Contra Mundum

Svet. Je plný ľudí. Myšlienok. Nápadov. Zákonov. Morálky. Krutosti. Politiky.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (0)

Prečo? Prečo som sa narodil do prostredia, ktorému nerozumiem? Ľudia sú pokryteckí. Klamári. Mnohí sú ešte horší, než vrahovia a zlodeji. Zlodeji majú k svojmu činu dôvod. Hlad, choroba, nadradené triedy šliapajúce im po tvárach. Ale čo taký pokrytec? Podvodník? Sviniar, ktorý ožobračí chudáka a žobráka prekročí. Svet ich je plný. A zákon je voči nim benevolentný. Môžeš si robiť čo chceš, pokiaľ sa nedopúšťaš podvodu na daniach. A to je svet, do ktorého som sa narodil. A je to svet, v ktorom nezomriem. Druhýkrát už nie.

SkryťVypnúť reklamu
Článok pokračuje pod video reklamou

Ako sa to celé začalo? Nuž... Bol som obyčajný študent. Priemer všetkých priemerov. Stačilo to na to, aby som sa dostal na vysokú školu. No nie dosť na to, aby som školu dokončil. Musel som sa zamestnať. V obchode ako predavač. Bol som taký milý, slušný, za každých okolností úctivý somár. Až kým...

Pekný slnečný deň. Trochu sparno, ale v obchode bolo vďaka klimatizácii znesiteľne. Vedúci odbehol do potravín. Oprel som sa o pult a kochal sa dlhonohými krásami prírody prechádzajúcimi popred výklad. Zazvonil zvonček nad dverami. S úsmevom som sa vyrovnal a pozrel na nádejného zákazníka. Úsmev mi pobledol, keď som zazrel muža pred sebou. V ruke zvieral zbraň. Tej som však venoval minimum pozornosti. Spaľovala ma jediná otázka. Čo tu chce? Pomaly prikráčal k pultu. Zbraň, samozrejme, stále mierila na mňa. Priateľsky ma pozdravil, usmial sa a požiadal o obsah kasy. Ostal som stáť a snažil sa spracovať, že tu je niekto, kto chce zobrať niečo, na čo nemá nárok. Čo urobil, aby si zaslúžil tieto peniaze? Príde sem, vypýta si niečo, čo mu nepatrí a ešte sa pri tom usmieva. Cítil som, ako mi dušou preniká hnev. Odmietol som. Úsmev v momente zmizol. Chcel som povedať ešte niečo, chcel som ho pokarhať za takéto správanie, no nestihol som. Vrazil mi zbraň do úst a tentokrát slová zasyčal. Nerozumel som im, i keď som vedel, čo povedal. Môj mozog jednoducho túto situáciu nedokázal vstrebať. Nedokázal som to pochopiť. Ďalšie, čo si pamätám bolo náhle uvoľnenie dutiny ústnej a následne dopad čohosi tvrdého. Klesol som na zem. Okamžite ma obkolesila tma. Nedokázal som pohnúť jediným prstom. Dokázal som uvažovať, cítil som tupú bolesť na hlave, počul som no nevidel,s nevedel sa pohnúť. Cvakla pokladňa, niečo zašušťalo. Cítil som, ako mi niekto niečo robí s nohavicami. Následne som počul mužov hlas. Povedal „Určite si rozumný človek. Stavím sa, že si si všimol všetko, čo by policajtom mohlo pomôcť pri pátraní. No ty im to nepovieš. A to, čo som ti vsunul do vrecka, je tvoja odmena za mlčanie.“ Zazvonil zvonček a ja som ostal sám v tichu. Bolo nekonečné. Vedel som presne, ako vyzerá peklo. Uväznený vo vlastnom tele so svojimi myšlienkami, pocitmi, strachom a hlavne otázkou, ktorá sa mi točila v hlave stále dokola. Prečo? Prečo to spravil? Čo ho k tomu viedlo? Banky ponúkajú úvery. Vždy sa nájde kamarát, ktorý neváha požičať. Naviac, nebol oblečený ako niekto, kto je odkázaný na pomoc druhých. Tak prečo?

SkryťVypnúť reklamu

Prešla snáď celá večnosť, než zazvonil zvonček. Počul som kroky. Energické, veselé. Tento pružný krok spoznám kedykoľvek. Môj vedúci. Kroky ustali. Nádych, plesnutie po asi pulte. Počul som, ako sa ku mne zakráda. Cítim prst na krku. Prihovoril sa mi. Veľmi potichu. Cítim jeho dych na uchu. Zrazu celým mojim telom preletel kŕč. Myseľ mi zovrela zúrivosť. Ani neviem ako, pohol som sa. Stojím, držím vedúceho pod krkom a v žilách mi to vrie. Bohvie, ako ďaleko by to zašlo, keby som si nevšimol jeho prestrašený pohľad. Dostal som strach. Sám zo seba. Pustil som ho. Lapajúc dych sa zviezol po pulte. Sedí na dlažbe, pozerá sa na mňa. Oprel som sa o vitrínu za sebou a ponoril tvár do dlaní. Čo sa to stalo? Zaútočil som na nevinného. A zas tá otázka – prečo?

