reklama

Ako ma uniesli do UFO

Ufo. Neidentifikovaný lietajúci objekt. Z anglického unidentified flying objects. (Varovanie - je to brak)

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)
  1. - výlet

Keďže som človek, ktorého nebaví celý deň sa len tak bezcieľne pofľakovať na internete, rozhodol som sa len tak bezcieľne bicyklovať. A tak som vyrazil na polia. Príjemných 34 stupňov, vtáky spievajú, na oblohe ani mrak. Zastavil som pod stromom. Oprel sa o bicykel a chcel som si chvíľu oddýchnuť. Vyrušil ma zvláštny zvuk. Pozrel som sa, čo je jeho zdrojom. Uvidel som päť malých zlatých prasiatok. Pokrochkávali si a zvedavo si ma obzerali. Usmievam sa a pohľadom skúmam hnedé pásiky rôznych odtieňov na ich telách. Skôr sám pre seba hovorím:

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

„Ahoj maličkí. A čo vy tu takto sami? Kde máte mamičku?“

Vtedy mi úsmev na perách zmrzol. Absolútne vôbec som neskúmal okolie. Neobzeral som sa. Nepočúval. Už teraz mohlo byť neskoro. Ak sú tu prasiatka, určite je tu aj mamička. A mamička prasiatok si svoje detičky chráni. A tak som zvolil najrýchlejšiu únikovú trasu, aká mi zišla na um. Smerom hore. Vyložil som nohu na štangľu bicykla, postavil som sa a chytil konára. V momente, keď som sa pevne chytil, cítil som, ako môj bicykel uletel preč. To muselo byť naozaj v poslednej sekunde. Vytiahol som sa na konár a pohodlne (v rámci možností) sa usadil. Čakal som, kedy diviaci odídu, ale im sa akosi nechcelo. Mamička sa zvalila na bok a prasiatka pobehovali okolo nej. Kto by skúsil v takejto situácii zísť dolu? A tak som tam sedel niekoľko hodín. Skúsil som po mamičke hodiť nejaký ten konárik, ale nič som nedosiahol. Akurát sa zvalila o pár metrov ďalej. Na mobile žiaden signál. Kričať by nemalo zmysel. Dedina bola ďaleko. Skúsiť sa dostať k bicyklu? Na čo? Je v stave nepojazdnom. A utiecť? Pred diviakom? Pre tých z vás, ktorí to nevedia, diviak dokáže dosiahnuť rýchlosť 55 km za hodinu. Špičkový atlét vie dosiahnuť 44 kilometrov za hodinu. A o mne sa nedá zrovna povedať, že by som bol špičkový atlét. Vlastne... ani len atlét. Možnosti boli teda vylučovacou metódou odstránené a ostala už len jedna – sedieť na konári, krútiť palcami a znášať priame slnko. Zrazu tých 34 stupňov nebolo až takých príjemných. Okolo piatej večer by som odprisahal, že cítim pečené. A nemyslím si, že to boli diviaky. Je sedem hodín večer, keď mamka svinka konečne zdvihla svoje telo zo zeme a odpochodovala aj so svojimi mladými. Pre istotu som počkal ešte nejakú pol hodinu. Z toho stromu som... rád by som povedal zliezol, ale skúste sedieť na konári celý deň a k tomu na priamom slnku! Zo stromu som bol proste dolu skoro tak rýchlo, ako som naň vyliezol. Dokríval som k bicyklu, postavil ho na kolesá. Šajba bola tak skrútená, že nemalo zmysel niečo na kolene opravovať. Mohol som ho len tlačiť. A tak, krívajúci, spálený, ubolený, špinavý od potu a blata, som vykročil ku druhej kapitole tohto príbehu.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


  1. – druhá kapitola tohto príbehu

Blíži sa ôsma hodina. Ledva kráčam a dedina je stále v nedohľadne. Signál – nič. Som smädný, hladný, myslím, že v priebehu pár okamihov upadnem do šoku. Vzhľadom k tomu, že už len málo ľudí si len tak vyrazí niekam von na poľné cestičky, zvlášť v túto hodinu, nevidím svoju situáciu ružovo. Musím sa udržať. Nesmiem omdlieť. Tela sa mi zmocňuje zimnica. Cítim bolesť hlavy. Je zrejmé, že na púšti by som neprežil. Ku všetkým týmto príznakom pribudli aj zvukové halucinácie. Zvuk, ako keď prikryjete cirkulárku zvonom. Niežeby som to niekedy robil. Úmyselne... Náhle sa zotmelo a vzduch sa ochladil. Je so mnou zle. Je so mnou veľmi zle. Tlačím, snažím sa niečo si pospevovať, skrátka, udržujem sa na nohách a pri vedomí všetkými dostupnými zbraňami. Zrazu sa mi začalo pred očami blýskať. Žmurkám, krútim hlavou, usilujem sa zahnať svoje stavy. Neskoro... Akoby som sa vznášal... Musel som omdlieť. Iného vysvetlenia niet. Necítim si pod nohami zem. Počujem dopadnúť bicykel. Zatváram oči, moje svalstvo sa uvoľňuje, myseľ opúšťa tento svet...

