Tajuplná obálkou s posledným odkazom T.G. Masaryka, ktorá bola po dlhom čase v septembri minulého roku otvorená, vyvolala v Česku obrovský záujem verejnosti. Zvedavosť prejavil dokonca aj prezident Petr Pavel, preto sa rozpečatenie obálky konalo v Lánoch. S veľkým napätím bol obsah obálky očakávaný aj v Kopčanoch, pretože sme mali na to celkom výnimočný dôvod.
O problematickom obsahu rozpečatenej obálky prinesiem podrobnejšie informácie v nasledujúcich príspevkoch. Teraz ju pripomínam preto, lebo v Kopčanoch sa už od konca 19. storočia z generácie na generáciu traduje presvedčenie, že náš prvý prezident sa v skutočnosti nenarodil v Hodoníne, hoci to má takto zaznamenané v rodnom liste.
Túto legendu už vyše štvrťstoročie v obci pripomína a oživuje aj občianske združenie Hrúdy. O našich iniciatívach sa v médiách písalo už mnohokrát. Naposledy, v súvislosti s tajuplnou obálkou, vo veci skutočného rodiska TGM, priniesol denník „N“ o obci celú novinovú dvojstranu.
Avšak ani tento mimoriadny publicistický priestor opäť nepostačoval k tomu, aby uverejnil vo veci skutočného rodiska prezidenta celkom všetky nepriame dôkazy, ktoré svedčia v prospech Kopčian. Moja publikácia: T.G. Masaryk a kopčianska legenda vyšla v roku 2007 a jej druhé, doplnené vydanie v roku 2015. V redukovanom rozsahu teraz ponúkam úplne všetky doteraz známe nepriame dôkazy z tejto publikácie.
Pôvodná kronika obce Kopčany z obdobia pred druhou svetovou vojnou sa stratila. Údaje zo starších dejín obce sa však podarilo zrekonštruovať v novej, povojnovej kronike. Je v nej zapísané, že prezident Tomáš Masaryk sa narodil 7. marca 1850 v Kopčanoch a bol matrikovaný v Hodoníne. Je tam tiež uvedených šesť mien miestnych občanov, ktorí toto konštatovanie potvrdili.
Prezidentova matka, za slobodna Terézia Kropáčková, pochádzala z moravských Hustopečí. Keď prišla pracovať ako kuchárka do Hodonína, zoznámila sa tam s Jozefom Masárikom, ktorý sa narodil v uhorských Kopčanoch a v tom období začal pracovať ako kočiš na cisárskych majetkoch.
V roku 1849 sa v Hodoníne zosobášili a dostali tam od panstva aj malý deputátny holobyt, Keď sa však mal narodiť ich prvý potomok Tomáš, rozhodli sa, že dieťa príde na svet radšej v dobre vybavenom prostredí Masárikovského domu v blízkych Kopčanoch. V tom čase ešte v obci nebola matrika, preto miestnych novorodencov krstili v susednom Holíči.
Tomášovi rodičia (a najmä dominantná matka Terézia), však videli budúcnosť svojej rodiny na druhom brehu rieky Moravy a odviezli svoje dieťa pokrstiť o 5 km ďalej - do Hodonína. Pre Jozefa Masárika to nebol žiaden problém. Ako kočiš jazdil do Kopčian veľmi často. Do hodonínskej matriky a krstného listu dieťaťa preto zapísali ako miesto narodenia mestský dom č. 121.
O krste a matrikovaní novorodenca si v Kopčanoch okolití susedia Masárikovského domu „u Rečice“ najprv dlho mysleli, že sa konal v Holíči. Prezidentovi rodičia si totiž svoje vtedajšie rozhodnutie nechali iba pre seba.
Kopčianska legenda o Masarykovom skutočnom rodisku vznikala v období, keď bol už Masaryk širšie spoločensky známy a jeho meno sa začalo objavovať v novinách. Medzi Hodonínom a Kopčanami vždy existoval čulý styk. Podporovali ho niektoré rodinné väzby a najmä to, že mnohí obyvatelia obce denne dochádzali do Hodonína pracovať.