SkryťVypnúť reklamu

Prišla polícia. Rozpovedal som všetko, čo som vedel. Vyprázdnil som vrecká a ukázal im peniaze, ktoré mi zlodej strčil do nohavíc. Okamžite na mňa doľahla záplava ďalších otázok. Odviedli ma na stanicu a tam sa to celé začalo odznova. Večer som už ani nevedel, ako sa volám. Keď som konečne prišiel domov, zosypal som sa na gauč tak, ako som bol. Zaspal som okamžite.

Zobudil som sa uprostred noci. Niekde v mojom vnútri hlodal príšerne nepríjemný pocit. Nedokázal som ho identifikovať. Srdce mi bilo ako o preteky. Post-traumatický stres? Možno. I keď som si nebol celkom istý, či to je ono. Ostal som ležať a snažil sa dýchať čo najtichšie. Každá jedna bunka v mojom tele tancovala a najradšej by vyskočila zo svojho miesta. Po chvíľke sebaskúmania som začul čosi zvláštne. Dýchal som dvakrát? Na moment som zadržal dych. To, čo som počul, ma presvedčilo o tom, že nie som sám. Jednoznačne tu niekto je. Pozoruje ma. To bolo to dýchanie. Tiché, plynulé, prítomné. Izbou sa rozľahol hlas.

SkryťVypnúť reklamu

„Toto sa nerobí. Takto bonzovať. Mal by si sa hanbiť. Každopádne, dúfal som, že máš viac rozumu. Nevadí. Všetkému je už koniec.“

V zlej predtuche som sa prudko posadil a chcel som sa pokúsiť utiecť. Ostalo však len pri pokuse...

Neviem, ako dlho to trvalo. A vlastne to je jedno. Zobudil som sa. To je podstatné. Všetko ostatné je pre mňa momentálne zbytočné. Strata času sa zamýšľať. Prebral som sa z tej nočnej mory. Teraz sedím na posteli. Cez okno prúdi svetlo. Príšerne ostré svetlo. Stále mi z môjho sna behá mráz po chrbte. Bolo to také skutočné... Moje telo.... Celé je stuhnuté. Pri vstávaní z koberca som musel vynaložiť ohromné úsilie. Pár krát som padol. Nakoniec som to však zvládol. Prešiel som do kúpeľne. Pozrel sa do zrkadla a takmer mi zastalo srdce. Prečo? Preto, čo som tam videl. Bol som to ja. Ale iný. Tvár si zachovala tvar. Stále tie isté pery, uši, farba pokožky, vlasy. Všetko je úplne zhodné. Ale tie oči... to som videl len raz v živote a navždy mi táto spomienka utkvela v pamäti. Bola to stará žena. Zomrela na lavičke. Asi infarkt. Boli horúčavy a zjavne to nevydržala. Jedno oko mala otvorené. Bolo to mŕtve oko. A také isté mám teraz ja. Otočil som sa a ušiel z bytu... Nech sa dialo čokoľvek, veril som, že pred tým ujdem. Netušil som však, že toto je len začiatok.

Vyšiel som z bytu. Privolal výťah. Otvoril staré dvere. Z dverí po mojej ľavici vyšla susedka. Pozdravili sme sa. Okamžite si všimla, že je niečo iné. Spýtala sa ma na to. Samozrejme, oči vidieť nemohla. Nasadil som si totiž slnečné okuliare. Obávam sa, že sa stanú neodmysliteľnou súčasťou môjho imidžu. Pustil som ju prvú cez vchod a vyšiel som hneď za ňou. Rozlúčili sme sa. Nadýchol som sa teplého vzduchu. Zrazu akoby zastal čas. Obzerám sa okolo seba. Som mŕtvy. Som slobodný. Pre mňa neplatia zákony. Pre mňa neplatí čas. Pre mňa neplatí nič. Svet je plný ciest. Radostných ciest. Zlatých ciest. Lákavých ciest. Ciest ku sláve alebo zabudnutiu. A je len na mne, na ktorú z nich sa vydám. Nasadil som si na tvár úsmev a vykročil.

