Vo svojom cechu som dosiahol najvyššiu zručnosť, akej som schopný. Teraz už musím len počkať na svojho učňa. Bude to dlhé čakanie, ale môj učeň dokáže veci, o akých sa mne ani nesnívalo. Viem to – čas mi odhaľuje svoje bývalé deje, ukazuje mi tajomstvá prítomnosti a zjavuje mi niekedy desivé, inokedy príjemné zajtrajšky. Sen, či už bdelý alebo skrývajúci sa za viečkami, mi vždy odhalil, čo som potreboval vedieť. No nasledujúci príbeh… ten som nepoznal, až kým sa neudial. Kiež by som vedel vrátiť čas… Ty to chápeš… Ty to poznáš, vieš…
Sedel som so svojou rodinou pri stole. Vychutnávame si večeru. Už od rána cítim nepríjemné mrazenie. Čím viac slnka ubúda, tým viac ma mrazí. Niečo sa stane… som si tým istý. A ako súhlas sa zvonku nesie kakofónia davového hlasu. Stačil jediný pohľad na moju družku. Schmatla deti a odtiahla ich od stola. Všetci traja sa stratili v pivnici. Počul som, ako buchli dvierka. Najprv tie v podlahe a následne druhé, ukryté v pivnici. I tam je totiž skrýš. Obrátil som sa k stolu a, akoby sa nič nedialo, pokračoval v jedení. Rozrazili sa dvere. Pootočil som hlavu a premeral si kováča a mäsiara. Dvere dokorán, v rukách sekáč a kladivo. Za nimi sa tlačil dav. Nik však nevošiel. I keď si zjavne prišli po moju hlavu, nikto nechcel riskovať môj hnev. Mäsiar otvoril ústa. Sotva však stačil vypustiť z úst vzduch, zastavil som ho zdvihnutou rukou. Dav šumel, muži vyzerali, že sú v koncoch. Kútikom oka pozorujem okná, dvere, tváre v nich a dojedám kašu. Muselo sa stať niečo skutočne vážne. Prehltol som posledné sústo, napil sa vína, otočil stoličku tak, aby som mal na mužov dobrý výhľad a rukou ich pozval dnu. Sotva však spravili krok, spoza nich sa vyrútil kňaz. Mužov doslova rozrazil, z očí mu šľahali blesky a z hlasu kvapkal jed.
“Ty! Diablov služobník! Bohorúhač! Skončíš na hranici a On strestá tvoju dušu za hriechy, ktoré si napáchal! Za nevinnú dušu, ktorú si stiahol do pekiel! (Do miestnosti vošiel druh mäsiarovej dcéry) Priniesol si sem nečistotu, oklamal si týchto prostých ľudí a teraz si vyberáš svoju daň? Na hranicu s tebou!”
Celý kňaz. Mám s ním radosť, odkedy prišiel. Vraj ma aspoň náznakom spomenie pri každom svojom kázaní a prednášaní Božieho slova. Kiežby aspoň robil niečo užitočné miesto manipulovania ľudí. Asi je čas, aby som aj ja niečo povedal.
“Takže niečo sa stalo a kňaz vás všetkých presvedčil, že za to môžem ja. Vari neliečim vás i vaše rodiny? Neochránil som vás pred rôznymi nešťastiami? Nezbavil som vás moru? Nestarám sa o váš dobytok? Nebdiem nad vašou úrodou? Prečo by som vám škodil akýmkoľvek spôsobom? I žena môjho života je jednou z vás! Prečo by som ohrozil bezpečnosť jej i našich detí? A o čo vlastne ide?”
Mäsiar otvoril ústa, no neprehovoril ani tentoraz. Miesto toho sa zrútil k zemi a rozplakal sa. Kováč si k nemu čupol. I napriek početnej osádke vládne hrobové ticho prerúšané len mäsiarovými vzlykmi. Blúdim očami po mojej spoločnosti. V okne je zdrvená tvár mäsiarovej ženy. Samotný mäsiar je skrúšený na zemi. Prítomnosť mŕtvolne bledej tváre druha mäsiarovej dcéry len podčiarkuje neprítomnosť jednej osoby…
“Kde je Živana?”
