Aj ja sa stále učím
Tento rok som účastníčkou ročného programu Komenského inštitútu, kde v rámci svojho projektu "JA sa stále učím" šírim povedomie o filozofii formatívneho hodnotenia. A práve v tomto prístupe nachádzam odpovede na mnohé otázky, ktoré si dnes ako učiteľky a učitelia kladieme.
Vzdelávanie nie je solitérska práca
Formatívne hodnotenie nás učí, že učenie je proces, nie výsledok. Na mojom nedávnom webinári o práci s chybou sme si položili jednoduchú otázku: „Čo pre nás znamená chyba?“ Ukázalo sa, že väčšina z nás bola vychovávaná v prostredí, kde chyba znamenala zlyhanie. Dnes vieme, že chyba je prirodzenou a cennou súčasťou učenia – je to signál, nie verdikt.
Ak však chceme deti viesť k tomuto pohľadu, nestačí, že ho zažijú len v škole. Potrebujeme zapojiť aj rodičov. Potrebujeme im vysvetliť, že chyba nie je neúspech, ale krok k porozumeniu. V opačnom prípade si deti budú z domáceho prostredia odnášať protichodné posolstvá.
Učitelia ako komunita
Ak chceme deti učiť pre život, aj my učitelia musíme žiť učením. Musíme sa spájať, vymieňať si skúsenosti, hľadať inšpiráciu za hranicami vlastnej školy. Jedna učiteľka dokáže zapáliť svetielko v triede, ale skutočnú zmenu vybudujeme iba spoločne. Ak chceme, aby učenie nebolo len odovzdávaním vedomostí, ale živým a dynamickým procesom, potrebujeme budovať spoluprácu medzi školami, realizovať spoločné projekty a zdieľať si navzájom skúsenosti a nápady. To sú piliere skutočnej zmeny vo vzdelávaní.
Bezpečné chyby ako základ učenia
Na našom webinári Práca s chybou sme sa veľa rozprávali o tom, aké dôležité je vytvárať priestor na chyby.
V triede, kde je chyba vnímaná ako hrozba, sa deti učia hlavne báť. V triede, kde je chyba vítaná ako ukazovateľ smeru, sa deti učia premýšľať, skúšať, meniť stratégie. Takéto prostredie však musíme pestovať aj medzi sebou, dospelými. Niekedy máme strach priznať si, že niečo nevieme, že niečo nefunguje. Ale práve otvorenosť k vlastnému učeniu, k vlastným chybám, robí z učiteľa skutočný vzor.
Chyba nie je stopka. Je to ukazovateľ, kadiaľ ďalej.
Potrebujeme spoločne meniť kultúru
Nestačí byť dobrým učiteľom v triede. Nestačí dobre "naučiť učivo". Ak chceme deti skutočne vzdelávať pre život, musíme budovať mosty:
medzi školou a rodinou,
medzi učiteľmi a učiteľmi,
medzi školami a komunitami.
Musíme vytvárať prostredie, kde je bezpečné pýtať sa, skúšať, a aj sa mýliť. Ak chceme, aby sa naše školstvo posunulo ďalej, musíme začať od seba: stále sa učiť, byť trpezliví, a vedieť, že zmena nezačína perfektným výsledkom, ale odvahou urobiť prvý krok, hoci aj s rizikom chyby.
„Chyby sú odrazové mostíky k porozumeniu.“
