Nuž,keď najde mama k autu, musí ísť auto k mame.

Písmo: A- | A+

Dnes by som chcel rozpovedať príbeh o mojom 1. veľkom šoférovaní.

T akže... Jednej tmavej a chladnej decembrovej noci, bolo to v nedeľu, som ako obyčajne roznášal letáky. Prechádzam sa medzi činžákmi a a smiešne mykám hlavou do rytmu hudby, keď tu zrazu... ticho! Pozriem na mobil, ktorým som mal volať mame, keď skončím a ako inak – bol úplne vybitý! J tak som to dorozdával bez hudby, prišiel k autu, ktorým mi mamča doviezla letáky, a ktorým ma mala odviezť a čakal... a čakal, a čakal. Potom mi napadlo, že mama netuší, že po mňa má prísť, dokonca sa mi zdalo, že aj tak musí ísť do kostola. Tak som veselo vyskočil, zabuchol dvere a pobral sa domov – mal som to asi 800 metrov. Hneď po piatich krokoch mi však napadlo, že ak teraz odídem pešo, bude všetok ten čas, čo som strávil čakaním (asi 3 minúty) zbytočný. Rozhodol som sa! Dnes z tadeto musím odísť na aute! Sadol som si, napravil zrkadielka, ako to vždy robí moja sestra, zapásal sa, v hlave prešiel všetky úkony, ktoré ma čakajú – teda aspoň tie, ktoré viem ako sa robia a moc ich teda neni. Naštartoval som... počkal asi 5 sekúnd, potom som vypol, vystúpil a začal sa smiať, či som sprostý, že by som bez vodičáku a akýchkoľvek skúseností šiel na hlavnú cestu. A naviac, čo by som povedal mame? Že mi auto preniesla zúbková víla?! Nie... Teraz som už bol rozhodnutý, že sa domov prejdem.

Ale zrazu mi jeden z tých vnútorných hlasov, ktoré iste všetci poznáme povedal, že ja som ten Mišo, ktorý sa len tak ľahko nezľakne a že sa odo mňa ako od pubertiaka čaká, že spravím nejakú poriadnu kravinu. Veď to by bola urážka toho všeobecného ospravedlnenia menom puberta, aby som si toto nechal ujsť! Tak som suverénne nasadol a naštartoval. Na pás som si spomenul až neskôr - doma. J Najskôr vycúvať... to som zvládol ako nič a tak celý posmelený som sa vydal vpred závratnou rýchlosťou asi 20 km za hodinu. Hneď ako som sa spamätal z počiatočnej eufórie, uvedomil som si, že nič nevidím (tma ako vo vreci). Prvým pokusom o zapnutie svetiel som spustil výstražne blikanie, hneď na to som nejakou páčkou spustil stierače, ktoré sa rozbehli ako divé.J Naveľa som ich vypol, pričom som však spustil smerovku. Blikala si asi pol minúty, kým som si to všimol, potom som ju vypol. Bolo to 1. aj posledný krát, čo som ju použil. Pri zákrutách ma to ani nenapadlo, tam som mal celkom iné starosti... Takže videl som asi 20 m dopredu, nič dozadu, pretože zrkadielka, ktoré som tak precízne nastavoval odrážali nanajvýš tak nočnú oblohu! Rútil som sa do prvej zákruty, rýchlosťou, že by ma predbehla aj akákoľvek športovejšia babka na bicykli. Mal som dať prednosť... mal. :P Našťastie auto na hlavnej bolo dosť ďaleko, tak si len pomyslelo, že nejaký drzý pako. Schuti si zatrúbil a suverénne ma obehol. Za tú minútu, kým som prešiel zhruba 500 m po ďalšiu križovatku mi zablikalo neskutočné množstvo áut. Ako keby sám neviem, že nesvietim! Zákrutou som prešiel celkom hladko ale uvedomil som si, že predo mnou je kostol, k nemu prechod, a že práve začína omša. Ani ma nedrglo, že na ňu ide aj mama. Na to v mojej mysli skrátka nebolo miesto. Blížil som sa k prechodu, pred ktorým sú ľudia, ktorí si pri mojej rýchlosti mysleli, že ich púšťam a ja som netušil ako zabrzdiť! Nakoniec som len dal nohu dole z plynu. Zavládlo krásne ticho, celí čas som totižto šiel na jednotke, čo ma občas patrične zhlučňovalo. J Ľudia kľudným krokom prešli a ja som podobným tempom urazil posledné metre k parkovisku. Bol to rad stojacich áut a na mňa spomedzi nich kukalo posledné, nie zrovna najväčšie voľné miesto. Tak som sa prežehnal, privrel oči a zatočil. Za maximálneho sústredenia som sa naň dokotúľal. Asi v strede tohto deja mi síce vybehol studený pot na čelo, lebo som lízol susedné auto asi o 10 cm ale nakoniec sa tá moja kraksňa zastavila celkom neporušená a ja v nej zrovna tak. Aj sa mi zdalo, že stojím veľmi blízko onoho susedného auta, nemal som však už ani silu ani chuť nič meniť, tak som sa len pretiahol tou špárou. A bol najvyšší čas! Akurát som zazrel mamču, vychádzať zo vchodu. Tak som jej povedal, že už nemusí chodiť po auto, že ma kamoš, čo má vodičák hodil a všetko bolo OK.

Už v ten večer som ale veľmi ďakoval Bohu, že sa nič zlé nestalo a pokladal to za malý zázrak. S odstupom času si však uvedomujem, že to kľudne môžem nazvať aj veľkým zázrakom. Nikomu síce tento druh dobrodružstva neodporúčam, som ale veľmi rád, že som to dokázal. Aj keď len, len... A už sa neviem dočkať, kedy sa tým pochválim rodičom. To však musí počkať minimálne kým naozaj nebudem mať vodičák.

( Úrivok z Mimovho denníka. Celý príbeh je pravdaže vymyslený, či ??? )

Skryť Zatvoriť reklamu