“Ty dobre vieš! (Kňaz opäť nesklamal, za všetko zlo sveta môžem ja) Vyrval si tomu úbohému dieťaťu srdce z hrude! Si beštia a mal by si byť zahnaný späť do pekiel, odkiaľ si vzišiel!”
Môj kľud je preč. Mal som Živanu rád ako vlastnú dcéru. Naozaj neviem, kto by jej mohol priať smrť.
“Musím ju vidieť!”
“V žiadnom prípade, to nedovolím!”
Sám neviem ako, držím kňazovi na krku dýku.
“Jej srdce by som nemal k čomu využiť ani v prípade, že by som jej ho chcel odobrať! Na magické rituály sa využíva srdce panny. Nečisté je vhodné len pre ľudožrúta!”
“Mám knihy, ktoré tvrdia opak!! (Kňaz vie, že to neurobím a tak sa nenechal zastrašiť) I z nečistého srdca môže mať čarodej úžitok!”
“Jedine začiatočník. Zaklínadlá vyžadujúce takéto srdce zvládam bez preliatia jedinej kvapky krvi! A teraz, chcem vidieť telo!”
“Nedovolím ti to! Nebudeš sa kochať výsledkom svojho činu!”
“Chcem nájsť jej vraha, ty produkt krvismilstva! Mal som ju rád! Prečo by som ju zabíjal, zvlášť, kvôli niečomu, čo nepotrebujem?!”
“Aby si priniesol obeť Satanovi!”
Zatriasla sa mi ruka, kňazovi steká po hrdle kvapka krvi.
“Nepokúšaj ma! Pozor, kňaz! Inak prisahám, ani Boh ťa neochráni pred mojim hnevom!”
“Všemohúci mi pomôže!”
“Tak si konečne prečítaj Bibliu. Ver a nepokúšaj! A ty teraz pokúšaš mňa i svojho pána!Nestačí, že si v tejto ťažkej chvíli pritiahol celú dedinu do mojich dverí, ešte tu aj zdržuješ, zatiaľ čo jej vrah môže byť už ďaleko a každým ďalším slovom je zas o niečo ďalej! Tak uhni alebo zhyň!”
Nechal som sa priviesť k telu. Celou cestou tam som temer nedýchal. Je mi zle. A keď som ju uvidel… Do očí mi vyrazili slzy. Kňaz mal pokus zas niečo povedať, ale kováč ho umlčal. Premohol som sa, prisunul si stoličku a usadil sa nad telom. Jednou rukou si osušujem tvár. Ale len na to, aby mohla byť opäť mokrá. Okolo je napäté ticho.
“Cítim tu mágiu. Veľmi silnú. Čo nedáva zmysel, keďže nebola pannou..”
“Bola...”
Jediné slovo, ktoré úplne zničilo moje myšlienky. Neviem, či ma to viac prekvapilo alebo vydesilo.
“Veď si bol jej druhom najmenej dva roky!”
“Mali sme… teda.. ja.. ja mám problém.”
“Mal si za mnou prísť… Toto sa vôbec nemuselo udiať….”
“Viem...”
Vo svetle nových informácií je jasné, že budem hľadať svoju konkurenciu. Nie je veľa mágov, ktorí by dokázali nasýtiť miestnosť takou mocou. Dokonca nemôžem prinútiť veci okolo, aby mi odhalili svoje svedectvo. Naviac srdce bolo zjavne vyrvané. Niečo preniklo skrz hruď dnu.
“Takže hľadáme čarodeja. Veľmi mocného. Kňaz, čuš! Kto každý vedel, že je čistá?”
“Povedal som to kňazovi. Prišiel som si po radu. Odporučil mi modliť sa a ak bude moja žiadosť úprimná, Boh vyslyší a obdarí nás.”
Otočil som hlavu ku kňazovi. Videl som, ako jeho myseľ naplno pracuje. Cíti, že situácia sa môže pre neho nepriaznivo otočiť.
