Robíme to bežne, s myšlienkami, spomienkami, zabudnutýminápadmi, papiermi na vybavenie či ľuďmi. Niekedy si to ani neuvedomujeme, alekeď sa vám to vráti ako pingpongová loptička, tak to veľmi bolí.
Vrátila sa. Nie ona, no smutnokyslá prihrávka odživota.Postupné vymazávanie mojej osobnosti z pamäti inej osoby. Prirodzené?Sebecké?Niekto si to uvedomuje menej, niekto viac. Mne bola tá osoba veľmiblízka, nikdy mi nebolo krajšie. No o to viac cítim každý centimetervymazanej osobnosti či tela, a viem, že musím vykonať to isté. Zahodiťsmutný položivý plagát a ísť ďalej.Trhať ho po kúsku a na každý si spomenúť, odhadnúť jeho hodnotu ktorájenevyčísliteľná. Strácam totiž aj časť svojej duše. Už viem aké je tonechať sazabíjať sám sebou a aj niekým iným.
A tak len sedím v kúte a premýšľam, či cíti to čo ja, alebomi len ukradla spánok aj so snami o nej. Zapálila ma ako cigaretu a vzápätízadusila.
Ležím v kúte medzi štyrmi stenami ktoré sú šedomodré odprichádzajúcej noci. Vonku prší. Kakofonické kvapky existencie počujem zreteľneakoby som stál vonku a počul ich šepot – za-bu-dni. No chlap nie jekvapka...chlapi neplačú....smiech cez slzy je však zrejme povolený.
Vypúšťam modrý dym. Tak mi treba, pripustil som si k telu človekaktorého som zrejme ani nepoznal...
A opäť sedím v kúte a zabíjam sa vnútorne po kúsku,vymazávam spomienku na ňu a zostáva mi v hlave prázdne miesto ktorézostáva nevyplnené na ktorom svieti len chcem pokoj a kľud, viac mi nepíš.