1875 - Naozaj zabudol napísať názov svojho rodného mesta?
V uvedenom roku sa Masaryk chystal na úspešné dokončenie štúdia na viedenskej univerzite a napísal svoj prvý životopis. Jeho pôvodné nemecké znenie obsahuje množstvo podrobností a údajov z jeho mladosti. Ale prekvapuje, prečo popri dátume svojho narodenia nenapísal do svojho životopisu aj tak samozrejmú a elementárnu informáciu, akou je názov mesta, ktorý mal uvedený v rodnom liste.
„Narozen v malém venkovském městě Moravy – 7. března 1850 – byl jsem v časném mládí pečlivě vychováván a ošetřován svou dobrou matkou, jejiž obětavé lásce děkuji za všechno: sladké hodiny domácké lásky a míru... V šesti letech jsem přišel do jedné vesnice (Čejkovic), kdež...“
1898 - Úplne zabudnutý dom č.121 v Hodoníne
Dom č.121 v Hodoníne, ktorý má Masaryk zaznačený vo svojom rodnom liste, stál od roku 1850 v pôvodnom tvare takmer polstoročie. Masaryk, hoci mal na to dostatok vhodných príležitostí, nikdy nevyvinul ani najmenšie úsilie, aby z tohto objektu získal pre seba čo i len jeden akýkoľvek obrazový dokument.
Dom napokon zbúrali v r. 1898. Neostala po ňom žiadna pamiatka dokonca ani v archívnych dokumentoch mesta. Pokusy o neskoršie rekonštrukcie tohto hodonínskeho domu za pomoci miestnych výtvarníkov sú si navzájom dosť rozporné. Sú to vlastne len romantizujúce predstavy, ku ktorým sa Masaryk nikdy nevyjadril.
V súčasnosti na tomto mieste stojí škola, s vyzdobeným portálom vchodu a pamätnou tabuľou.
Prezidentov prvý životopisec Jan Herben o jeho rodisku píše:
„On neměl domu a místa, na které by upínal svou příchylnost, jakou my všichni upírali jsme na rodný domek a rodnou ves. On byl dětský kosmopolita... Neruda nepřilnul k Újezdským kasárnám, v nichž se narodil. Masaryk nepřilnul k rodnému domku a k rodišti, jemu byl široký kraj slovácký jako rodištěm.“
Veľmi podobne ako Herben, píše o tejto veci aj známy český historik Zdeněk Nejedlý. Vo svojom prvom zväzku monografie T. G. Masaryk jeho rodisko celkom bagatelizuje a posúva ho medzi nevýznamné marginálie.
1909 - Na svoj skutočný rodný dom v Kopčanoch však Masaryk nezabudol
Zatiaľ čo mesto Hodonín nemá z domu č. 121 ani jediný priamy dokument, v Kopčanoch stále stojí pôvodný Masarykov dom. Je na ňom dokonca ešte pôvodná strecha, s akou si objekt nechal Masaryk nafotografovať pred koncom roku 1909.
Vtedy prišiel v rámci prípravy vydania knihy ku svojím šesťdesiatinám priamo do Kopčian spolu so svojím vydavateľom Gustávom Dubským a najatým fotografom z Hodonína. Namiesto fotografie bola však v pamätnej knihe napokon použitá iba verná perokresba kopčianskeho domu.
Po vyše polstoročí už objekt vlastnil miestny obchodník Weiskopf, Ten si nechal na streche vyhotoviť židovský symbol. Náhradou fotografie chcel TGM potlačiť prípadné riziká zo strany svojich nepriateľov. Popri svojom známom odpore k antisemitizmu bol tiež podozrievaný, že jeho skutočným otcom je aristokratický Žid.
1918 - Vavro Šrobár o Masarykovi - po prvý raz
O Vavrovi Šrobárovi vieme, že počas svojich štúdií v Prahe bol členom slovenského študentského spolku Detvan. Profesor Masaryk činnosť tohto spolku výrazne podporoval. Šrobár dochádzal aj do jeho bytu a bližšie sa tiež spoznal s celou jeho rodinou.