“Takže za ním prídeš, za mnou nie… Kňaz… (Znovu som sa na neho pozrel. Trasie sa.) Sám si povedal, že máš knihy o mágii. Kľudne by si to mohol urobiť ty, aby si sa ma konečne zbavil. Ale ty si len tisíc hromov bez búrky.“
Svoju ďalšiu vetu som adresoval všetkým.
„Je v tejto dedine niekto nový?“
„Cigáni! (Kňazov hlas znel takmer víťazoslávne – vážne si ho tunajší ľudia vážia?) Cigáni sa usadili za dedinou!“
Cigáni.. Kočujú z krajiny do krajiny. Niektorí prinášajú rôzne druhy zábavy, iní len problémy. Ich mágia je zvyčajne o urieknutí. No čas od času si medzi nimi nájdem soka.
„V poriadku. Skontrolujem to. Nájdem jej vraha a strestám ho. Tak prisahám.“
Cítim, ako vo mne narastá čosi temné. Tieň môjho bývalého ja. Zamieril som domov. Do tábora je to peši ďaleko. Pár ľudí kráča so mnou. Samozrejme, sú nervózni, pýtajú sa ma a ja neviem odpovedať. Kiež by som vedel… Takto sme dokráčali pred môj dom. Družka i s deťmi vybehli von. Objali sme sa. V skratke som žene povedal, čo sa udialo. Ubezpečil som ich, že všetko bude v poriadku. Len musím nájsť zlého muža. Pristúpil som k drevenému koňovi pri dverách. Priložil pery k jeho uchu a zašepkal - ,,ži,,. Drevo pod mojimi prstami zmäklo, rastie srsť. Brucho sa pomaly hýbe, oči sa lesknú. Svedkovia tejto udalosti sú ohromení. Čierne oči, para z nozdier. Stojí predo mnou svalnatý hnedák. Pri každom dotyku kopyta so zemou sa zjavia iskry. Nasal som nočný vzduch a opäť sa cítil tak na sto rokov. Vyskočil na koňa, skĺzol sa z druhej strany a dopadol na chrbát. Už je to dávno… naviac, na živelného koňa sa sedlo nepoužíva. Môj druhý pokus bol úspešnejší. Uháňame vzduchom priamo k táboru.
Vleteli sme doň cvalom. Zastavil som koňa, ostal som však na jeho chrbte. Cigáni sa držia od koňa, akoby sa pozerali na démona.
„Hľadám vášho čarodeja, bosorku či vešticu!“
Jeden z nich nesmelo prikročil.
„Ľutujem, pane. My len hráme, tancujeme a maľujeme. Mágie sa štítime.“
„Aspoň tú vešticu?“
Zamrvil sa. Naozaj sa mágie boja.
„Kam máte namierené?“
„Ideme pobaviť ctihodného lorda.“
„Tento lord je čokoľvek, len nie ctihodný. Dolu v dedine sa stala vražda. Nachádza sa tam osoba, ktorá nebude váhať, aby proti vám poštvala úplne všetkých. Takže vám odporúčam odísť. Avšak najskôr, nevideli ste niečo čudné? Niekoho znepokojivého?“
Cigán sa obzrel po okolostojacich.
„Dnes tadiaľ prebehol muž. Vydesil všetky zvieratá, ušli nám kvôli nemu niektoré kone. Cítili sme z neho veľkú silu.“
„Smer?“
Ukázal rukou. Tadiaľto sa ide len do malého mestečka presláveného množstvom krčiem a opileckých bitiek. Chodím tam nerád.
„Mali by ste sa vytratiť. Stala sa vražda a možno sa budú chcieť pomstiť vám.“
Otočil som koňa smerom, ktorý mi ukázal a cválal som tam.
Rozvidnieva sa, keď prichádzam k bránam. Koňa som nechal obďaleč, ak ho budem potrebovať, príde. Vonku stojí stráž. Prikročil som k nim. Premerali si ma chladným pohľadom. Nemajú radi, keď ich niekto otravuje. Úplne ich chápem.
