda ešte v čase pred roztržkou s Vajanským, keď sa všetci traja veľkí rovesníci zišli v Námestove na Orave.
TGM si Hviezdoslava nesmierne vážil. Dokazuje to aj skutočnosť že keď básnik v roku 1921 zomrel, prezident Masaryk sa na jeho pohrebe v Dolnom Kubíne osobne zúčastnil, čo bolo vyjadrením najvyššej štátnej pocty.
Hoci Hviezdoslav začal literárne tvoriť v maďarskom jazyku, väčšinu svojho života bol oddaným stúpencom česko-slovenskej vzájomnosti a spoločného štátu. Po vzniku ČSR v roku 1918 sa stal poslancom Revolučného národného zhromaždenia. O rok neskôr, keď obnovili činnosť Matice slovenskej, bol zvolený jej predsedom.
Masarykove zásluhy o vznik Československa ocenil Hviezdoslav vo svojej básnickej óde: OSLOBODITEĽU! Známe sú najmä jej úvodné verše:
Boh požehnaj z plna priehrštia
prevzácnu nám Tvoju hlavu bielu!
a s ňou spolu pre nás, s ňou
- svrchovanou Republiky korunou -
v kvete bielom na moc-moc jár udrž Ťa!...
Pri príležitosti sedemdesiatky, v roku 1920, venoval Masarykovi túto zdravicu:
Milý, dobrý, zlatý Tatíčku,
vtelený Ty pre nás boží div:
Boh Ťa sebe, nám i svetu dlho živ!
Je len málo známe, že náš najväčší slovenský básnik mal veľmi pozitívny vzťah a obdiv k českej literatúre a kultúre. Dokumentujú to aj verše z básne Bratom Čechom, vydanej v roku 1901:
Ba láska je tá moc, čo v slnci buší
pól k pólu tiahne, rovná všeliký
svár protív… Ona svetlom-teplom duší!
Jej zverme: v tavni, rozdiely kde ruší,
nech zvarí raz i naše jazyky
O Hviezdoslavovej veľkosti, popri literárnej kultúre, veľa hovorí aj jeho politická orientácia. Hoci bol v rannej mladosti ešte maďarským patriotom, v 60. rokoch 19. storočia sa postupne priklonil k slovenskému národnému hnutiu. V básni Bratom Čechom, ktorú napísal v r. 1880, to výrazne dokazuje, a prorocky predpovedá vznik spoločného štátu našich národov, dokonca dlhé desaťročia pred jeho založením.
V tejto básni však čitateľa nabáda k zamysleniu verš: „nech zvarí raz i naše jazyky“
Čo ním chcel básnik hlbšie vyjadriť?
Hviezdoslav písal báseň v čase vrcholnej maďarizácie. Chcel podporiť česko-slovenskú vzájomnosť a veril, že ak budú obidva národy vystupovať ako jeden celok, ľahšie si vybojujú svoje právo na existenciu.
Popri jeho vtedajšej predstave spoločného celku (v neskoršom zmysle štátu), bol však básnický pojem „zvariť raz i naše jazyky“ v skutočnosti symbolikou „zjednoteného, silnejšieho hlasu“. Nešlo teda o rušenie národných jazykových odlišností či dokonca slovenčiny, ale naopak, o úsilie, aby sa obidva jazyky navzájom posilnili.
Napokon, všetci vieme, že to bol práve majster Hviezdoslav, kto výrazovo i zvukomalebne najviac obohatil slovenčinu. Aj vo svojich prekladoch zo svetovej literatúry dokázal, že náš národný jazyk môže účinne i umelecky sprostredkovať všetky náležitosti ľudského života.