Po vzniku Československa prišla 6. novembra 1918 na Slovensko prvá dočasná vláda. Viedol ju dr. Vavro Šrobár, ktorý si deň predtým v Hodoníne narýchlo pripravil prejav. Predniesol ho na veľkom zhromaždení jasajúceho ľudu v Skalici na námestí a tam nazval Masaryka „naším“ krajanom.
1919 - Vavro Šrobár o Masarykovom rodisku znova a už podstatne zreteľnejšie
Československá republika si po prvý raz pripomenula prezidentove narodeniny v r. 1919. Dr. Vavro Šrobár 7. marca uverejnil na titulnej strane v Slovenskom denníku pozdravnú zdravicu, v ktorej o TGM tiež doslovne píše:
"Vyšiel z prostej slovenskej dedinky do šíreho sveta, zasahoval do dejín a osudov národov temer všetkých dielov sveta...“
1921 - Namiesto Hodonína - Břeclav
Keď sa Masaryk stal prezidentom, svoju prvú veľkú cestu po novej republike podnikol v septembri roku 1921. V tejto funkcii to bola aj jeho prvá príležitosť na návštevu Hodonína.
Prezidentský vlak na svojej trase síce prechádzal aj cez Hodonín, ale pôvodne tam nemal vôbec zastaviť. Masaryk chcel zhromaždený dav pozdraviť iba z okna vlaku, pri pomalom prejazde nádražia. Na poslednú chvíľu sa však predsa len rozhodol na niekoľko minút cestu prerušiť.
Aj napriek nadšeným ováciách to bola však zo strany prezidenta skôr prestávka plná značného citového rozpoloženia sprevádzaného dokonca slzami. Tie u obvykle zdržanlivého Masaryka nikto predtým nevidel. Prezident mal pred sebou náročnú cestu až na Karpatskú Rus, no napriek tomu si Hodonínčania nevedeli vysvetliť, prečo sa v pláne tejto výpravy predsa len našiel čas na návštevu Břeclavi. ktorá trvala celú jednu hodinu.
Ak si uvedomíme, že toto mesto je od Hodonína vzdialené iba dvadsať kilometrov, Masarykovo rozhodnutie sa tu javí až extrémne necitlivé.
1922 - Iba nevyužitá možnosť?
Už o rok neskôr mal prezident ideálnu príležitosť toto tvrdé príkorie na Hodonínčanoch aspoň trocha napraviť. Predstavitelia mesta ho v júli r. 1922 pozvali na svoju veľkú Krajinskú výstavu. Prezident, ešte pred otvorením výstavy, prijal nad veľkorysým podujatím svoju záštitu.
Jeho kancelária však nebola schopná pre prezidentovu návštevu Hodonína potvrdiť na nijaký termín. Usporiadatelia preto prišli s ďalšou iniciatívou a trvanie výstavy predĺžili až o päť dní. Masaryk však ani toto ponúknuté gesto nevyužil a do Hodonína neprišiel.
Táto veľká akcia mala tiež poskytnúť základné finančné prostriedky pre založenie Masarykovho múzea. Napokon sa však stala stratovou. Preto sa členovia výstavného výboru rozhodli požiadať o podporu svojej myšlienky priamo u prezidenta. Kancelária prezidenta republiky ale túto žiadosť zamietla. V máji 1923 však prípravný výbor nejaké skromné prostriedky predsa len našiel, a „Spolek Masarykova muzea“ v Hodoníne založili.
1924 - Prezidentova návšteva Kopčian
V júni v r. 1924 sa prezident vybral na jedenásťdňovú cestu po moravských krajoch. Ubytoval sa na zámku v Židlochoviciach, južne od Brna a odtiaľ vychádzal so svojím sprievodom na jednotlivé trasy.