„Prajem vám dobré ráno, páni.“
Keďže viem, čo sa patrí, siahol som do mešca a vybral pár mincí. V očiach stráže sa objavil záujem. Síce nevedeli, čo budem chcieť, no presne vedeli, kam pôjdu mince premeniť na lacnú pálenku. Informácie ma však sklamali. Žiaden čarodej. Len mastičkár v lese neďaleko. Pýtal som sa na čarodeja… Priradiť nás k mastičkárom je urážka. Taktiež nevideli zvláštneho cudzinca. Zrejme bežal ďalej alebo zmenil smer, aby sa zbavil prípadného prenasledovateľa. Nech je ako chce, som unavený. Pár hodín strávim tu. Potom sa vrátim domov a začnem hľadať dôslednejšie. Cítim nepokoj… Mrazivý pocit, ktorý mi hlodá v hrudi pri srdci.
Ako prechádzam špinavými ulicami, vynárajú sa mi spomienky. Takmer som zabudol, koľko chvíľ som tu strávil. Za niektoré sa dnes už trochu hanbím, za iné sa hanbím nesmierne. Avšak, s jednou príjemnou som ostal stáť pred hostincom „Zlomená podkova“. Nebyť súčasných okolností, možno by som sa i pousmial. Vošiel som dnu a zamieril k voľnému stolu v rohu oproti vchodu. Hostinský prišiel takmer okamžite. Objednal som si fľašu vína. Trochu lepšie som sa mu prizrel.
„Vyzeráš úplne ako tvoj otec. Ako sa má?“
Hostinský prižmúril oči a priklonil sa ku mne.
„Miliduch? Si to ty? Neverím vlastným očiam! Môj otec zomrel počas minulej zimy.“
„To ma mrzí. S tvojím otcom sme zažili pár zábavných príbehov. Bol to dobrý muž.“
„Áno, to bol. Čo ťa sem privádza?“
„Hľadám čarodeja. Veľmi mocného a podľa všetkého i desivého.“
„Obávam sa, že nemôžem slúžiť. Jediný čarodej si tu ty. Potom je tu už len liečiteľ na okraji lesa, no pochybujem, že by stál za tvoju pozornosť.“
„Už si druhý, kto ma na neho odkazuje. Čo tak niečo nezvyčajné?“
„No… nezvyčajné sa u nás deje každý deň, preto sem ľudia radi chodia. No neviem, či niečo z toho patrí do zoznamu tebou vyhľadávaných podivností. Čo ťa sem vôbec privádza?“
„Smrť. U nás v dedine bola zabitá mladá žena. Podľa skupiny ľudí mohol ísť vrah týmto smerom. A ak potrebuje oddych, určite sa zastavil tu. Muž, ktorého hľadám, dokáže zanechať hlboký dojem.“
„Napríklad šialené správanie sa zvierat?“
„Hovoríš o niečom konkrétnom?“
„Pred pár hodinami prešiel cez mesto prešiel muž, celý… tmavý. Sálalo z neho ohromné zlo.“
„Prečo si ho nezmienil, keď som sa pýtal pred tým?“
„Pýtal si sa na čarodeja. On pôsobil skôr ako zlý človek, než čarodej. Tu nič nezvyčajné.“
„Vieš, kam išiel?“
„Vezmi si izbu, vyspi sa a až sa prespíš, budem vedieť všetko, čo sa dá zistiť.“
„Nepotrebujem izbu, strávim čas pri tomto stole.“
„V poriadku, tak teda počkaj tu. Budem sa ponáhľať.“
Vidím ho, ako narýchlo prehadzuje pár slov s mohutnou ženou a odchádza cez dvere von. Ja mám vďaka tomu čas premýšľať. A popri tom som si uvedomil jednu vec. Nechal som svoju rodinu v blízkosti manipulátora, ktorý ma nenávidí. Snažím sa na to nemyslieť. Ak by im niečo hrozilo, určite by som to vedel. Nie je možné, aby som to nevycítil. Musím sa sústrediť na tento problém. Aby som nič neprehliadol. Zavše sa však vo svojich myšlienkach vrátim k nim. Víno pomaly ubúda. Fľaša je už takmer prázdna, keď mi po chrbte prebehne mráz. Dvere hostinca sa otvoria, vstúpi hostinský. Zamieril rovno ku mne.