SkryťVypnúť reklamu
reklama


  1. – to, čo zvyčajne nasleduje po druhej kapitole

Prebral som sa na niečom teplom. Teplom a mäkkom. Nič ma nebolí. Vlastne.... je mi celkom dobre. Cítim... vôňu... čo to je? Hubová polievka? Mám rád hubovú polievku. Otváram oči a mám chuť opäť omdlieť. Vidím nad sebou usmievavé tváre piatich nádherných žien. Miestnosť, v ktorej sa nachádzam, pôsobí naozaj sterilne. To všetko je dobré znamenie. Znamená to totiž, že moje telo našli. Zavolali mi zdravotnú pomoc a teraz ležím na nemocničnom lôžku napichaný látkami proti bolesti. Takže aj keď v realite vyzerám naozaj príšerne, môj mozog si užíva takzvaný rajský rauš. A niečo mi hovorí, že ma očakávajú fakt pekné sny. Usmievam sa na ženy a so záujmom si ich prezerám. Dokonalá postava, dokonalá tvár a bože, tie oči! Posadil som sa. Niečo mi potiahlo ruku. Z predlaktia mi trčí hadička. To ma trochu prekvapilo. Akosi to nezapadá do môjho dokonalého sna. Jedna žena mi tú hadičku vybrala z ruky. Okamžite začala tiecť krv. Sklonila sa, priložila svoje pery k rane, a krv prestala tiecť. Takže takto má vyzerať môj sen? Mám krvácať a ony ma majú liečiť? Stále to nie je raj, aký by som si predstavoval. To ešte budeme musieť prebrať. Pomáhajú mi vstať a odprevádzajú ma do inej miestnosti. Uprostred nej sa nachádza lehátko a nad ním levituje svietiaca guľa. Jej jas sotva osvetľuje miestnosť. Priviedli ma k lehátku a usadili ma naň. Jedna z nich mi vyzlieka tričko. Cítim dych na krku. Konečne to dostáva podobu, akú má môj sen mať. Pár rúk ma tlačí na pleciach. Pod tlakom si líham. Vidím, ako zo stropu niečo klesá. Sústreďujem svoj pohľad na to niečo. Pomaly to klesá. Pripomína mi to tú časť zubárskeho kresla, z ktorej trčia vŕtačky. Dlaň na líci si vynucuje moju pozornosť. Hľadím do nádherne zelených očí. Vlasy mi hladia tvár. Myslím, že ak by bolo možné oženiť sa s halucináciou, toto je presne tá, ktorú by som si zvolil.

SkryťVypnúť reklamu
reklama


  1. – Trošku sa nám to komplikuje

Cítim ruky na svojej hrudi. Ako zhypnotizovaný sa stále pozerám len do tých očí. Akoby som v nich videl niečo nadpozemské. Sú sťaby čierne diery, ktoré vťahujú a pohlcujú všetko, čo sa v ich blízkosti zjaví... Nekonečný čierny tunel, smerujúci k poznaniu sveta, k poznaniu... vnútorný orgán? Vidím, ako jedna žena drží v rukách niečo, čo mi pripomína mech na gajdách.

„Na čo sa to pozerám?“

Žena sa usmiala.

„To je žalúdok.“

A len tak mimochodom ho položila na stolík k ďalším veciam. Kde sa tu vzal ten stolík?

„Žalúdok... Odkiaľ?“

„Z brucha predsa. Nevieš, kde má tvoj druh žalúdok?“

Môj druh? Tento rozhovor začína naberať znepokojujúci smer.

„Bojím sa pozrieť... Komu patrí to brucho?“

„Tebe. Takisto ako aj pečeň, srdce, žlčník...“

„Srdce? Vy ste mi vybrali srdce?! Okamžite mi to vráťte späť! Veď bez srdca zomriem!“

„Keď si nezomrel bez mozgu...“

„Prečo ma urážaš? Náhodou, patrím k inteligentným ľuďom!“

„A napriek tomu si ma nepochopil. Ten mozog je z hlavy von.“

Stratil som dych. Celý svet sa so mnou točí. Zmocňuje sa ma panika. Moment! Som to ja ale hlupák... Veď som pod vplyvom liekov! V nemocnici, liečia ma a toto je proste nezmyselný sen. Hmmm.... cítim hubovú polievku?

„Potrebujeme si overiť, či si zdravý jedinec. Hodláme ťa totiž na niečo využiť. Až kontrola prebehne, všetky orgány a kosti ti budú navrátené.“

Z tohto som si vybral jediné.

„Využiť? Ako?“

Jedna sa ku mne priklonila a zašepkala mi do ucha.

„To uvidíš.“

„Fajn, berte si čo chcete, testujte a rýchlo to nahádžte tam, kam to patrí. A už keď sme pri tom, poprosím vysať nejaké tie tuky, pridať svalovú hmotu a zrýchliť neurónovú sieť v mozgu.“

Snáď sa táto halucinácia konečne zvrtne želaným smerom.


5 – Generálka ukončená

Cítim sa trochu dolámaný. Ženy mi pomáhajú vstať. Počujem, ako mi praští v chrbtici.