18. júna sa prezident so svojím sprievodom vydal na svoju prvú trasu, kde boli oficiálne naplánované tieto zastávky: Slavkov, Mutěnice, Hodonín a Klobouky. Po vyše piatich rokoch sa Masarykovej návštevy dočkal aj Hodonín. Lenže vzápätí potom sa prezident - aj keď neoficiálne - rozhodol navštíviť aj Kopčany. Mal tam stále ešte rodinu. Ak by sa chcel s jej členmi pozdraviť a obdarovať ich, mohol ich nechať priviezť do Hodonína.
Kopčian sa však prezident nemienil vzdať aj napriek tomu, že bol protokolárny problém sa tam dostať. Pohodlnou cestou cez most a mesto Holíč to nešlo. V takom prípade by totiž o jeho návštevu nesmela prísť ani susedná Skalica, ktorá sa pred štyrmi rokmi stala významným symbom oslobodených Slovákov. Jedinou možnosťou bolo teda prísť do dediny odzadu a preplaviť sa cez rieku Moravu kompou.
Na slovenskom brehu rieky sa o jeho zámere zavčasu dozvedeli. Od kompy až po slávobránu na okraji dediny čakali na Masaryka davy ľudí zo širokého okolia. Bol tam aj známy čestný občan Holíča Jozef Prílučík, ktorý autorovi týchto riadkov poskytol svoje priame svedectvo:
...išli sme pešo zo školy z Holíča... postavili nás do špaliera okolo cesty skoro až u Prívozu... bolo tam strašne moc ľudí a stále okolo nás chodili ďalší... Dobre si pamätám ešte aj to, že keď sa to všetko skončilo a my sme sa vracali späť cez dedinu, učiteľ nás zobral aj do toho domu, kde sa prezident Masaryk narodil, a ukázali nám izbu, v ktorej sa narodil. Aj keď Moraváci hovoria niečo iné. Aj tam bolo veľa ľudí...“
Privítania sa vo svojich detských rokov zúčastnil aj spisovateľ Heinz Jakob Tauber, ktorý vo svojej knihe Atlantída holíčských Židù pripomína svojho otca. Ten, ako holíčsky lekár, navštívil viackrát aj dom Masárikov v Kopčanoch a jednoznačne tvrdil, že prezident sa narodil tam. Odvolával sa predovšetkým na spomienky samotných príbuzných.
Zatiaľ čo z českých denníkov Lidové Noviny a Venkov priniesli reportáže aj z prezidentovej návštevy ľavého brehu Moravy, Národnie noviny a Slovák veľkú prezidentovu cestu po Morave celkom ignorovali. Nepriniesli nijakú informáciu dokonca ani o tom, že Masaryk navštívil aj slovenské Kopčany.
Reportér denníka Venkov podrobne zaznamenal prezidentov prejav pri dedinskej slávobráne a najmä aj jeho reakciu na zdravicu troch školákov. V zdravici bolo taktne pripomenuté aj jeho skutočné kopčianske rodisko. Masaryk na to odpovedal týmito slovami:
“Tak vidíte. Kdy se dobøe uèíte ve škole, mùe z vás všechno býti.
I z malé dìdiny, i z Kopèan a z chudého rodu mùže býti president.”
1929 - Posledná odmietnutá návšteva Hodonína
Naposledy Masaryk prechádzal Hodonínom v auguste 1929. Mestská radnica aj tentoraz intenzívne rokovala s prezidentskou kanceláriou, aby do prezidentovho programu zaradila aj krátku oficiálnu návštevu Hodonína. Pre veľké pracovné zaneprázdnenie hlavy štátu sa to však nepodarilo.
1931- Masarykov pomník
Hoci mesto Hodonín rozhodlo o postavení Masarykovho pomníka v r. 1925, k jeho odhaleniu došlo až o 6 rokov neskôr 28. septembra 1931. Do základov pomníka boli vložené symbolické kamene s textami, ktoré venovali hlavné mestá Moravy, Slovenska, Podkarpatskej Rusi a Brezovej pod Bradlom.
Praha však žiadosti o zaslanie svojho kameňa nevyhovela. Prečo k tomu došlo, nie je dodnes známe. Obidvaja hlavní rečníci minister Ivan Dérer a poslanec Ivan Markovič boli Slováci. Na slávnosť prišlo niekoľko tisíc ľudí z Moravy i zo Slovenska ale žiadni delegáti z Prahy či českých krajov.