„Nehnevaj sa, nič som nezistil.“
„To je v poriadku. Prichádza.“
„Ako to myslíš? Ako to vieš?“
„Cítim tú silu. I napriek hrubým kamenným stenám. Asi sa dozvedel, že si sa na neho vypytoval, tak sa ide zoznámiť.“
Sotva som dohovoril, dvere hostinca sa rozrazili. V nich stojí tmavá, nie veľmi vysoká postava. Okamžite v hostinci zastal život. Kde sú tie časy, keď som podobné ticho spôsoboval ja? Počujem, ako nasal vzduch. Tá ohromná energia, ktorá z neho sála… ale nie je to čarodej. I keď je to magická bytosť, čarodej to rozhodne nie je. Miestnosť sa napĺňa štipľavým teplom. Všetci, včetne hostinského, sa vyparili. Bytosť kráča ku mne. Dopíjam posledné kvapky priamo z fľaše…
Kráčam k chalúpke na kraji lesa. V ruke držím fľašu od vína, bezpečne uzavretú. Okolo hrdla sa tvorí inovať. Len sa blížim a už viem, že som mastičkára podcenil. Všade navôkol je cítiť temnú mágiu. Takú… nie z nášho sveta. Stojím pri dverách a búcham na ne. Ostal som ohromený, keď som uvidel tú tvár, ktorá sa po otvorení dverí zjavila. Prekvapenie bolo zjavne obojstranné. Ani neviem ako, Chvost ma doslova vtiahol dnu. Obaja sme boli žiakmi Sokola. On však neprešiel cez skúšky a musel odísť. Proste na to nemal. Ako je však možné, že dnes predo mnou stojí plnohodnotný čarodej, dokonca tak mocný?
„Drahý Miliduch. Už je to tak dávno. Čo ťa sem privádza?“
„Predsa živelný kôň, Václav. Nečakal som, že ešte budeš žiť. A už vôbec som nečakal, že budeš tak… schopný v obore. Zrejme si lepší žiak, než sme si so Sokolom mysleli.“
„Ak by sme nemali používať skratky, neexistovali by.“
Samozrejme, mohol som si myslieť, že je za tým podvod. Jeho úsmev je srdečný. On naozaj netuší, kvôli čomu som prišiel. Položil som na stôl fľašu.
„To vidím ľad? Vari si zabudol, ako skladovať víno?“
„Toto víno je dosť ohnivé, schladenie bolo nutné. Je to dar od jedného tvojho priateľa.“
„Skutočne? Od ktorého?“
„Od muža, ktorého si prinútil vraždiť pre teba.“
Priateľská atmosféra je preč. Kdesi v zemi sa niečo pohlo. Tak to je tá jeho skratka! Pekelný červ! Ten mu prepožičal silu výmenou za duše panien.
„Ten muž je dôvod, prečo si sem meral cestu?“
„Ten muž ma nezaujíma. Žena, ktorú zabil. Kvôli nej som tu.“
„Veľký Miliduch prechováva k niekomu cit. Už nie si ten, ku ktorému som vzhliadal.“
„Dospel som.“
„Zoslabol si. Ako však vidíš, ja som teraz ten, kto vládne i nebesám.“
Musel som sa zasmiať.
„Hľadal som tu mocného čarodeja. Ak by som vedel, že si to len ty, nestrácal by som čas. Nestojíš za tú námahu. Radšej nech sa s tebou vysporiada jedna z tvojich obetí.“
„Ty sa mi smeješ? Veď teba to prejde.“
Prudko vstal od stola. Roztiahol ruky. Chvíľu tam takto stál. Hnev v jeho tvári bol vystriedaný zmätkom. Ja som si pokojne sedel pri stole.
„Nabudúce, keď sa rozhodneš využiť nechutnú bytosť proti svojmu protivníkovi, skús zistiť, či sa ho nebojí. Červ proti mne neurobí nič. Naposledy totiž takmer skončil doma. Ako som povedal. Ja ti neurobím nič. Nie si mojou pomstou. Urobil by som ti totiž veci, ktoré by ma uvrhli späť do temnoty, z ktorej som už vykráčal.“
Postavil som sa od stola a opustil domček. Než som za sebou zavrel dvere, venoval som posledný pohľad vínovej fľaši. Kvapka vody steká po hrdle. Inovať je preč. Najvyšší čas na odchod.
