V dnešnej dobe musí každá zodpovedná vláda pomáhať. Všetci sme si vedomí a vidíme čo sa deje s cenami potravín, ako nám rastú ceny energií a tým pádom aj tovarov a služieb. V spotrebnom koši bežnej domácností ostáva zo dňa na deň menej a menej priestoru na výdavky mimo nevyhnutných záležitostí, ako sú bývanie, či strava. Keďže inflácia rastie rýchlejšie, ako sú zamestnávatelia schopní dvíhať mzdy, chudobnieme. Vláda sa ešte minulý rok rozhodla pomáhať cestou univerzálnych balíčkov pomoci. Tzv. Rodinný balíček, skoro nezmenené ceny energií pre domácnosti. V dohľadnej dobe sa má opäť dostať do hry návrh Igora Matoviča ktorí, zabezpečí 500 eur pre každého za účasť vo voľbách. Má to byť historický príspevok alebo akási záchrana demokracie...
Takéto niečo si možno môžu dovoliť krajiny arabského sveta, ktorým tečie ropa z kohútika. Žiaľ, my takou krajinou nie sme. Otázkou teda zostáva, či takáto pomoc pre všetkých dokáže splniť svoj účel. Či sa o túto pomoc dokážu oprieť aj tí najzraniteľnejší, ako sú napríklad rodiny s deťmi, matky samoživiteľky, tzv. jednorodičia, alebo dôchodcovia, ktorých spadá pod hranicu chudoby každým rokom stále viac a viac.
Komu by sme mali pomáhať v prvom rade ?
Chudoba je pojem, ktorý sa žiaľbohu skloňuje na verejnosti čoraz častejšie. Ide o minimálnu výšku príjmov, ktorá je potrebná na dosiahnutie adekvátnej životnej úrovne. Hranicu medzi štandardným príjmom a chudobou vypočítava Štatistický úrad SR a to na základe presného vzorca. Nechcem však hovoriť o konkrétnych číslach, na to slúži Štatistický úrad. Chcem iba poukázať na fakt, že sú ľudia, ktorí finančnú pomoc ocenia menej, alebo ju sotva postrehnú a takí, ktorým to zachráni kožu.
Najhoršie sú na tom už spomínané viacpočetné rodiny, rodičia samoživitelia a dôchodcovia. Tí si musia pri priemernom plate, alebo dôchodku výraznejšie uťahovať opasky, ako bežné rodiny. Čo tým ale chcem povedať je, že presadzovať pojmy ako 500 eur pre každého za voľby, 200 eur pre každú rodinu znamená, že dávame peniaze všetkým bez rozdielu. Bez posúdenia reálnej životnej situácie. A to nie je správne. Aktuálny stav zabezpečí, že bohatá rodina s tromi deťmi dostane rovnako, ako tá, ktorá sa ocitla pod hranicou chudoby. Tí bohatí si tých 200 eur možno ani nevšimnú, poprípade si z toho urobia lyžovačku, alebo nákupy v Rakúsku a podporia tak miestnu ekonomiku. Naopak rodina, ktorá otáča každé euro, žije z celkového príjmu napr. 1100 euro mesačne tieto peniaze napumpuje späť do ekonomiky v podobe zaplatených účtov, školských potrieb pre deti, či nákupov potravín, atď. Inak povedané, zabezpečia si len základné ľudské potreby. Pomáhať v dnešnej dobe treba, o tom niet absolútne pochýb. Ale ak dáme všetkým rovnako, v konečnom dôsledku, nepomôžeme poriadne nikomu. Máme pridať viac chudobnejším, ľudom ktorí to dnes majú mimoriadne ťažké. Dáta nato máme. Teda mali by sme mať, ak sa tvárime ako fungujúci štát 21 storočia.
Adresná pomoc možno nie je taký populizmus a neprinesie toľko krúžkov vo voľbách, nebudú veľkolepé bilboardy, ale ľudia v existenčnej situácií ju nevyhnutne potrebujú, aby mohli slušne žiť a vychovávať deti. Matka samoživiteľka s jedným dieťaťom, ktorá má príjem 550 eur a ocitá sa na hranici chudoby predsa potrebuje pomôcť viac ako rovnaká mamina z 2000 eurovým príjmom. Za mňa logické a správne.
Keď si ešte raz predstavím posledný nápad - príspevok 500 EUR za účasť vo voľbách, ktorý má slúžiť ako „istá záchrana demokracie“, mám pocit, že tu naozaj nejde o osudy ľudí. A zodpovedný hospodár si musí strážiť verejné financie a malo by mu byť jasné, že v dnešnej bezprecedentnej dobe inflácie a zdražovania nemáme zdroje nato, aby sme pomohli naozaj všetkým rovnako. Pretože nič nie je zadarmo !