Prvý krok mám za sebou. Do noci som chodil po meste. Až kým som nedošiel k jednej konkrétnej uličke. V ničom nebola výnimočná. Bola ako každá iná. Napriek tomu ma upútala a ja som do nej musel vojsť. Neopísateľné nutkanie ma nútilo stále kráčať. Oproti mne stála žena. Bola to vysoká mladá žena. Pôvodne som ju chcel minúť. Na moje prekvapenie som ostal stáť priamo pred ňou. Tvár jej zakrýva tieň. Jej oči z neho žiaria priamo na mňa a ja sa cítim, akoby som mal za povinnosť držať sa pri nej. Vyšla z tieňa. Bola to aziatka. Krajinu si neodvažujem tipnúť. Obyčajne s tým problém nemám, no u nej skutočne neviem. Pristúpila ku mne tak blízko, že som cítil jej dych. Zložila mi slnečné okuliare. Chcel som jej v tom zabrániť, no zastal som rukami na polceste. Zavrel som oči. Nechcel som, aby ich videla. Nechcel som, aby ich videl ktokoľvek. Cítil som, ako mi položila dlane na boky hlavy. Nemusela nič hovoriť. Vedel som presne, o čo jej ide. Otvoril som oči. Usmiala sa. Nebol to šťastný úsmev. Bol to úsmev ženy, ktorá si už svoje preskákala. Zmrazilo ma. Chytila ma za ruku a začala ma kamsi ťahať. Nasledoval som ju...

Sedím v obývačke. Predpokladám, že v jej. Ona je v kuchyni. Počujem, ako niečo napúšťa vodou, buchot zatváraných dverí skriniek. Vo dverách sa zjavila jej hlava.

„Prepáč, neuvedomila som si to... Piješ čaj? Prijímaš stravu?“

„Samozrejme... Ako každý človek.“

„Ach... tak ty si asi ešte len chvíľu...“

Zmizla opäť v kuchyni a mne sa v hlave vyrojili otázky. Vedel som si odpovedať aj sám. No odmietal som túto odpoveď prijať. Ona mi určite všetko vysvetlí. Vchádza do obývačky. V rukách drží podnos s dvoma šálkami a nádobou na cukor. Položila to všetko na stolík, sadla si oproti mne. Načiahol som sa za svojou šálkou. Para stúpa. Ona ma sleduje. Každý jeden pohyb. Pripadám si ako pod mikroskopom. Odchlipol som si. Čaj je horúci. Cítim, že je horúci. Napriek tomu sa nedá povedať, že by ma pálil. Zvláštne. Zdvihol som oči k nej.

„Myslím, že by sme sa mali pozhovárať.“

Touto jedinou vetou som prerušil ticho len na to, aby sa rozhostilo nanovo. Len sedela a pila si svoj čaj. Usúdil som, že potrebuje čas, aby našla odvahu povedať mi to, čo chcela. Príbeh, ktorý dosiaľ počul len málokto. Teda ak vôbec niekto. Neponáhľala sa. Zrovna tak, ako čas. Medzi jednotlivými tikmi sekundovej ručičky prešla snáď celá večnosť. Než sa konečne odhodlala, šálky boli takmer prázdne. Až teraz som pocítil chuť svojho nápoja. Jednalo sa určite o biely čaj. Niečo som sa ich už napil. Pomaly krúžim šálkou a sledujem, ako sa čaj pohybuje. Vytvára výr a uprostred sa otvára diera. Keď tu...

„Neverila som, že sa to podarí.... Dúfala, no neverila.“

Zdvihol som k nej zrak. Má fascinujúce oči. Vo výraze jej tváre teraz badať ľútosť.

„Možno by som ti mala povedať všetko od začiatku...“

Možno čakala, že jej niečo poviem. Možno len zbierala sily na ďalšie slová. Netrvalo to však dlho.

„Je to už niekoľko rokov. Ja a môj brat sme tu ostali sami. Rodičia nám zomreli už veľmi dávno. On sa o mňa staral. Vždy pri mne bdel. No nevedel ma ustriehnuť. Robila som hlúposti... Alkohol, drogy, šarvátky, muži, ženy... Žila som dosť búrlivým životom. Nevládal ma zvládať. Chodil do práce, štúdium zanechal, aby mohol byť viac času so mnou. Mal priateľku. Tá ho opustila. Bola naštvaná. Neviem, či na mňa alebo na neho. Viem len, že v ten deň som ho našla sedieť pri stole ako bez života. Sedel, neprítomný pohľad upieral kamsi do rohu. Zľakla som sa. Skutočne som sa zľakla. Pristúpila som k nemu a pýtala sa, čo sa stalo. Videla som pred sebou zničeného muža. Až neskôr som sa dozvedela, že ho opustila. Vtedy som si myslela, že je to kvôli mne. Akoby to vzdal. A táto prehra ma zabolela viac. Už len to, že som tú bolesť bola schopná precítiť... Rozhodla som sa zmeniť svoj život. Prakticky som z bytu takmer nevychádzala. Prechádzala som z jedného absťáku do druhého. I vtedy stál pri mne. Vždy mi bol oporou. V robote si vybral dovolenku. Nepohol sa odo mňa ani na krok. Z tých dní si takmer nič nepamätám. Viem len, že som pociťovala strašné bolesti. Ani nerátam, koľkokrát som to chcela vzdať. Ale v tej bolesti som si vždy všimla jeho tvár. Bál sa o mňa. Keď mi vlhkou utierkou pretieral čelo a ja som videla ako sa pri tom tváril, zavrhla som myšlienku na dávku. Zradila by som ho. A s tým by som žiť nedokázala. Dostala som sa z toho. Zdalo sa, že všetko bude super. Chodievali sme spolu von. Divadlá, kina, knižnice,... skrátka a jasne, vybudovala som si novú závislosť. A to šťastie. Ako to však býva, najkrajšie veci musia odísť a zobudenie sa zo sna ti príde ako najhoršia nočná mora. Nenechala na seba dlho čakať. Asi len rok.“

