Súčasná situácia by sa dala zhrnúť asi takto. V Afganistane sa stretla celá plejáda vojsk z rôznych krajín rozprestierajúcich sa od severnej Ameriky cez Atlantik do Európy až po Gruzínsko. No skutočne bojujú len jednotky štyroch krajín a to USA, Veľkej Británie, Kanady a Holandska. Ostatné sú doslova „do počtu“. Sú síce fyzicky prítomne ale ich domovské vlády im zviazali ruky rôznymi obmedzeniami ako zákaz bojovať v noci, zákaz útoku (môžu sa len brániť) či dokonca nemôžu bojovať vôbec. Navyše sú rozmiestnené v pokojných oblastiach, vlády ostatných krajín okrem spomínanej štvorice nechcú ani počuť o vyslaní svojich jednotiek napríklad na nepokojný juh krajiny. A aby toho nebolo málo, niektoré krajiny uvažujú dokonca o úplnom stiahnutí svojich vojsk z Afganistanu. To všetko sa deje na pozadí rastúcej sily a vplyvu Talibanu, a rôznych teroristických skupín operujúcich v Afganistane. Vojnu teda prehrávame. A koho moc v krajine rastie? Afganistan síce má svoju regulernú armádu no skutočnú moc získavajú ozbrojenci z hor. Vysvetlím na jednoduchom príklade. Skúsme si predstaviť život obyčajného Afganského roľníka. Cez deň je to relatívne normálne, ráno vstane a pracuje, na obed sa v dedine objavia vojaci oficiálnej Afganskej armády ktorý prišli na kontrolu z neďalekých kasárni (neďaleké, povedzme, že cca 50km) spýtajú sa či je všetko v poriadku a idú ďalej. Potom sa náš sedliak znova pusti do práce, večer sa pomodlí a ide spať. V noci zídu z hor dole do dediny ozbrojenci a každému kto s armádou spolupracoval odrežú uši. Na výstrahu. Navyše ostatným obyvateľom za dopestované ópium zaplatia v dolároch a poberú sa späť do hor. Podotýkam, že ópium je jediná plodina za ktorú im je niekto ochotný platiť no vláda im ju zakázala. Tak s kým budú roľníci spolupracovať? Tak kto má skutočnú moc? A k tomu treba prirátať mimoriadne nevzdelanú Afganskú spoločnosť ktorá o demokracii a podobných výmysloch západných (je veľmi pravdepodobné, že ani len netušia kde ten „západ“ vlastne leží) nevercov nemá chýru ani slychu. Vedia len toľko koľko im povedia ich kmeňový vodcovia, ani úplne základne vzdelanie totiž v Afganistane nie je samozrejmosť a tobôž nie pre ženy . Odkedy si pamätajú žijú v kmeňových spoločenstvách a celkom im to vyhovuje. Nič iné totiž nepoznajú pretože nemajú odkiaľ. Takýmto spôsobom vyhnali Britov, neskôr Sovietov a teraz sa chystajú na nás. Pre nich to je len otázka času. Velitelia Talibanu vedia, že čas hrá pre nich.