Masaryk sa slávnosti nezúčastnil a taktiež zúčastneným neposlal ani žiaden pozdrav. Práve v ten deň sa totiž rozhodol vycestovať do Martina a odhaliť tam na cintoríne náhrobník M. J. Vajanskému. Tomu Vajanskému, ktorý svoju neskoršiu nenávisť k TGM dokonca interpretoval v umeleckom spracovaní románu.
1932 - Svedectvo Rudolfa Šoupala
Počas kandidatúry na poslanca vo východomoravskom Valašsku pomáhal v Zlíne Masarykovi aj tamojší odborný učiteľ Rudolf Šoupal. Po vzniku Československa sa stal okresným školským inšpektorom. Bol mnohostranne aktívny tie v popularizácii Masarykovej osobnosti. Dokazoval to aj v spolupráci s Masarykovým múzeom v Hodoníne, ktorého sa stal spoluzakladateľom.
Vzhľadom na jeho zásluhy ho TGM prijal počas dovolenky v novom dome v Bystričke pri Martine. Šoupal vtedy pripravoval tiež publikáciu o jeho detských a mladých rokoch. Musel sa dostal aj k známym nejasnostiam okolo prezidentovho rodného domu. A vtedy sa Masaryk zrejme po prvý raz vyjadril k hodonínskemu domu č. 121 celkom otvorene.
Rudolf Šoupal o tom vo svojej publikácii T. G. Masaryk a jeho rodný kraj - hoci o dva stupne menším písmom než hlavný text - píše takto:
C o o t o m ř í k á p a n p r e s i d e n t
Dne 29.července 1932 přijal mne pan president na svém letním sídle v Bystričce na Slovensku. V rozhovoru přišla řeč také na Hodonín.
“Na Hodonín mám málo vzpomínek,” pravil pan president.
“Všichni říkají, že jsem se narodil v domku, kde teď stojí škola. Ale když o tom se mnou mùj otec hovoříval, tvrdil, že tam to nebylo. Snad jsem se narodil jinde: když se jde od náměstí, tak asi třetí nebo čtvrtý dùm to byl nad “apotékou”. Tento kráte se říkalo apotéka...”
Řekl jsem, že by se tu jednalo o t. zv. Krejsùv dùm, o němž životopisci tvrdí, že tu Masarykovi přechodně bydlili roku 1853, načež se odstěhovali ještě téhož roku do domku Tóthova v Rohatecké (dnes Měšťanské) ulici. Pan president se usmál a prohodil žertovně:
“No, ono je to jedno, však to budou mít napsáno v matrice, kde to bylo.”
Jak vidíme, měl rodný domek pro další vývoj života pana presidenta nepatrný význam. Přece však jest litovati, že zmizel, neboť Hodonínu nezùstala jediná památka na slavného rodáka.
1935 - Apelatívny odkaz Jána Damborského
Karol Plicka patril v medzivojnovom období 20. stor. medzi uznávané české osobnosti. Nazývali ho majstrom deviatich umeleckých remesiel. Počas svojho pätnásťročného etnografického bádania po Slovensku sa dostal aj do Kopčian a podarilo sa mu tam zaznamenať veľmi pozoruhodné spomienky na najranejšie obdobie života T. G. Masaryka.
Plicka sa v Kopčanoch stretol s Máriou Pindovou, dcérou vtedy už nežijúceho Jána Damborského, ktorý bol blízkym kamarátom malého Tomáša Masárika. Poskytla mu viacero, často podrobných spomienok z rozprávania svojho otca, v ktorých výrazne dominuje priam záhrobný apelatívny odkaz, zaznamenaný v kopčianskom nárečí:
Múj tatíček dicky mňe vyprávjali v jejich starobje, mňe a mojim deťom: Deti moje, to vám kladu na srdce: enem si to nedajte od sebja odebrat, keby nekdo rekél, že pán prezident néni rodák z Kopčan. On je narodený v tej chalupje pri Rešici (to je tá voda, co teče odkácik z vrchú) a né v Hodoníne, jak ríkajú Moravci. Narodil sa v tej chalupe, kde bývá fčil Maťej Masárík, on bývá na zaďe, ale pan prezident sa narodil v prední izbje.