Práve vysadám na koňa, keď sa okolie zatriaslo a svet ostal ohlušený mocným revom. Jeho obeť si vybrala svoju pomstu. Hľadím na oblohu a sledujem obrovskú masu mäsa miznúť za obzorom. Dielo je dokonané. Vraciam sa domov…
Kľačím v prachu. V očiach slzy. Tam, kde mal stáť môj domov len vánok víri popol. Nevedel som to. Necítil som to. Nevidel. K čomu všetka tá moc, keď som ostal bezmocný? Nedal som na rozum, arogantne som sa spoliehal na svoje sily. Vyvolal som zaklínadlo duch minulosti. Lístie, prach, kvapky vody sa dvihli do vzduchu a vytvorili kontúry domu. Sledujem, ako sa okolo združujú ľudia s pochodňami. Kňaz stojí vpredu a ukazuje na dom. Vchádzajú dnu dvaja muži a vyvádzajú moju družku a dcéru. Syna nevidím. Vidím, ako postavili hranicu a priviazali ich k nej. Zapálili… včetne domu. I keď scéna je nemá akoby som počul ich krik. Akoby som počul svojich mierumilovných spoluobčanov jasať a zvolávať na domnelú slávu akejsi bytosti. Padám tvárou k zemi… prach sa mi dostáva do úst. Ale je mi to jedno. Urobili to najhoršie, čo som si ani nedokázal predstaviť. Poznal som ich. Niektorých dokonca celý ich život. Ale toto… toto som ozaj nečakal…
Už je noc,keď vchádzam do dediny. Ako je tu zvykom, všetci sú už doma a spia. Ani neviem prečo, moje prvé kroky vedú do kostola. Možno cítim, že tam nájdem odpovede. I keď si nie som istý, či o nejaké odpovede stojím. Som tak prázdny. Jediné, čo cítim, je nočný vzduch. Tak prázdny…
Vchádzam dnu cez pootvorené dvere. Kňaz ich nikdy nezatváral na znamenie, že najvyšší je tu pre nás vždy. Dvaja návštevníci tu už boli. Kňaz a mäsiar už boli tu. Mäsiar niečo skrúšene mumlal. Kňaz ho ubezpečoval o správnosti konania. Niečo o ohni a očistení. Ostal som ukrytý v tieni. Teraz už taký prázdny nie som. Sledujem oboch mužov. Uvažujem nad trestom, ktorý by som chcel zhodiť na ich hlavy. Napokon som sa rozhodol. Na konci kostola, oproti vstupu, sa nachádza veľká drevená socha ukrižovaného Krista. S lomozom dvihol hlavu, čo si vyžiadalo okamžitú pozornosť oboch mužov. Kristus zišiel z kríža. S vľúdnou tvárou pristúpil ku kňazovi. Položil mu ruky na boky a dvihol ho do vzduchu. Kňaz blažene k nemu natiahol paže. Od dojatia nebol schopný rozprávať. Naproti tomu, Kristus prehovoril.
„Sklamal si ma. Už mi viac nie si synom.“
Kristus začal meniť svoje tvary. Vľúdnosť a pokora sa strácali, miesto nich sa zjavila beštiálnosť. Po transformácii kňaza nedržal Ježiš, ale diabol. Kňaz v panike vrieskal a volal o pomoc. Nič mu to však nepomohlo. Diabol ho pomaly rozdrvil. Mäsiar sa ani nepohol. Len tam tak stál.
„Som pripravený prijať svoj osud.“
Diabol sa vyštveral na kríž a zdrevenel. Mäsiar v slzách padol k zemi a prosil o odpustenie. Potichu som k nemu pristúpil.
„Žiadaš nesprávneho.“
Prestal vzlykať a pozrel sa na mňa. Zmierenie bolo preč. Tu ostal čistý strach.