Takže ciel je teraz jasný. V prvom rade treba zabezpečiť elementárnu bezpečnosť, okrem iného, aby sa roľníci nebáli posielať svoje deti do školy, potom je potrebné postupnými krokmi rozhýbať ekonomiku, a popri tom vzdelávať spoločnosť. Druhý a tretí cieľ však bytostne závisia od prvého. Ak Afganistan nebude bezpečný tak vzdelanosť nebude rasť a ani ekonomika sa nepozviecha. A ako všetci vieme, Afganská armáda bezpečnosť zaručiť nevie a ešte veľmi dlho ani vedieť nebude. Práve tú bezpečnosť im musíme zabezpečiť mi. Aspoň do chvíle, kým Afganská armáda nebude schopná prevziať kontrolu nad svojím územím a vzdelanosť spolu s ekonomikou neporastú. Ak Afganistan necháme svojmu osudu skôr ako budú splnené tieto tri ciele je takmer isté, že sa vráti do starých koľají kde vládnu kmeňový vodcovia a pestuje sa ópium. Popri tom bude jediné vzdelanie poskytované radikálnymi Klerikmi. Takýto Afganistan sa stane centrom nestability pre celý región a útočisko rôznych skupín ktoré z rôznych dôvodov našu kultúru nemajú veľmi v láske. A akú silu, propagačnú zbraň a sebavedomie by mohol dať do rúk mudžahedínom fakt, že v priamej vojenskej konfrontácii zo západom a hlavne ich úhlavným nepriateľom USA vyhrali? Že vyhnali neveriacich zo svojej krajiny? Afganistan je nehostinná krajina ktorá nemá takmer žiadne nerastné bohatstvo no po stiahnutí sa západných vojsk by sa znovu veľmi rýchlo premenila na výcvikové stredisko, základňu terorizmu a nebezpečenstvo pre celý región. Navyše susedí s Pakistanom ktorý má okrem iného, jadrové zbrane. To, že Talibanci sa prekračovať spoločnú hranicu(ktorá navyše nie je presne určená a obývajú ju kmene ktoré neuznávajú autoritu Pakistanskej vlády) neboja je známy fakt a potvrdilo to aj nedávne kompletné obsadenie pakistanského údolia Svat ozbrojencami Talibanu. Známy fakt je aj to, že v štruktúrach Pakistanskej armády a tajných služieb je až príliš mnoho sympatizantov Talibanu a radikálneho islamu. Teda ak sa z Afganistanu stiahneme príliš skoro skutočnú moc prevezmú nie oficiálne Afganské úrady a armáda ale ozbrojenci z hor. Z toho vyplýva jasné nebezpečenstvo aj pre Európu, netreba zabúdať na 49 mŕtvych v Londýnskom metre v roku 2005 a 191 mŕtvych v Madridskom metre rok predtým. Nebezpečenstvo pre Slovensko možno na prvý pohľad nie je veľmi vysoké no treba si uvedomiť dva fakty. Po prvé, vo vojne je celá Euro americká civilizácia ku ktorej sa hlásime a v priamej konfrontácii sú krajiny s ktorými nemáme hranice. Úroveň bezpečnosti na Slovensku nie je veľmi vysoká čo by pre radikálnych militantov mohlo v budúcnosti pôsobiť ako isté lákadlo. Po druhé naša ekonomika je bytostne naviazaná na krajiny ktoré ohrozené priamo sú. Z toho vyplýva, že bezpečný Afganistan je aj v našom bezprostrednom záujme.
Teraz je to na nás v Európe, ako sa k tomu postavíme. My sme totiž zatiaľ okrem Veľkej Británie ruku k dielu veľmi nepriložili. V Afganistane je potrebná pomoc a my by sme im ju mali poskytnúť. V celej Európe sú státisíce dobre vyzbrojených a vycvičených vojakov ktorý by sa v Afganistane zišli. Že je nebezpečné posielať vojakov do vojny? Tak potom načo vlastne máme profesionálnu armádu? Načo sú Európe státisíce vojakov keď nechcú bojovať? Tak buď vojsko do vojny pošlime alebo rozpustime celú armádu, inak to nemá zmysel. Európska a Americká verejnosť sa zhodnú v tom, že obetí v Afganistane bolo už priveľa a radi by stiahli svojich vojakov domov. No len pre porovnanie, najpočetnejší je kontingent USA a tí sa aj najviac zúčastňujú boja. Rok 2008 bol z hľadiska počtu obetí dosiaľ najvyšší (aj keď 2009 ho už teraz predbehol) a USA stratili 155 vojakov. Každý život stratený vo vojne je niečo strašné no občas túto cenu treba zaplatiť. A cena za bezpečný svet je zatiaľ veľmi malá. Pre porovnanie, v 2. Svetovej vojne stratili spojenci 17 miliónov vojakov, vo Vietname stratili USA odhadom 60 000 vojakov. Popri tom 155 v Afganistane za minulý rok naozaj nie je veľa. Profesionálny vojaci si svoje povolanie vybrali sami a sú za to adekvátne ohodnotený. Len jedna vec je istá, čím menej našich vojakov v Afganistane bude tým porastie sila Talibanu a preto pravdepodobne aj našich obetí bude viac. Takže ak chceme menej obetí pošlime viac vojakov. Bezpečný Afganistan je v záujme nás všetkých.