„Nepotrvá dlho a opäť budeš fit. Bol si úplné rozobraný. Musia sa ti vyrovnať tlaky, zladiť orgány,... no je toho dosť. Ale vďaka našej technológii to bude skôr, než mihneš okom.“

„To je v poriadku, poďme na to, čo potrebujete.“

„Ty sa na to nejak tešíš.“

Premeral som si všetky ženy. Usmial som sa.

„Ty sa divíš?“

„Predsa len, budeš potrebovať úplné zotavenie sa. Aby sa ti niečo nestalo.“


6 – Ide sa zneužívať

Myslím, že môj život je nespravodlivý. Ešte ani vo svojej vlastnej hlave nemôžem robiť to, čo chcem! Stojím pri otvore šachty, prechádzajúcej skrz loď. Mám sa spustiť dolu, uvoľniť to, čo sa tam zachytilo a vrátiť sa hore. Bolo mi povedané, že šachta vedie k motorom a slúži na odvod tepla do lode. Inak by napríklad v blízkosti hviezdy v hmlovine Motýlik umrzli. Ak vezmem v úvahu teplotu vyvrhovaných plynov, cez ktoré prelietajú (- 272 stupňov), mal by som si zadovážiť takéto kúrenie do izby. V zimnom období majú radiátory práce viac, než dosť.

Pozerám do šachty. Vyzerá to na dlhú cestu dolu. Som rád, že je to len sen. Zapínam si pás. Napájam naň lano. A spúšťam sa dolu. Míňam mriežky. Za väčšinou je len tma. Ale za niektorými môžem vidieť celkom zaujímavé veci. Technológie, laboratória... stádo kráv? No nič, pokračujem. Konečne sa blížim k tomu, čo mám uvoľniť. Je to... ako také veľké.... mazľavé a nechutné... ono je na to odborný výraz... Tuším to bude fujtajbl...

Pobiede som tú divnosť uvoľnil. Prichytil som to k postroju a nechal sa vytiahnuť hore. Cestou sa to ešte pár krát zaseklo. Nechápem ako, keď steny sú úplne hladké. No beriem to tak, že halucinácie nemusia dávať zmysel. Teraz, keď som zo šachty von a ženy mi odopínajú postroj, môžem si tú vec pozrieť lepšie. Po dôkladnom preskúmaní som skonštatoval, že neviem, čo to je. Ale páchne to poriadne. Tak nejak… ako keby som v lete zabudol smradľavý syr v kyslej kapuste na slnku. Otočil som sa k ženám

„Tak… čo bude teraz?“

„Teraz ti splníme, po čom túžiš najviac.“

Konečne sa dočkám!


7 – Všetko správnym smerom?

Nechali ma na poli, tam, odkiaľ ma vzali. Som rád, že som nohami na pevnej zemi, to samozrejme. Ale cítim sa podvedený. Kto by to bol povedal, že tým mysleli návrat domov. Nuž, každý sen musí niekedy skončiť. Trochu ma udivuje, že nie som spálený a bicykel je tiež bez poškodení. Možno sa mi sníval celý dnešný deň. Vysadol som na bicykel a vyrazil. Predsa len, už sa stmieva. Rád by som stihol večeru.

Odkladám bicykel, otváram dvere na dome a vchádzam dnu.

„Mamiii, tatiii, som domaaa…. Ako veľmi som vám chýbal, tak veľa mi naložte na večeru!“

Vstúpil som do kuchyne a cítim sa čudne… poznám tie tváre… tie tváre, čo sa na mňa udivene a šokovane pozerajú. Ale zároveň sú… trochu cudzie. Rodičia sú zjavne starší, sestra už rozhodne nemá 6. Stojím tam, s pootvorenými ústami a premýšľam, čo to má znamenať. Prvá prehovorila mama.

„Panebože… si späť… vôbec si sa za tie roky nezmenil.“

Aké roky?

„Aké roky? Bol som preč jeden jediný deň.“

Tu prehovoril otec.

„Bol si preč sedem rokov. Dnes je to presne sedem rokov.“

Nie som schopný slova. Čo to má znamenať? Sedem rokov? Ako? Prisadol som si k stolu a zamyslene si rukou prekryl ústa. Otec medzitým niekam telefonuje. A ja cítim.. cítim, že musím ísť na záchod. Tak som sa teda postavil a išiel uskutočniť svoj plán. Pristúpil som k mise, rozopol nohavice a keď som chcel pokračovať vo svojej činnosti, hrabol som prstami do prázdna. Stiahol som si nohavice, pozrel sa dolu a zdesene zvolal:

„No ty vole to si snáď zo mňa robíš prdel!“

Michal Múčka

Michal Múčka

Bloger 
  • Počet článkov:  35
  •  | 
  • Páči sa:  4x

Píšem len pre zábavu, nič extra nečakaj. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Pavol Koprda

Pavol Koprda

9 článkov
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

750 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Juraj Karpiš

Juraj Karpiš

1 článok
Yevhen Hessen

Yevhen Hessen

19 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

3 články
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu