Nová inscenácia divadla DISK Trnava je na svete.
S napätím čakám na prvé antré. Dvere sa zatvorili, svetlá zhasínajú, hudba začína.
Už od začiatku som bol v úžase a dokonalom čakaní čo príde ďalšie, čo bude nasledovať. Niekedy aj zrozumiteľné scény (konanie) ma ako diváka privádzali do slepej uličky. A pritom to bolo jasné !
Boli aj výstupy, ktoré podľa niektorých divákov si zasluhovali mať SLOVO. Pre mňa – NIE !
Chcem oceniť aj cit pre hudbu. Väčšinou presné fázovanie výstupov (pohybov – giest, nálad). Bola to iba zhoda náhod, alebo to bol zámer?
Celá inscenácia sa niesla v duchu ľudskosti. Obrazy hra s balónom, „daj mi pusu“ , či „vyzleč ma, ak chceš“ pôsobili dokonalo na oko diváka. Prečo? Možno to bolo kostýmami, možno niečím iným. Skutočnú pravdu sa nik nedozvie. Tak kde ju hľadať? U protagonistov, režiséra?
Pravidlá neexistujú a pritom akoby boli súčasťou.
Ak mám hovoriť o príbehu, bol tam. I keď sa v bulettine uvádza, že vyjadrenie je nejasné a ťažko poznať skutočnosť.
Na začiatku Polylógu som sa cítil akoby som bol v nebi ! Kostýmy, scéna to všetko mi, ako tiekol čas, potvrdzovalo tento môj neopísateľný pocit. Ale naozaj som bol v tom nebi JA? Každopádne tí anjeli na javisku na čele s archanjelom Blahom vedeli ako sa zahrať s mojou dušou, pocitmi.
Hra mala pre mňa jednoznačný príbeh, v ktorom som odstopoval Tých HORE, ako sa hrajú s našimi životmi (alebo IBA robia presné kópie nás samotných ? ) .
V tomto krátkom zhrnutí (možno! to nazvať aj recenziou) nenájdete presný obsah, pretože množstvo obrazov a metafor môže pôsobiť na každého z divákov inak.
No predovšetkým je vidieť, že herci z DISK-u pod vedením režiséra Blaha Uhlára výrazne kráčajú dopredu v poňatí profesionálnom aj bežnom (ľudskom).
Odporúčam, aby ste si pozreli inscenáciu Polylóg (Tok času) a len vtedy si uvedomíte, že ničnerobenie (v živote, na javisku), aj keď sa nezdá, môže ukojiť a vyriešiť často závažné problémy ...
Alebo . . .
Uvidíte aké môže byť divadlo silné a krásne keď sú naň peniaze !