„Prosím… oni za to nemôžu… kňaz ich všetkých vyburcoval…“
„Na tom nezáleží. Majú mať svoj rozum. Rozhodli sa sami. Teraz ponesiete následky všetci. Teba jediného som tam nevidel. Preto zomrieš rýchlo. No všetci ostatní, včetne tvojej ženy budú trpieť viac, než ktokoľvek iný.“
„Prosím, povedz mi len… dostal si ho?“
„Dostal. Bol to drak spútaný v ľudskom tele. Okázalý spôsob, ako si podpísať rozsudok smrti. Hostiteľ ma naviedol na správnu stopu a spravodlivosť bola vykonaná. Avšak duša tvojej dcéry je navždy stratená. Patrí príšernosti.“
Mäsiar sa opäť rozplakal. Vzal som do ruky svietnik a udrel ho ním po hlave. Nie raz. Nie dva krát. Bil som, kým svietnik nenarážal o podlahu kostola. A teraz je čas moju pomstu zavŕšiť. Vyšiel som von a opustil dedinu. Vystúpil som na vrch vypínajúci sa nad dedinu. Môj hlas sa rozľahol po všetkých uliciach a domoch. Ľudia vybiehajú avšak z dediny nevedia odísť. Zastaví ich neviditeľná bariéra. Panika sa prudko rozrastá ako požiar. A vtedy som dostal geniálny nápad. V poslednej chvíli som kliatbu doplnil. Nestačí, aby boli len uväznení. Nech trpia. Nech precítia bolesť, ktorú spôsobili. Nech precítia bolesť každej jednej živej formy, ktorú kedy spôsobili. Od zabitej sliepky, cez ostré slová, k utrhnutému kvetu! Nech horia úplne všetci, kým plnohodnotne túto bolesť neprecítia krát dva! Čo však môj hnev spôsobil som zistil príliš neskoro. Vyrieknutá kliatba sa nedá vziať späť. Musí byť naplnená. Zvlásť, ak pochádza zo zášte. Aby si mi rozumel – kliatba nepostihla len tých, čo vedome niekomu uškodili. Postihla každého, kto kedy spôsobil nejakú bolesť. Ako napríklad pôrodné bolesti. Moje srdce takmer prasklo, keď som ich videl horieť. Malé a nevinné, doplatili na nesprávne rozhodnutia dospelých, čo sme ich mali chrániť. A tu som si uvedomil ďalšiu vec – navzájom si spôsobili túto kliatbu. A tak budú horieť už navždy. Navždy živí. Navždy v agónii… s tým nedokážem žiť. Preto ťa čakať nebudem. Nie v tejto forme. Použijem na seba kliatbu, ktorá moje telo premení na záznam môjho života. Budem v tebe sídliť a v pravý čas ti budem odhaľovať moje skúsenosti či znalosti. Ozaj, zabráň tomu v červenom odeve, aby vstúpil do dediny. Inak bude horieť tiež. Do tvojho príchodu bude všetko ukryté. I keď neviem, ako presne naložíš s mojimi znalosťami, viem, že budeš najväčší čarodej v histórii. Verím, že sa vyberieš správnou cestou a poučíš sa z mojich chýb či úspechov. Vidíš, ako naťahujem čas? To, čo ma čaká, bude veľmi mučivé a vôbec sa mi do toho nechce. No nemám na výber. Na zdravie, drahý učeň…
------------------------------------------------------------------------------------------------------------------------
Kýcham ako šialený. Mám toho plný nos. Akoby sa ten prach rozhodol, že ho vdýchnem úplne všetok. Točí sa mi hlava a začínam halucinovať. Pred očami sa mi zjavujú výjavy akoby zo spomienok iného človeka. To-Rius ma podopiera a hrozne sa smeje. Radim opúšťa jaskyňu a kráča k pomyselnej hranici medzi akousi dedinou plnou kriku a ohňa. V hlave sa mi prehrávajú cudzie slová. Ozaj, zabráň tomu v červenom odeve, aby vstúpil do dediny. Pomedzi kýchania kričím na Radima, aby tam nestrkal nos. Im nepomôžeme. Ja snáď omdliem…