Odmlčala sa. V očiach som jej videl príšernú zmes ľútosti, zloby, smútku. Čakal som aj nejaké slzy. Tie však neprichádzali. Smútok bol tak silný, že ho nedokázali vyjadriť žiadne slzy. Po pauze pokračovala.

„Bol piatok. Večer. Opäť sme išli do kina. Cestou sme stretli partiu mojich starých... priateľov. Chcela som sa im vyhnúť, no nepodarilo sa. Keď ma zbadali, okamžite nás obkolesili. Boli hluční ako keď sa po večnosti zídu všetci členovia rodiny na nejakej záhradnej grilovačke. Brat chcel pomedzi nich preraziť cestu. Vytiahol ma z hlúčiku. Bola som zhrozená, ako vyzerali. Vychudnutí, zničení... Pokrikovali za nami. Nie som si celkom istá tým, čo bolo ďalej. Viem len, že ma niekto schmatol za ruku. Padla som na chodník. A keď sa okolím rozľahol ženský krik, čakajúc najhoršie som očami hľadala brata. Našla... ležal na zemi na dosah ruky. Nehýbal sa. Z pod jeho tela sa rozťahovala kaluž krvi. Všetci tí moji takzvaní priatelia boli už dávno preč, keď som si uvedomila, že mi ho niekto berie z náruče. Nechcela som ho pustiť. Žiaľ tej noci ma navždy poznačil... Polícia ich nikdy nechytila. Bastardi zmizli do tej časti mesta, kam policajti nechodia. Ak tam niečo treba riešiť, posielajú špeciálnych. Odvtedy uplynulo pár rokov a ja som pochopila, že ak by som chcela potrestať ich, podľa správnosti by som mala potrestať aj seba. Boli rovnako vinní, ako aj ja. Vlastne... myslím, že ja nesiem najväčší podiel viny. Nezodpovedná... správala som sa nezodpovedne. Nedomyslela som situáciu a doplatil môj brat. No našla som toho najväčšieho zločinca. Pochopila som, čo treba spraviť, aby nikto ďalší neskončil tak ako my.“

„Mám tušenie, že teraz sa dostaneme ku mne.“

„Áno... Spomenula som si na príbehy, ktoré mi hovorieval brat. V jednom z príbehov bol privolaný samuraj aby zdolal nekonečné hordy banditov. Vrhli na neho kliatbu a keď zomrel, vrátil sa a stal sa z neho nebezpečný protivník. Nepamätám si, ako ten príbeh skončil. No našla som knihu, ktorá popisuje rituál kliatby. A tak som tento rituál spravila. Chcela som prebrať svojho brata... niekde som zrejme spravila chybu... prišiel si ty...“

V posledných slovách som zacítil trpkosť, sklamanie. Je mi ľúto tejto mladej ženy. Cítim hnev, že ma takto zakliala. Že ma odsúdila na život za smrti. Nechcem jej však prikladať viac, ako už má. Pretrpela dosť a popravde, neviem, akoby som dokázal žiť ja. Možno by som si už dávno siahol na život. Alebo by ma našli niekde so striekačkou v ruke. Nech je ako chce, som tu. Som jediný, kto pri nej teraz môže stáť. Prišla o všetkých. Neostal jej nikto. Zdvihol som sa z fotela a prikročil k nej. Ako tam tak sedela a dvihla hlavu s pohľadom upretým do mojich očí, cítil som sa ako boh nenávisti, pomsty, krviprelievania. Natiahol som k nej ruku. Chytila sa jej a pomohol som jej vstať. Zrazu z nej cítim sálať energiu. Akoby jej pod kožou viedli káble napojené na zdroj veľmi vysokého prúdu. Nebolo treba nič vravieť. Darebáci bojte sa. Začína sa lov.