Celý rozsiahly Plickov záznam bol uverejnený v roku 1937 knižne i v novinách. Jeho text bol však neobyčajne citlivým dokumentom a zverejnenie sprevádzali rozporné editorské názory. Preto tento materiál doplnili osobitnými úvodnými redakčnými poznámkami:
„Lidové noviny otiskují tento lidový dokument, jak žije president Osvoboditel ve vzpomínkách a vypravování Kopčanských, třebas jsou v něm zřejmé omyly historické (Masarykovo rodiště), a s vědomím, že i některá ta dětská historka může být z říše legend.“
1937 - Šrobárovo posledné svedectvo
To, čo Vavro Šrobár o Masarykovom skutočnom rodisku naznačil pri príležitosti jeho narodenín v r. 1919, opäť vyjadril aj v roku 1937 v nekrológu k Masarykovej smrti:
„...slovenský národ v ňom stráca syna, bol náš po krvi i rodnej domovine.“
Záznamy stenografa Jana Remundu
V závere svojho života býval prezidentov otec Jozef Masárik v Hustopečiach na Morave, odkiaľ tiež pochádzala jeho manželka Tereza Kropáčková. Podľa výskumu historika ruského pôvodu P. Bogatyreva, sa J. Masárik v Hustopečiach bližšie zoznámil so stenografom J. Remundom. Remunda rád publikoval a prispieval do českých novín. Počas rozhovorov s Masarykovým otcom rýchlo zistil, že J. Masárik veľmi zaujímavo rozpráva najmä o živote v rodnej obci z čias svojho detstva.
Otec prezidenta Jozef Masárik nikdy nepohŕdol dobrým vínom a jeho syn to vedel. Pri rozhovoroch so stenografom J. Remundom zrejme pripomenul aj to, že jeho vtedy už širokej verejnosti známy syn sa v skutočnosti narodil v Kopčanoch. A ak pripomenieme jeho prostorekú priamu povahu - možno to nebolo iba raz...
Väčšia časť týchto záznamov spomienok Jozefa Masárika sa stratila. Nemožno dokonca vylúčiť, že sa o to pričinil práve jeho syn. Prezidentovi to nemožno nijako zazlievať. Ľudia ho povzniesli aj ako príklad neohrozeného ochráncu pravdy a on nechcel toto spoločenské povedomie spochybniť.
Prečo sa Masaryk nikdy presne nevyjadril ku svojmu skutočnému rodisku
T.G. Masaryk mal s identifikáciou svojho pôvodu po celý svoj život viaceré problémy. Množstvo nepriateľov si vytvoril už v období, keď vzdoroval obvineniam v známej kauze falošných rukopisov. Za svoje antisemitské postoje proti súdnemu procesu o vražde v Polnej, bol dokonca podozrievaný aj z toho, že v skutočnosti vôbec nemá ani len českú národnú príslušnosť.
Podozrievali ho, že je synom nemeckého aristokrata, alebo židovského magnáta. Obviňovali ho z toho aj počas súperenia s inými kandidátmi na poslanecký mandát. V takých situáciách preto pohotovo vytiahol svoj rodný list z Hodonína, ktorý vtedy neustále nosil pri sebe.
Po nástupe na prezidentskú funkciu sa už od začiatku stal priam zbožňovaným „tatíčkom“. Svoj utajovaný dlh Slovensku však občas vynahradzoval tým, keď nezreteľne vyhlasoval, že je dokonca viac než na polovičku Slovákom. Argumentoval, že Slováci po stáročia žili na obidvoch brehoch rieky Moravy a on kedysi vyrastal spoločne s nimi.
V dlhodobo zložitých životných situáciách je preto dosť pochopiteľné, že náš prvý prezident, vo veci skutočného rodiska, počas svojho života nemohol nikdy urobiť viac, než urobil.