Kam nemôže čert, pošle ženu. Avšak to, že ju bude sprevádzať diabol, nepredpokladá nikto. Sedím na lavičke so zvesenou hlavou. Na prvý pohľad som musel pôsobiť dojmom ožrana. Čo si už nemohol nikto všimnúť bolo to, že spoza slnečných okuliarov som pozoroval ženu, ako stojí na autobusovej zastávke. Netrvalo to príliš dlho. Jej smerom zamierila skupinka mladých chalanov. Alkoholový pach cítim až sem. Žena si ich tiež všimla. Obrátila sa im chrbtom a vo vysokých štekloch sa nezmyselne pokúša vypariť. Kráča po ulici. Neobzerá sa. Je odvážna, to jej treba nechať. Vzdialenosť medzi nimi sa rýchlo skracuje. Vstávam a vydávam sa po ich stopách. Snažím sa držať v tieni. Oni ju berú medzi seba a ťahajú ju z cesty. Miznú v blízkom lesíku. Prichádzam práve v čase, keď žena ťahá nôž a prikladá ho prvému grázlovi k hrdlu. Jeden z nich sa nahlas zasmial. Následne klesá po tom, ako som mu zlomil väzy. Ostatní si ma všímajú v čase, keď za sebou nechávam ďalšie telo. Blysla sa čepeľ noža a vnikla do môjho tela. Ďalší frajer ide k zemi a nehrozí, aby dokázal vstať. Piaty chalan zdrhol. Aziatka sa pozerá na muža s reznou ranou na hrdle. Leží na zemi, drží si ruky na hrdle. Krv pokrýva lístie. Zobral som jej nôž, utrel otlačky ktoré zanechala (moje ma netrápia), zabodol ho do chrčiaceho tela. Chytil som ju za lakeť a ťahal ju preč odtiaľto. Telá som neriešil. Nech si ich nájde kto chce. Aj tak ich určite rozťahajú psy.

Vrátili sme sa k nej domov. Zjavne je v šoku. Mňa sa ich úmrtia nedotkli. Zjavne som menej človekom, ako som si myslel. Ona to nezvláda. Uteká do kúpeľne. Skrz zvuk vody počujem, ako dávi. Nechutné. Možno bude lepšie, ak ju nebudem zo sebou brať. Radšej nech si to pozrie v správach. Aspoň sa nebude musieť nad tým zamýšľať a po nociach ju nebudú mátať tváre. Mne to môže byť jedno. Ja už mŕtvy som. Spať nepotrebujem. Napodiv potrebujem príjem tekutín a stravy. Keď sa vrátila z kúpeľne, na moment som si myslel, že je ako ja.

Že i ona je prekliata živá cez smrť. Bledá, strapatá, zničená... Vysvetľujem jej, ako vidím situáciu a ako som sa rozhodol. Chcela chvíľu odporovať. No keď som jej vysvetlil, s čim bude musieť žiť do konca života, že ona ako živá s každým zabitým zomiera, povedala len toľko – sľúb mi, že sa vždy vrátiš sem. Viem, čo by si mohol myslieť niekto nezasvätený. Treba si však uvedomiť, že je niekoľko rokov opustená. Utápa sa len vo svojom žiali. Bojí sa nových známostí, lebo verí, že každý ju nakoniec sklame. To nespravím. Nikdy som nemal súrodenca. Až doteraz. Ona je mojou sestrou a ja jej budem bratom.

Klasika. Noc, neskutočná tma a ja chodím po meste so slnečnými okuliarmi. Prechádzam okolo podchodu. Do nosa mi udrel smrad. Alkohol, výkaly, pot... no skrátka humus. Nahliadol som tam. Spí tam bezdomovec. Pod rukou sa mu leskne fľaša. Privádza ma to do zúrivosti. Prichádzam k nemu. Ani neviem ako, mlátim doňho ako do boxerského mechu a kričím. Nadávam mu do hajzlov a darmožráčov. Nenávidím ho. Nenávidím ho, lebo ja som sa mohol strhať, aby som si mohol kúpiť chlieb, aby som mohol platiť inkaso a všetko, čo musí platiť každý čestný občan. A on len natiahne ruku a povie daj! Daj, daj, daj! Hajzel špinavý smradľavý! Ale dnes si tie prachy zaslúži. Budú ako jeho bolestné. Nadávam mu. Smraďoch volá o pomoc. Kto však príde pomôcť občanovi, ktorého zdiera štát? Platil som dane, platil som zdravotnú a čo platí on? Chlast! A bolesť mu bude daň, ktorú musí zaplatiť. Zbiehajú sa tiene. Opúšťam kôpku handier a kráčam preč. Prechádzam pomedzi ľudí. Dvaja hrdinovia vykročili priamo oproti mne. Zložil som si okuliare a pozrel sa na nich s takou ľahostajnosťou, akej som bol schopný. Okamžite zastali. Všetci sa rozostúpili. Moje kroky pohltila noc.

Ako sa zjavím, tak zmiznem. Noviny a policajti šalejú. Všade je počuť o brutálnych útokoch na nevinné obyvateľstvo. Naposledy som však spravil poriadny prekop. Muž, ktorého som poslal do nemocnice bol premiér republiky. I jemu som kadečo vykričal. A keď som ho nechal ležať v bezvedomí na zemi, jeden z uvedomelých občanov k nemu prikročil, aby si tiež kopol. Neubránil som sa úsmevu. Kým mal papaláš oči otvorené, nikto sa ho neodvážil ani dotknúť. Typická známka nášho národa. Zbabelosť, strach, ani kúsok hrdosti. Útočiť úskočne od chrbta, nezastať sa ukrivdeného, nechať si skákať po hlave. Ale kopnúť si do niekoho, kto už na zemi je, na to by ich bolo! Opäť mi stúpol adrenalín a vedľa premiéra som nechal ležať zbabelého útočníka. Vyparil som sa skôr, ako vôbec prišli policajti. Dnes sú snáď všade. Hľadajú muža v slnečných okuliaroch, ktorý zhodou okolností zodpovedá môjmu popisu. Musím sa na čas ukryť.

Viete, čo je to ponorková choroba? To je, keď sedíte celé dni a noci v obývačke, sledujete správy, so svojou spolubývajúcou sa len pozdravíte keď príde z roboty a ide rovno spať. Aspoň nakúpila. Môžem si nečinnosť spestrovať varením. Nikdy som nevedel nejak zvlášť moc dobre variť, no teraz si dovolím povedať, že som majster. Teší ma, keď ráno otvorí oči, sadne si k stolu a vidím, že jej chutí. Ba čo viac, čas od času ju vidím aj usmiať sa. Vtedy si pripadám, akoby som žil. Cítim radosť. Môj život nadobudol zmysel po tom, čo som zomrel. Ľutujem, že som sa s ňou stretol až teraz. Ale čo by sa zmenilo, ak by sme sa poznali kým som žil? Kým som nebol prekliaty? Ona bola jednostaj uväznená v minulosti. Nikoho by k sebe nepustila. A už vôbec nie hňupa, akým som bol ja. Lebo som bol hňup. Žil som vo svete na divadelných doskách. Slepý k svetu za oponou nevšímajúc si divákov pred sebou. Môj život bol len vykonštruovanou hrou. Za oponou ťahali nitky, diktovali mi, čo mám robiť. A ani jeden z divákov mi nepovedal „hej, ty blbec, toto nie je naozaj!“ Ale toto už naozaj je. Ona je tu. Cítim, že ju mám rád. Zvykol som si na jej prítomnosť. Zvykol som si na to, že niekedy zaspí na gauči zatiaľ čo má hlavu položenú na mojich nohách. V takom čase uvažujem nad tým, čím som pre ňu ja. A tú otázku si kladiem i teraz. Čím pre ňu som? Domáci maznáčik? Netvor slúžiaci jej túžbe po pomste? Alebo to cíti ako ja? Berie ma ako brata, priateľa, na ktorého sa môže s čímkoľvek spoľahnúť? Neviem.... odpoveď na túto otázku, obávam sa, dostanem až keď bude po všetkom. Samozrejme, môžem sa jej na to spýtať. Môžem položiť otázku. Ale aký by to malo význam, keď aj tak odpoveď počuť nechcem? Možno nakoniec budem sklamaný. A možno nie. Tak či onak, tam, kde padajú prvé hlúpe otázky, tam sa veci kazia. Strávim v tomto byte ešte nejaký čas a potom sa opäť vydám na lov. Pozerám správy snáď v jednom kuse. A môj zoznam tých, čo neposlúchajú, sa rozrastá geometrickým radom. Niekto musí spraviť poriadok. A kto to spraví, ak nie ja? Contra mundum. Proti svetu.

Čo sa týka delikventov, akosi sa stiahli. Na uliciach je nuda. A ak sa aj niečo deje, stačí, aby som sa ukázal. Akonáhle uvidia cudzieho v slnečných okuliaroch v noci na ulici, nastáva ticho. Aj najopitejší galgan okamžite vytriezvie. O to sú pre mňa viditeľnejší díleri či iní hajzli. Útočím bez kompromisov. Bezdomovci sa kamsi vytratili. Starenka skoro zomrela od strachu, keď som jej ponúkol pomoc dolu schodmi. Podniky to balia. Môžem povedať, že moja snaha zmeniť svet nie je úplne neúspešná. Len by bolo fajn, kebyže nemusím utekať pred políciou. Bažia po mne. Musím zmeniť systém práce.

Zdržujem sa hlavne v tieňoch. Už neútočím na uliciach. Teraz si vyhliadnem obeť a sledujem ju kým nezíde z očí verejnosti. Teraz sledujem jedného nesmierne sympatického oblečkára. Neviem, čím to je, ale niečo na ňom mi nesmierne prekáža. Proste by som ho najradšej potrhal priamo tu na mieste. Vošiel do dvora. Pohladil psa, otvoril dvere na dome a vošiel dnu.

Som ním priam posadnutý. Sledujem ho už nejaký ten čas. Počkal som, kým odišiel z domu. Preskočil som plot. Pes vybehol von, zastal, ušiel. Prešiel som cez dvor a teraz vchádzam dnu. Je tu malá chodbička. Na zemi papuče, dva páry topánok k obleku, jedny tenisky. Vchádzam do prvej miestnosti. Kuchyňa. V dreze sú dva špinavé taniere. Vyzerajú byť špinavé od rovnakého jedla. Prečo? Nikdy som nevidel nikoho iného okrem neho. Tak prečo špinil dva taniere? Tanier z obeda a tanier od večere? Ale veď by stačilo umyť prvý a nešpiniť zbytočne druhý. Prešiel som kúpeľňu, záchod. Nič zvláštne. A predsa – šampón. Je chlap ktorý používa šampón pre husté vlasy? Hlavne, ak je ostrihaný na krátko? Vchádzam do obývačky. Telka, ovládač na stolíku. Priam nemocničná hygiena. Nech je tento človek ktokoľvek, je poriadkumilovný. Prečo teda dva špinavé taniere? Prechádzam ďalej. Som v jeho izbe. Posteľ ustlaná. Na zemi ani smietka prachu. Takmer sa hanbím, že som mu sem vbehol v botách. Má tu vstavanú skriňu. Roztvoril som ju. Pozerám na jej obsah. Skriňa je asi do polovice zaplnená mužským oblečením, z druhej polovice ženským. Už by som si myslel, že mám dočinenia s transvestitom, keby tie ženské neboli o dosť menšieho strihu. Zatvoril som skriňu. Prehľadávam šuplíky v stolíku pri posteli. Nič zaujímavé. A nič ženské. Posteľ je manželská. Prečo tu nie sú gumičky, sponky, natáčky? Na záchode či v kúpeľni by mali byť vložky. Nič také som tam nevidel. Tento muž okolo seba vytvoril záhadu. A ja chcem túto záhadu rozlúsknuť. Žiadne fotky. Žiadne dokumenty. Ústrižky zo šekov alebo čokoľvek. Prechádzam po dome. Prezerám obsah skrine. Ďalšie handry. Zavrel som dvere. Pozrel som sa na zem. Túto skriňu niekto často odsúva. V zemi sú ryhy, mnohé vyzerajú nie zvlášť moc staré. Odtiahol som skriňu a objavil ďalšie dvere. Stlačil som kľučku. Dvere sú zamknuté. Za týmito dverami je niečo dôležité. Nech je tam čokoľvek, určite je to dôvod na to, aby som ho mohol vymazať z prítomnosti. Plecom vrážam do dverí. Povolili a otvorili sa dokorán. V miestnosti, do ktorej sa pozerám, je tma. Z tej tmy na mňa žiaria dve slabé svetielka. Nahmatal som vypínač a zažal svetlo... Panebože...

Som v kúpeľni toho zvrhlého chorého šmejda. Pridŕžam mladú ženu. Ledva stojí. Jej tvár pripomína porcelánovú bábiku. Príšerná vrstva líčidiel. Z jej tváre tečie špinavá voda. Odkedy som otvoril dvere na jej izbe, vydala len vzdych. Celá je roztrasená, ako vystrašený zajac. Klamal by som, ak by som tvrdil, že som v tom čase netúžil dostať toho chlapa do rúk. Všetka moja pozornosť sa sústredila na tú ženu. Vyvádzam ju von a spoločne nastupujeme do autobusu. Už je schopná chodiť sama, napriek tomu ju pridŕžam. Vystupujeme z autobusu a ja ju odprevádzam do nemocnice. Tu sa o ňu určite postarajú. Zároveň okrádam jedného chudáka o mobil a volám políciu. Už je deň.

Sú toho plné správy. Neznámy násilník sa zmiloval nad úbohou ženou a natrel muža, čo ju väznil. Ukazujú záber, ako muža odprevádzajú v putách. Stále som zhrozený z toho, čo som tam videl. To, ako bola tá izba zariadená... Ten bastard... Aziatka stojí pri mne a drží ma za plece. Vidí, že so mnou niečo nie je v poriadku. Musím uvažovať nad tým, či to, čo robím, je správne a hlavne, či to ešte robiť chcem. Mojimi rukami pretiekli potoky krvi. Doriadil a zabil som nespočet ľudí. Policajti by zapredali dušu len aby ma mohli zatknúť. Vláda pení. Ešte sa im nestalo, aby im niekto pravidelne lámal prsty. A čo ostalo mne? Mŕtve oči. Nič viac nemám. Aziatka vychádza z bytu. Myslím, že ide kúpiť nejaké potraviny. Po chvíli počujem krik spod okna z ulice. Ten hlas som spoznal. Rozbehol som sa, rozrazil dvere a po schodoch letím dolu. Zbehol som dolu práve vo chvíli, keď auto odchádzalo a hlava mojej sestry, mojej spolubývajúcej, mojej priateľky lietala v aute zo strany na stranu. Rozbehol som sa za autom, ale nestíham. Nikdy som nevedel rýchlo bežať a dobehnúť auto je proste nemožné.

Vrátil som sa do bytu. Nájdem ju aj keby som mal celý svet vytrhnúť z časopriestorového kontinua a rozdrviť ho na prach. Vchádzam do obývačky. Zas ten pocit. Takmer zabudnutý. Nie som tu sám. Otočil som sa a uvidel svojho vraha. Obočie mu vyskočilo možno nad úroveň jeho hlavy. Ja som utrpel možno menší šok.

„Ako si to prežil?!“

„Minul si..“

„Hlúposť. Videl som, ako obsah tvojej hlavy lietal po izbe. Zabil som ťa!“

Pomaly som sa nadýchol, zhlboka vydýchol a vydal vzdych, akoby som niekomu vysvetľoval učivo a ten niekto je proste tupý.

„Áno, zabil si ma. Guľka priamo do čela.“

Zložil som si okuliare. Zabijak vyskočil, vytiahol zbraň a namieril na mňa.

„Len pomaly. Už si ma raz zastrelil. Ako ti to pomôže teraz?“

„Nech mi čokoľvek spravíš, už ju neuvidíš.“

„Spravím ti. A spravím ti veľa. A čím dlhšie budeš mlčať, tým viac bolesti zažiješ.“

Vstal som. Po piatich minútach som vedel všetko. Z neho ostala len hromada dolámaných kostí a mäsa, v ktorom doznieval život..

Čakám pred školou. Vychádza odtiaľ jeho dcéra. Čaká ju auto. Nemusím hovoriť, že šofér z auta vyletel a za volant som si sadol ja. Auto má vyhľadávací systém cez GPS. Majiteľ príde tam, kde ho chcem. A privedie aj ju.

Auto je zaparkované na ceste neďaleko lesa. Dcéra znudene sedí na kapote auta. Spočiatku mala snahu komunikovať, rýchlo však pochopila, že mi do reči nie je. Prebehol som auto a našiel pištoľ. Prišli ďalšie tri autá. Z nich vystúpili traja muži v oblekoch, ostatní už vyzerali ako ľudia. Dcéru držím za plece trochu predo mnou. Jeden z mužov vyviedol z auta aziatku.

„Pošli mi to dievča a pošleme ti tvoju štetku.“

Každý neurón je ochromený zúrivosťou. Napriek tomu viem, že som to ja, kto má navrch.

„Spravíme to inak. Čím dlhšie budeš držať moju priateľku, tým viac zubov vytrhnem tvojej dcérenke.“

„Ak jej...“

„Ublížim jej a omnoho viac. Na mňa potrebuješ armádu, nie túto detskú škôlku. Nech sa mojej priateľke stane čokoľvek, tvojej dcére to určite nepomôže. Vieš byť zlý? Viem byť horši.“

„Tak teda naraz.“

„Zopakujem, čo som povedal. Pošleš moju sestru a až bude v bezpečí, dostaneš dcéru. Ak si myslíš, že to nemyslím vážne, tak sleduj.“

Vyťahujem kliešte a malej otváram ústa. Bráni sa, ale ja jej tie kliešte nemilosrdne vtláčam do úst.

„Dosť! Dobre, vyhral si!“

Aziatka vykročila. Prišla celkom až ku mne.

„Nastúp do auta. Malú si vezmeš so sebou. Nemusí vidieť, čo sa tu stane.“

Vkladám jej pištoľ do ruky. Ona nastupuje do auta, dievča mám neustále na muške. Stojím tak, aby ju nemohli trafiť.

„A čo naša dohoda?!“

„Ešte nie je v bezpečí.“

Videl som, že šéf je v pomykove. Netuší, čo robiť. Situácia sa mu úplne vymkla z rúk. Auto mizne v prachu cesty. Je tam, ako som už povedal, sledovací systém. Je to jedno. Až tu skončím, nebude mať dôvod pre strach.

Stojím pred dverami bytu. Auto stojí dolu. Neskôr sa ho zbavím. Otváram dvere, keď zaznela silná rana. Hruďou mi prenikla bolesť. Vtrhol som do bytu a pohľad, ktorý sa mi naskytol, ma ranil viac, ako by to zvládlo čokoľvek iné. Na zemi ležala ona. Moja priateľka. Moja sestra. Jediná žena môjho života. Z úst jej vyteká krv. Ešte dodýchava. Nad ňou stojí dcéra. V ruke drží zbraň. Mieri na mňa a strieľa. Tento výstrel som takmer necítil. Tackavo kráčam k svojej umierajúcej. Kľakol som si k nej. Tesne predtým, ako môj zrak raz a navždy zastrela smrť, videl som, ako sa usmiala. Natiahla ruku, stisla mi tú moju. Keď zomrela ona, moja duša bola oslobodená od kliatby. A ten krátky okamih, keď som si to uvedomil, znenávidel som to mladé dievča. Zbohom...

Michal Múčka

Michal Múčka

Bloger 
  • Počet článkov:  35
  •  | 
  • Páči sa:  3x

Píšem len pre zábavu, nič extra nečakaj. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Jiří Ščobák

Jiří Ščobák

717 článkov
Matúš Sarvaš

Matúš Sarvaš

2 články
Zmudri.sk

Zmudri.sk

3 články
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
SkryťZatvoriť reklamu